Svitanie na Minčole

Na Slovensku je niekoľko kopcov s názvom Minčol. Jedným z tých najznámejších je určite Minčol (1364 m.n.m.) v Malej Fatre. Najmä pre ľudí z blízkeho okolia je častým turistickým cieľom a nebolo tomu inak ani v našom prípade. Klasickú zimnú túru sme sa však rozhodli trochu okoreniť. Budík sme si nastavili o „niečo“ skôr, aby sme prvé slnečné lúče už mohli privítať z vrcholkov hôr.
Takéto nočno-ranné pochody v zime majú oproti letným svoje výhody: 1.) Slnko vychádza neskôr, takže si môžeme dovoliť „vylihovať“ v posteli o niečo dlhšie a napriek tomu stihnúť svitanie na kopci; 2.) Medvede spia. Teda aspoň by mali, ale občas chodník križuje aj stopa, ktorá sa až nápadne podobá na tú obávanú; 3.) Keď je všetko pod snehom, čelovku ani netreba vytiahnuť z batoha. Pri takýchto mrazoch by asi aj tak nepodala svoj životný výkon.

Spicha si dávame vo Vrútkach pod kostolom. Teplomer hlási neľútostných -15°C a hodinky ešte neľútostnejší čas 03:15. Naše kruhy pod očami hovoria za všetko a chabý úsmev na tvári je skôr výsledkom primrznutia mimických svalov ako ozajstnej radosti z pohybu na rannom vzduchu. Ale kto sa dal na boj, musí bojovať. Tak vyrážame zahrievacím tempom na Piatrovú, odkiaľ nás už ďalej povedie modrá značka. Čoskoro nechávame za sebou posledné chaty a pouličné lampy a bočíme na lesný chodník. Kým si oči trochu privyknú na šero a kým sa mesiac prehupne ponad horizont, pomáhame si čelovkami. Aj napriek tomu sa mi dvakrát takmer podarilo nabiť si hubu a vypichnúť ľavé oko. Les na mňa pôsobí hrôzostrašne. Nie som síce nejak extrémne paranoidná, ale asi by som pre istotu mala prestať pozerať tie treťotriedne horory. Nerobí to dobre mojej psychike. Snažím sa preto vytrvalo držať krok s mojím parťákom, veď vo dvojici máme hádam väčšiu šancu ubrániť sa lesným príšerám.

Chodník nás prudkým stúpaním vedie cez les a ako motivácia sa nám občas odhalia výhľady do doliny, do jasnej noci vytrvalo svietia svetlá civilizácie. No nemôžeme sa pridlho kochať, sme limitovaní časom východu slnka. Ak to nestihneme, budem mať čo robiť, aby som sa ubránila nasr...ému chlapovi (nasrdenému), ktorého som zbytočne vytiahla o pol tretej z postele. A tak sledujeme vyšlapaný chodník, na ktorom mesiac pomedzi stromy vytvára záhadné obrazy. Míňame Diaľnu a po vyše dvoch hodinách sa konečne dostávame nad hranicu lesa. Načase, lebo od východu sa už nad horami začína nebo sfarbovať ružovými farbami. Najprv zvažujeme pre istotu rozložiť pozorovací tábor už tu, ale nakoniec sa mi darí presvedčiť nás obidvoch, že to ešte stihneme vyšlapať na vrchol, kým sa slnko prehupne cez horizont. Nasadzujeme zrýchlené tempo, popri kanóne v sedle Okopy len prefrčíme (teda aspoň ja; kamarát stíha aj vytiahnuť statív a fotiť).



Okolo siedmej už natešení stojíme na vrchole Minčola a nestíhame zatvoriť klapačky od tej nádhery. Všade dookola dokonalé siluety hôr obalené v pastelových farbách, doliny sa kúpu v inverzii, na jednej strane ešte mesiac, na druhej sa hlási k životu slnko. Každý okamih je iný, intenzita farieb sa pomaly vytráca. Maťo cvaká foťákom, čo to dá, ja cvakám zubami (tiež čo to dá). Celé moje ja behom pár minút vychladlo na dosť povážlivú teplotu a tak po asi hodine strácam trpezlivosť a neľútostne nás ženiem dole.

Naše kroky smerujú ďalej po modrej značke do Višňového. Ešte chvíľu sa kocháme výhľadmi na Kľak, no opačným smerom nás láka vidina nejakej vykúrenej zapadnutej krčmičky. Niekde pri vlekoch sa vnárame do hmly. Tu o slnku ani nechyrujú. Nevadí, my sme si ho už užili :o)

P.S. Vrelo odporúčam všetkým, čo majú pocit, že kopce vo svojom okolí už poznajú naspamäť. Na svitaní vyzerajú určite inak ;o)

Text: Jana Jaraba
Foto: Martin Hajtmanský