Poloniny 1: Stužica a Kremenec

Autobus nás po 10 hodinách cestovania a prestupovania vyhadzuje na konečnej v Novej Sedlici. Ďalej sa už nedá, sme v najvýchodnejšej obci Slovenska a chystáme sa na najvýchodnejší bod Slovenska, známy „trojhraničný“ Kremenec. A z neho ďalej, tri dni, ale o tom potom :-) Zatiaľ ťapkáme hore dedinou, popri posledných domoch. Nemôže sa každý pochváliť, že „bývam v najvýchodnejšom dome na Slovensku“ :-)))

Za infocentrom Národného parku bočíme do lesa a o chvíľu už stúpame – dlhóó a strmóó po čoraz hnusnejších zvážniciach. Naháňa nás búrka, ej, tu jej neujdeme. Našťastie ide poza nás, cez dedinu. Uff, to bolo tak - tak. Až na hrebienok nad NPR Stužica nič moc cesta, len dozrievajúce černice sú útechou. Ale odtiaľto to začína – divočina! Tabule sú tu poriadne, ale na počudovanie ani zmienka o tom, že Stužica je od r.2007 na zozname UNESCO. Nepochopiteľná pre mňa je aj absencia ochranného pásma.

Schádzame najskôr strmo dole serpentínami, zatiaľ je les len taký „polodivoký“. Dole pri potoku dva mostíky a zvyšky násypu úzkokoľajky. Stužica dnes tečie na Ukrajinu, tak železnička vraj doslúžila v roku 1944. Asi aj našťastie, inak by tu prales ťažko ostal.

Ďalej sa chodník kľukatí, akoby nás chcel previesť najkrajšími zákutiami pralesa. Nad nami staré buky, v podraste toľko jedlí, čo som v živote pokope nevidel, do toho popadané práchnivejúce stromy, staré pne ako abstraktné sochy. Pripadám si ako v nejakej galérii. A ešte keď sú umelecké diela nasvietené cez diery v lístí a kontrastujú s prítmím lesa. Neskutočné! Miestami sú popri chodníku stĺpiky s číslami – len chcelo by to sprievodcu náučným chodníkom.

Koniec výstupu na Kremenec vedie priesekom po slovensko-ukrajinskej hranici. Cestou sme stretli len pár turistov, ale na Kremenci je poriadne rušno – Poliaci to sem majú blízko. Zájdeme kus k nim, aby sme mali lepší výhľad na Wielku Rawku, na Ukrajine sa napasieme čučoriedok a posúvame sa na západ, teraz po slovensko-poľskej hranici. Po modrej, poľskej. Naša červená je tu len občas a aj to vyblednutá, aj smerovníky také dokrivené, hrdzavé, až hanba porovnať.

Zato každú chvíľu na stromoch svietia dva červené pásy – systém prírodných rezervácií sa tiahne pod našou stranou hrebeňa: Stužica, Jarabá skala, Pľaša. Len v januári ich do súvislého celku prepojila najnovšia PR Borsukov vrch. Pásy vyzerajú byť čerstvé, tak hádam na ministerstve už pochopili, že keď niečo vyhlásia, treba sa o to aj starať v duchu zákona. Aby pilčíci vedeli, pokiaľ môžu začrieť.

Pochodujeme popri hraničných kameňoch, proti slnku. Vrcholový les je krásny, výhľady ale zriedkavé, len pár pohľadov na modrasté zakalené obzory, keď prechádzame zarastajúcimi lúkami. Najkrajší výhľad je (so slnkom za chrbtom) do Poľska. Tam majú hrebeň odlesnený oveľa viac. Ako postupne klesáme, stromy rastú, ideme bukovým tunelom.

Takto z Kremenca asi hodinku, až na nevýraznú kótu Čierťaž, kde sa odpája zelená nazad dole do Sedlice. My pokračujeme prudším zostupom po červenej do sedla pod Čierťažou - ešte asi 15 minút. Tu dnes končíme, je tu oficiálne táborisko. Chatka na našej strane, prístrešok na poľskej, všetko obsadené. Staviame stan pod stromom a pred spaním vyjdeme ešte na lúku, vychutnať si oblohu plnú hviezd. Lebo Poloniny sú okrem iného aj jednou z najmenej „svetelným smogom“ znečistených oblastí Slovenska. Zajtra ideme ďalej po hrebeni, až do Ruského sedla.

Rišo Pouš