Poloniny 3: Ruské a Runina

Na lúkach pod Ruským sedlom nás budí silnejúce vtáčie čvirikanie, ako pribúda svetla a obzor nad pohraničným hrebeňom ružovie. Dnešný posledný deň „expedície“, bude kratší na pochod, ale potom dlhší na cestovanie. Treba sa nám len dostať cez vysťahovanú dedinu Ruské a popod kopec Saganovec do Runiny, na autobus. Komplet po modrej.

Do Ruského schádzame krížom cez serpentíny starej cesty, len škoda, že náučný chodník kopíruje práve tie serpentíny. K niektorým infotabuliam to máme ďalej a zachádzať sa nejako nechce. Isto sú na nich zaujímavé veci popísané. Cestu lemujú staré ovocné stromy aj hrdzavé kilometrovníky.

Prechádzame okolo pamätníka obetiam vojny, otvára sa výhľad k bývalej dedine. O chvíľu sme dole na spodku serpentín a pešujeme dlhou rovinou dnom doliny. Všade v okolí stoja namiesto zbúraných domov plechové „skrine z vetriesok“ - ale žiadne vraky! Všetky vypipľané, niektoré od chatiek nerozoznať. Upravené trávniky, ploty, kvety na hriadkach, proste chalupársky raj, žiadna zarastajúca divočina.

Aj cmiter v strmom svahu je udržiavaný, na križovatke altánok, studňa v domčeku, o kus vyššie ďalšia a na hornom okraji „dediny“ dokonca provizórna útulňa aj s „tečúcou vodou a bazénom“.

Za ňou mierne stúpame pohodlnou lesnou cestou (černice zrejú!). Treba sa jej držať, lebo na jednom mieste modrá značka zvádza odbočiť doprava (tak zle je nakreslená), ale je to pasca, pozor! Za odbočkou značiek niet.

Nakoniec sme hore, na lesnej asfaltke v sedle Zálomy, ale kade teraz, doprava či doľava? Smerovník nikde, až po pár desiatkach metrov sa ukáže pri ceste, keď sa podľa mapy rozhodneme ísť doprava. A ukazuje nám, že sme ozaj niekde nižšie mali odbočiť doprava, do lesa. Ale naša trasa bola lepšia, aj pohodlnejšia. A viac černíc na nej :-)

Nezáživné potkýnanie po rozbitej tvrdej lesnej ceste netrvá dlho, keď nás na križovatke, pri ďalšej opustenej osade Smerekovica, značka odhodí dole k potoku. Cez mostík a do kopca za ním, dole a zas hore, niekoľkokrát takto, dokonca aj po potoku kúsok -  a les sa rozostupuje definitívne.

Sme na okraji odlesnenej kotlinky, v strede ktorej čupí Runina. Pole naokolo žiadne, len samé pasienky a lúky, z nich výhľady na Ďurkovec, Veľký aj Malý Bukovec. Cestou ešte jedna „typizovaná“ útulňa nad potokom, ešte jeden či dva lúčne horizonty a sme v dedine. Malé námestíčko, lavička v tieni mohutného stromu, upravený prameň vody s poriadnym žľabom a prístreškom nad ním, vedľa infotabuľa národného parku - všetko upravené, vynovené, človek by tu aj ostal :-) Ale autobus je tu o pol hodinky a začína 10-hodinová cesta domov. A to už je iný, „nekonečný príbeh“.

Rišo Pouš