Poloniny 2: po hraničnom hrebeni

Noc v sedle pod Čierťažou: zo spánku nás budí hluk štvorkolky. O chvíľu tíchne len kúsok od nás. Nechápem: to aký pako sa sem teraz trepal? Ráno pozerám a neverím druhý raz: mašina zapichnutá v kroví, vedľa dva spacáky. O chvíľu sa z nich ale vykľujú poľskí pohraničiari. Pobalia sa, povrčia dookola, popýtajú sa kto všetko tu spal a miznú nazad skade prišli, do doliny. Hmmm, divná služba...

Zato nás čaká pekný deň, striedavo v tieni lesa a na poloninách s výhľadmi. A čučoriedkami :-) Ideme cez Borsukov vrch, Čelo, Jarabú skalu, Ďurkovec, Pľašu a Kruhliak do Ruského sedla. Tam je ďalšie oficiálne táborisko. Necelých 20km a šesť hodín, ale nabalenému na ťažko je to tak akurát. Aby to bolo na pohodu.

V tieni lesa sa ide príjemne, sprevádzajú nás hraničné kamene a vľavo červené pásy, označujúce rezerváciu. Výhľady skoro žiadne, až po vari dvoch hodinách, za Čelom, sa vpredu viac rozvidnie a vychádzame na veľkú lúku s výhľadom na Jarabú skalu. Ďaleké obzory sú zakalené, ale tie mraky čučoriedok pod nohami vidíme až príliš dobre - vyhlasujeme pastvu :-)

Fialoví až za ušami sa posúvame ďalej. Na konci lúky pod stromami je ďalší „unifikovaný“ poľský prístrešok, rovnaký ako pod Čierťažou. Na Jarabú skalu je to neďaleko.

Tam sa najprv pokocháme novou a vyleštenou vyhliadkovou plošinou aj s panoramatickou mapou (na našej strane). Je nad strmým skalným zrázom, ktorý je v tomto „guľatom“ kraji dosť veľká rarita. Na vrcholových čučoriedkových poliach si nejaký chlapík trúfa oberať hrebeňom a podľa vybavenia sem na túru neprišiel - no, možno majú u susedov iné predpisy... Poliakov teraz dosť pribúda (už si to môžu zdola pekne zokruhovať), len sa divíme, že sú skoro všetci totálne naľahko. Niektorí nesú najviac tak mobil a okuliare :-)

Ďurkovec, najkrajší dnešný vyhliadkový kopec, je neďaleko a prichádzame tam akurát vo vhodnom čase na obed, tak okupujeme jedinú vrcholovú lavičku a pasieme sa znovu, tentokrát z vlastných zásob. Od vrcholu vyráža na juh bočná rázsocha Veľkého Bukovca, ktorá oddeľuje kotlinu Sedlice od kotliny Runiny - do tej sa odteraz budeme pozerať, tam chceme zajtra skončiť.

Nižšie v sedle je smerovka k prameňu pod svahom, ale ten je beznádejne suchý. Ten nasledujúci pod Pľašou už ani nejdeme obzrieť. Pľaša je posledný holý vršok s kruhovým výhľadom, potom až na Kruhliak je to prevažne lesom. A klesáme, takže aj keď sa nejaká tá lúka naskytne, stromy už sú vysoké, do diaľok nevidno. Satisfakciou sú černice, ktoré nahrádzajú vyššie rastúce čučoriedky. V dobrom čase sme sem prišli :-)

Na Kruhliak sa štveráme strmým svahom, aby sme ešte strmším z neho začali zostupovať do Ruského sedla. Cestou dole je jedna lúka s pekným výhľadom na odlesnenú pramennú kotlinku Cirochy, kam smerujeme. Potom už strmý zostup po hranici, ktorá tu bola asi voľakedy ostro strážená. Usudzujeme tak podľa podivných tvarov povrchu - valov a jám všade okolo.

Ruské sedlo, voľakedy cestný hraničný prechod, podľa starých fotiek sa tu dokonca dalo dotankovať palivo do auta :-) Tabúľ, smerovníkov a značiek je tu neúrekom, ale my ideme obzrieť, kde to chceme spať. Kúsok od hranice, na našej strane, rovnaká útulňa ako pod Čierťažou. A rovnako obsadená hulákajúcou partiou pripitých Poliakov. Tak vďaka... Na stan tu ani nie je nikde dosť miesta, tak len sa opláchneme v prameni a dotankujeme v ňom „palivo“ aj my, a ideme hľadať nocľah nižšie.

Po širokej lesnej ceste, popri tabuliach náučného chodníka, o nejakých 20 minút vychádzame na rozľahlé lúky nad vysťahovanou dedinou Ruské. Cestu tu lemujú ovocné stromy - hurá, aj tu sa najeme! A pod jedným dosť košatým rozkladáme stan, a zas „milion stars hotel“ a ticho večera len so šumením vetra. Myši pod nami šuchocú, ale len kým si na nás zvyknú :-)

Zajtra to bude už kratšie, tešíme sa na Ruské a Runinu, bude to pozvoľný návrat do civilizácie.

Rišo Pouš