Telgárt - Stolica - Muránska Zdychava

Je polovica septembra, leto sa akosi nechce rozlúčiť a vo štvrtok štátny sviatok. Ideálna príležitosť vypadnúť z civilizácie na dlhé štyri dni a zaplatiť to len jedným dňom dovolenky. Lákajú ma menej navštevované končiny Slovenského Rudohoria medzi Stolicou, Fabovou hoľou a Klenovským Veprom, ktorých jadrom je NP Muránska planina. Pre istotu mám aj stan, ale spolieham sa na senníky a šopy. Aspoň podľa mapy by ich malo byť na konci každého dňa dosť. Takže správne naladený vystupujem z vlaku pod „Telgártskou sľučkou“. Dnešným cieľom je najprv Stolica a na noc Muránska Zdychava, kam z Faltenovho sedla vedie nová červená značka.

Najprv sa ale musím vyštverať na modrú nad Telgárt, tam kde končia vleky.  Po značke cez sedlo Besník sa mi nechce obchádzať, po asfalte som chodiť neprišiel. Takže ostáva direttissima po zjazdovke. Aspoň nie je kde zablúdiť. Zhora je neskutočný pohľad na Kráľovu hoľu, spoza ktorej vykúkajú Tatry na východe a hrebeň až po Ďumbier na západe. Na druhú stranu tiež krásne vidieť do Rejdovej. To kvôli obrovským holorubom, kde márne hľadám stopy po veternej či lykožrútovej kalamite. Samozrejme že značka vedie po zvážnici. Miestami je dokonca zavalená zvyškami po ťažbe, takže musím poriadne dávať pozor kam stúpam. Plastové fľaše dookola si radšej nevšímam. Našťastie za Telgártskou priehybkou už som na normálnom chodníku, ktorý tu vedie buď lesom alebo lúkami. Plynulo stúpa cez zalesnený Kyprov. Nasleduje malá strata výšky, krátka pauza v počmáranom prístrešku v Slánskom sedle a prudký výstup na Stolicu. Od rána som nikoho nestretol, tak nejako som si to predstavoval :-) Ale čuduj sa svet – na Stolici stretávam známeho, na výlete s partiou. Ako by povedal hociktorý Číňan – Slovensko je malé a všetci sa tu dobre poznáte...

Takže zaslúžený obedík a po ňom krátka zachádzka na severovýchod. Vrchol Stolice totiž zarástol, ale blízke lúky poskytujú také panorámy že až! K tomu modrá obloha a Kráľova hoľa pózuje ako modelka. O chvíľu som späť pri kríži a začínam klesať – trochu po chodníku, viacej po zvážnici, slnko priamo predo mnou, bliká do očí cez konáre, značky sú tu akosi nariedko, ale cesta nepustí... Ale sa rozdvojuje... A akosi dlho som už tú modrú nevidel.... Jóóóój to je prudko do kopca nazad, to sa mi nechce, veď smer je jasný a keď pôjdem takto doľava po tejto ceste, značku prekrižujem, lebo musela uhnúť aj ona doľava, len vyššie. Máš ho vidieť! Po dvoch hodinách smerom doľava som sa pekne okľukou vrátil na to isté miesto v sedle Harová, aby som o kúsok nižšie zistil, že just uhla doprava. A presne tam kde slnko do očí svietilo, a just z cesty na úzky chodník. No, aspoň som pekné miesta videl, času dosť do tmy. Veď neprší ako pred dvoma rokmi pod Veprom :-)))

Chodník do Faltenovho sedla vedie najskôr popri pamätníku obetiam vojny, ale potom až do Muránskej Zdychavy len po zvážniciach. Značka je síce nová, ale na niektorých miestach ju treba dosť hľadať. Pár krát som si aj zašiel kúsok bokom, ale poučený už striehnem na každej odbočke. Aj preto, lebo v mojej mape táto červená ešte nie je. Nakoniec sa z lesa vynáram priamo na pasienkoch zdychavských lazov. Značka ukazuje priamo do nepriechodnej húštiny v hlbokom úvoze starej vozovej cesty, nechápem... Tu je ale smer jasný, len cesta nepriechodná. Nevadí, dá sa povedľa. Aspoň viac vidno ako z hĺbky úvozu. Všade naokolo drevenice a humná, drevené ploty, terasové políčka, pasúce sa kravy a ovce neutekajú, ale prichádzajú na zavolanie. Tu združstevňovanie veru neuspelo – cítim sa ako by som sa vrátil v čase. Miesto šindľa síce eternit a plech, sem tam zrúcaná drevenica, ale všetko to tu žije! Na prvý pohľad riadna romantika, na druhý domácim ten život nezávidím. A na tretí si uvedomujem, že ak sa niekomu nechcem vnútiť pod strechu, ťažko nejakú opustenú šopu nájdem. Nakoniec predsa – síce zboku deravá, ale s dobrou strechou a stojí pri potoku. Čiže mám na dosah aj kúpeľňu. A hlavne je plná voňavého, čerstvého sena. To sa bude spať!

 Rišo Pouš