Od Vepra k Vepru - deň tretí, blúdivý

Ráno na opustených lazoch nad osadou Kysuca je síce polojasné, ale oblakov akosi rýchlo pribúda. Tretí deň zvykne byť vraj kritický, tak to dnes nejdeme preháňať a zo stanu lezieme až po ôsmej. Smer Klenovský Vepor, možno až sedlo Zbojská, 6 hodín pochodu (minimálne).
Ideme červenou Rudnou magistrálou. Kúsok po pasienkoch, okolo kravína na Uhliarke, ale potom už väčšinou lesom. Huby rastú ako po daždi, dubáky a plávky nám z ihličia mávajú. Mierne stúpajúcou zvážnicou v lese (zas tie maliny!) sa dostávame do sedla Tri chotáre, pokračujeme cez Šopisko striedavo lúkami a lesom. Chodník vedie po širokom hrebeni a popri ňom často vidieť hromady kameňov. Povyvážali ich sem asi gazdovia, ktorí dakedy dávno premieňali les na polia a pasienky. Dnes sa sem les znovu vracia.

Na vyhliadke za Machnáčovým grúňom sedí partia fialovozubých turistov. Uzatvárame stávky – na koľko percent sú to Česi. Sú to Česi, 120%. Štopeme sa ako oni „megačučoriedkami“ a stúpame hore na Klenovský Vepor. Cesta je stále strmšia, zarúbaná, stromy popadané, ale skratky vedú strmo hore. Chceme dotankovať vodu, ale prameň pod vrcholom, ktorý je na mape, nenachádzame. O chvíľu sme ale hore, opäť sa štopeme bobuľami. Znova sa zatiahlo, fúka, mrholí, a tak nechávame niečo aj zverom, pre turistov nechávame pár riadkov a kalendárikov Vetroplachmagazínu vo vrcholovej knihe a prcháme do sedla pod Vartou. Tam nás čaká chata. Zhora je to k nej asi 30 minút, ale POMALY ĎALEJ ZÁJDEŠ!

Či to bolo únavou, či dažďom, cestou dole sme odbočili z chodníka. Keď sme sa do sýtosti napásli na malinách, velíme cestu späť po vlastných stopách. Výlet sme si predĺžili o 2,5 hodiny, ale aspoň počasie hrá s nami, prestalo pršať. Cestou späť nachádzame na kmeni stromu vyrytú šípku. Zjavne nie sme prví, ktorí zblúdili, veď náš chodník vyzerá miestami lepšie ako ten so značkou! Šípka vyzerá dôveryhodne, ideme teda smerom, kam ukazuje – cez husté malinčie. Postupným oberaním a predieraním sa dostávame k červenej značke. Už len 15 minút a sme v suchu! Zostupujeme spod vrcholovej plošiny Vepra húštinou malín, stromkov a iného podrastu, sme mokrí viac ako keď pršalo – akoby sme prechádzali pomedzi kefy zapnutej autoumyvárky.

V sedle pod Vartou odbočujeme na žltú, o chvíľku už vidíme útulňu. Je to stará „dvojizbová“ drevenica, komfort neskutočný! Povala je sčasti prerobená na „grupenspálňu“ - matrace, stolík, lavička. My ale volíme pohodlnejšiu dolnú variantu – postele v dvoch „apartmánoch“. Zo studničky pod chatou tečie tradične len studená, umývame sa bleskovo. Medzitým sa zotmelo, obloha sa vyjasňuje a padajú veeeeeľké meteority. Keď o desiatej hasíme oheň, miestna líška nám prichádza dať dobrú noc. Bludný deň je za nami, ďalšie 2 pred nami. Ráno musíme vymyslieť, ako zachovať nohy v suchu. Asi to zvrtneme po žltej značke dolinou Veporského potoka a po lúkach pomedzi lazy Javoriny sa vrátime nazad k Sihle.

Martina Ševčíková
Foto: Noro, Rišo