Fuorcla Pischa MTB a návrat ku koreňom

Val Roseg - Pontresina - Chapella - Val Susauna - Keschhutte - Val Plazbi - Fuorcla Pischa 2868m. - Eschahutte - Madulain - Val Roseg

Vyrážam z Rosegu nie skoro ráno a ani neviem poriadne kde. Nemám jasný plán. Po cyklotrasách Engadinu sa v miernom klesaní dostanem pomerne rýchlo do S-Chanfu, tu už idem aj kúsok po hlavnej ceste. V Chapelle odbočujem do Val Susauna s priemerom 30km/h a začínam stúpať dlhou šotolinou.

Zmierňujem tempo, zobliekam, Sparkyho hneď obklopia obdivovatelia, keď sa ale začnú dobíjať do kapsičky s tyčinkami tak dvíhame kotvy...

V závere doliny sa rozhodujem či to namieriť smer Scalettapass alebo nie, rozum zvíťazí a stočím to vľavo smer Keschhutte. Na chatu prichádzam po cca troch hodinách od štartu z Rosegu, nicht schlecht.

Kola koláč a debata s bajkermi. Éčkarom radím ako by mohli uzavrieť okruh späť do Davosu ale oni nato, že baterky nevystačia a tak sa vrátia vlakom... nuž taký je život...éčkara.

Premýšlam, že čo s načatým dňom, vraciať sa späť cez Albulapass by bola len opakovaná cestarina a šak som si to nedávno ešte aj v telke pozrel... a tak idem skúsiť do Val Plazbi vzkriesiť hriešne myšlienky.

Po parádnom zjazde keď za pár minút s pískajúcimi brzdami zídem dole vyše 600v.m. to stočím doľava a miernym stúpaním prechádzam okolo prvého almu a vchádzam do doliny. Prídem ku druhému kravínu, Alp Plazbi, nikto tu nie je, len rázcestník ma informuje že ak sa do toho dám čaká ma 800v.m. tlačenia a nosenia, turistický čas 2.5hod.

Ťažké rozhodovanie to je veru a tak idem ďalej ešte stále zjazdným chodníčkom na koniec doliny, predbieham pešiaka s veľkým batohom, zosadám a začínam tlačiť. Ešte stále by som sa mohol vrátiť ale tá ľahkosť bytia spolu s olympijským víťazom ma poháňa vpred. Sparky nezaprie v sebe šampióna a potiahne ma. Tlačenie strieda nosenie, je to sakra rozdiel oproti tým mojim predošlým bajkom. Tak idem nato, tlačím ďalej netušiac čo ma čaká.

Nakoniec to nebolo až také zlé, dokonca som zhodnotil, že opačným smerom by sa dalo celkom dosť jazdiť. V mojom smere som nasadol iba párkrát na krátky úsek. Tých 800v.m. sa nám spolu darí výjsť za 1,5 hod. môže byť. Snehu už našťastie nie je veľa, nezbrzdil nás v postupe.

Hore foto, tyčinka, ionťák ktorý som cestou x krát riedil vodou tečúcou všade naokolo a púšťam sa do zjazdu. Nie je tu ani signál ani žiadni ľudia a tak zjazdujem a zosadám tak aby som neriskoval. Neskôr stretávam predsa len troch ľudí s väčšími batohmi. Idú z chaty Kesch na chatu Escha.

Tam sa zakrátko potom čo som zjazdoval viac ako som na začiatku čakal ocitám aj ja. Ľudia posedávajúci na lavičkách pred chatou a čakajúci na večeru na mňa zazerajú, postarší chlapík sa pýta odkiaľ idem, rakúsky prízvuk, vysvitne,že zajtra ide opačným smerom ako dnes ja... a to som si myslel, že toto sa fakt nerobí...

Potom čo pollitrová kola len tak zasyčí sa púšťam do zjazdu smer Madulain, poznám to tu už dobre, zdravím ľudí pred chatou a začujem len niečo o extrémoch, no neviem, taký dobrý niesom ale Sparky sa zase hecne a prechádza plynule pasáže kde by som už už aj zosadol... predsa len, má v sebe to prekonávanie prekážok, koľkokrát vyhral MS to sa ťažko spočíta a teraz tu na staré kolená spolu so mnou sa aspoň na staré kolená trošku vyblázni.

Parádny zjazd zakončujem v Madulaine, odtiaľ už dobre známa cyklotrasa až naspäť do Rosegu.

Ono prečo vlastne takto?? Tlačiť a nosiť?? Načo je to dobré? Podľa mňa to objavovanie a taký onsight okruh, teda aspoň varianta je to pravé medové čo sa MTB týka. Princíp je tu len jeden: zmysel to dáva vtedy keď celá trasa je zvládnuteľná na bajku rýchlejšie ako by to ten najrýchlejší trailový bežec odbehol, vtedy ten bajk dáva zmysel a potešenie...

"Hranice existujú iba v ľudskej mysli!"

Pekný vôbec nie extremny okruh je za mnou, pozrel som sa tam, kde by som v lete peši veľmi nezablúdil a už rozmýšlam čo ďalej a čo nabudúce... so Sparkym sa nám otvárajú nové možnosti ;)

Martin Bartoň