Žltá linka cez malofatranský Minčol

Keď sa ma jarné ultra opýta, čo som v zime robil, zahanbene odvetím, že som len lyže dral. Preto keď sneh koncom februára zbetónovel, nedalo mi skúsiť ho aj po vlastných... Ale zatiaľ žiadne maratónky, pre istotu. Predsa len: aj keď v dolinách sneh pomizol a vyššie pomrzol, nejaké tie malé prebáračky okolo hrebeňa sú vždy. Na samotnej hrebeňovke dlho nepobudnem, idem Turianskou dolinou (z Turieho pri Žiline) až na Minčol a dole na druhú stranu tiež po žltej, do Vrútok. Jasné a jednoduché, teoreticky tak na šesť hodín. Podľa smerovníka v Turí. Hrebeňovka bude vydupaná do tvrda, ale či aj tá výstupovka a zostupovka? Každopádne dúfam, že sneh aspoň trochu poprikrýval krutú realitu „lesohospodárskej činnosti“ na oboch stranách hrebeňa.

Etapa prvá: asfalt Turianskej doliny, od otočky autobusu. Dolina taká bežná, lesohospodárska, spestrujú ju ale viaceré miestne zaujímavosti: pamätník, studnička, mapa turianskeho chotára, zopár skaliek a braliek a nadrozmerné miestne turistické šípky a smerovníky. Od „Spoja troch dolín“ konečne aj dáky sneh pod nohami.

Smerovník „Pod výstupom“ naznačuje koniec pohodlnej dolinovačky a odbočku strmo hore. Chodník lesom sa po spádnici štverá pod hrebeň, kde sa ale škerí obrovské rúbanisko. Cez to treba traverznúť, ešte že vidno staré stopy. Serpentínka a ďalší traverz popod hrebeň. Našťastie už (zatiaľ?) nedotknutým lesom a vynorenie z neho, napojenie na modrú, ktorá stúpa z Višňového. Ich spoločný vrchol je už na dosah, označený známym dvojkrížom.

Ranná modrá obloha je už dávno zatiahnutá sivotou, len na juhozápadnom obzore v oranžovej medzere asymetricky trčí Kľak. Mraky však ešte ležia vysoko, tak aj ostatné obzory sú olinkované kopcami. Len kontrastu nie je veľa, tak sa veľmi nezdržujem. Zbieham rýchlo a pohodlne po tvrdom do sedla Prašivé, a tam už čaká žltá zostupová značka do Vrútok.

Na jej začiatku (v traverze) sú trochu hlbšie stopy, ako je pohodlné. Ešte aj dole Dlhou lúkou sa to trošku borí. Ale potom v lese, čím nižšie, tým tvrdšie. Vyhliadky (na Krivánsku Fatru a sever Turčianskej kotliny) sú aj tu len vďaka rúbaniskám, aj to len vyššie. Potom už les, až dole.

A dole v doline ako bonus čerstvo rozrytá cesta po ťažbe, ešte že je všetko zamrznuté. Značka keď vylezie z lesa na asfaltku, lepšie je nepokračovať po nej, ale po miestnom bežeckom značení po druhom (pravom) brehu potoka – lebo po mäkkom, lesom, až k chate Storočnica. V podstate tiež len stále dole - a ku koncu žltej značky pri kempe sa už dá potom trafiť podľa pocitov a pohľadov, popri potoku a cez lúku. Nič ťažké.

Rišo Pouš