Od Vepra k Vepru - deň prvý, stredoslovenský

 Čítali ste Veľkú dobrodružnú vlastivedu od Vlada Bednára? Ak nie, odporúčam - je pre deti každého veku a dobre sa pri nej snívajú vlastivedné sny. Jeden taký ma napadol na jar roku 2008 a neubránil som sa mu, aj keď sa podarilo zrealizovať ho až v lete 2009. Hlavní hrdinovia v knihe preputovali z Bratislavy až do Košíc. Ja som si dal radšej skromnejší cieľ pobehať Rudohorie od Banskej Bystrice na východ, približne po trase ich pochodu, ktorý sa dá z knihy pekne rekonštruovať. Pridali sa dvaja podobne postihnutí so svojimi návrhmi, pridalo sa počasie s jeho nevyspytateľnosťou a vyšlo z toho 5 dní pohodového a zámerne improvizovaného flákania v strakatej krajine pralesov aj drevorubačov, opustených aj oživených lazov, medveďov aj oviec, lesov aj pasienkov, lesníkov aj pytliakov medzi Ľubietovským a Klenovským Veprom. Takže tu je prvý diel malého seriálu námetov na potulky v srdci Slovenska.

Trojčlenná expedícia vyráža ako vystrelená 12. augusta zo Šajby (pre cudzincov Strelníky, blízko Ľubietovej), plné batohy ešte netlačia. Cesta po zelenej na Ľubietovskú Bukovinu je riadne do kopca, striedavo po lúkach a zvážniciach. Zvuky motorových píl a kravských zvoncov sú všadeprítomné a čím sme bližšie k salašom na kopci, tým viac pribúda stôp po kravách na ceste aj mimo nej. Otvárajú sa prvé výhľady na Horehronie aj na Banskú Bystricu, škoda len že je vo vzduchu veľa pary. Na pasienkoch Bukoviny už pastieri bývajú v „moderných“ maringotkách, stará koliba slúži ako štýlová turistická útulňa. Len vody tu niet, nenašli sme v blízkom okolí žiadny prameň. Blízke napájadlá pre dobytok vyzerajú dosť zanedbané. Zato Maťa vylovila z trávy krásny dubák, nechávame ho na stole pred kolibou - hádam si ho pastieri spravia na večeru, keď pôjdu so stádom nazad z paše.

Prechádzame okolo záhadného prístroja, zapichnutého medzi stromami na lúke, kto vie čo to je? Za sprievodu trojhlasného štekotu obchádzame prázdny košiar, postavený strategicky priamo na ceste v strede pasienkov, zdravíme tuláka - samotára a upozorňujeme ho na hríb, čo ho čaká na stole pri útulni. Napájame sa na modrú značku do sedla Jasenová, po ľavej ruke nám pózuje Ľubietovský Vepor. Do sedla sme ale nedošli, lebo sme akosi stratili modrú značku a miesto nej o chvíľu našli červenú, po ktorej sme aj tak chceli pokračovať – nevedomky sme si o kúsok skrátili cestu a asi sme neboli prví, lebo tou „skratkou“ bola pekne prešliapaná zvážnica, viditeľnejšia ako odbočka do sedla.

Výstup na Vepor je skoro celý lesom bez výhľadov, zato parádne graduje – čím vyššie, tým strmšie. Záverečný krátky šplh po skalách je takou čerešničkou na torte, s napchatými batohmi to ale nie je veľká sranda. Na vrcholovej plošinke bordel neskutočný, dokonca aj ohnisko je tu – názov kopca asi priťahuje dvojnohé svine. Dávame obednú pauzu a zisťujeme, že sme od rána toho veľa neprešli – ale rozkaz znie nehnať sa, užívať si, improvizovať. Veď do tmy niekam dôjdeme. Presun na severný vrchol masívu - Hrb je ešte pomalší, tým malinám sa jednoducho nedá odolať! Ale zmedvedieva sa tu poriadne, porast je hustý a malín neúrekom. Hrb je považovaný za stred Slovenska, ponúka výhľady z dvoch plošiniek (na všetky sveta strany okrem juhu) a rovnaké smetisko ako Vepor. Okolo smerovníka je to tu viac vydupané, veď chata je len pol hodinku odtiaľto a dá sa tam aj autom dostať. Zostup k nej je s „plnou poľnou“ riadna zaberačka najmä v hornej časti pomedzi skaly.

Dlhšia prestávka pri chate, olovrant a čaká nás posledný, „zvážnicový“ úsek po červenej do doliny Osrblianky. Nevieme aký dlhý bude, podľa toho kde nájdeme vhodné miesto na prenocovanie. Prvou možnosťou je prístrešok na spoji dolín, ale ten sa nám nezdá dosť „nóbl“ a je príliš otvorený pre nechcené nočné návštevy. Rozhodujeme sa skúsiť to ďalej (už je to po asfalte), ale ani v dreveniciach na Muničke nie je žiadna vhodná (teda prístupná) povala a pretože je ešte hlboký deň, šliapeme ďalej na Tri vody. Veď keby už tam žiadna šopa nebola, aj vo vysokej peci sa dá spať. A ešte keď bola prvá v Uhorsku!

Šopu sme nakoniec našli, na povale drevárne je parádne čisto, len sa netreba veľmi vystierať, aby sme pavúkom neničili ich dielo. Aj rebrík je pod stenou položený, tak hádam ani medvede nepôjdu po našich zásobách. Výhodou „ubytovne“ je možnosť okúpať sa v potoku pod mostom, kam nie je z cesty vidieť, ale aj možnosť najesť sa v prístrešku pri vysokej peci. O tej sa niečo dozvedáme z parádneho infopanelu – je vidieť že lesníci sa starajú a sme ďaleko od mesta, vandalom sa sem nechce. Takže aj naše duševné potreby sú ukojené, ukladáme sa na dosky, ktoré znamenajú tvrdý spánok a tešíme sa na zajtra na nádrž Hrončok a výhľady z hrebeňa Zákľuk.

Rišo Pouš
foto Rišo a Noro