Davos Epic trail podľa Vetroplacha

Davos Epic trail sa nazýva značkovaný chodník, začínajúci na Jakobshorne pri hornej stanici lanovky nad Davosom a končiaci vo Filisure. Chodníček využívaný rovnako chodcami ako bajkermi nesie ocenenie vraj najkrajšieho európskeho MTB trailu. 

Po chvíli študovania mapy som zistil, že záverečný úsek z Moonsteinu do Filisuru sme už s kamarátmi išli. Odkaz na report nájdete dole. V každom prípade ma lákalo ísť si to prejsť celé, ale na začiatku sezóny som nemal chuť sedieť v aute počas vzácneho voľného dňa ani hodinu naviac. Rovnako ma lákalo aj konečne spoznať bajkové sedlá Scaletta a Sertigpass, a tak som nad mapou vymyslel toto.

Prvý pokus nedopadol ideálne a kôli technickým problémom po defekte na Scalettapasse som sa musel vrátiť. O týždeň už som vyrazil vyzbrojený znalosťami začiatku trasy a s lepším výstrojom. Auto som nechal pri hlavnej ceste neďaleko S-Chanf.

Na začiatku, v stúpaní dlhou, ale krásnou Val Susauna, som sa opäť dostal do nečakaných problémov. Cesta bola zatarasená pomaly postupujúcimi ovcami smerujúcimi hore na pasienky. Stratil som asi pol hodiny. Čakanie som využil na predčasný obed: Snickers a tyčinka :)

Potom som už moc nezastavoval. Fotky do článku som použil aj z prvého pokusu. Stúpanie do Scalettapassu je príjemné, a dokonca sa dajú dlhé úseky šliapať v sedle. Hore zastavím len na pár minút, a už zjazdujem smer Durrboden.

Parádny zjazd. Drsný, tvrdý, kamenistý, neupravovaný, ale zjazdný. Po celej dlžke 600-metrového prevýšenia jednoducho paráda. Dole sa napájam na asfaltku a po nej fičím dolinou až po Teufi. Tu sa odpájam z cesty dolinou a začínam tlačiť strmým, značkovaným chodníčkom. Podľa stôp vidím, že sa tu dole kopcom jazdí. Tvrdý a ťažký, kamenistý zjazd.

Stretávam pešiakov. Pozerajú na mňa a krútia hlavou. "Nejdete v protismere?" Smejú sa! 

"Vidíte! A presne toto robím celý život!" So smiechom im odpovedám. Ale vzápätí dodám, že na druhú stranu to už pôjde dole...

Za cca hoďku a pol som hore na Jakobshorne. Bufet! Sláva! Veľkú Colu do pohára, k tomu pol litra plastovej coly so sebou a na to zmrzlinu... Vivat Bukovský!

Posilnený rozhodujúcou dávkou energie na dnešný deň začínam zjazdovať slávnym Epicom. Stretávam bajkerov, ale rovnako aj chodcov. Pribrzďujem, nikoho neskopnem z chodníka, som ohľaduplný... Sú to všetko dôchodcovia a asi ani nevedia, po akom klenote kráčajú. Jazdenie to je luxusne pekné. Aj pasáže v lese sú nádherné. Rozhodujem sa nefotiť, a zakrátko som dole v doline pri dedinke s názvom Sertigdorfli (Sertigdedinka)

Odtiaľto začínam opäť stúpať dolinou smer Sertigpass. Dnes tretie a posledné stúpanie. Po kravín na bajku, potom už väčšinou tlačenka.

Sertigpass rovnako ako Scaletta a aj Septimerpass (článok dole) sú všetko sedlá využívané už v časoch rímskej ríše na prepravu tovaru a na presun ľudí... 

Chodníček na Sertig je miestami pekne spravený. Chvíľu aj nasadám na bajk. V závere je už ale riadna suť a veľké kamene. Tu by som musel zosadnúť aj cestou dole, ale ináč by to šlo takmer celé krásne zjazdovať.

Hore si vydýchnem. Najvyšší bod dnešného dňa. Odtiaľto už len dole. Vyťahujem statív a prichádza jediné miesto dnešného dňa, kde sa trochu povenujem foteniu.

Po chvíľke fotenia už nasleduje zjazd. Ťažký, ale pekný zjazd a ja si len povzdychnem, o koľko ma ten Blizzard posunul ďalej pri takýchto zjazdoch oproti tomu historickému črepu, čo som jazdil predtým. Teleskopická sedlovka je na takýchto zjazdoch úplný základ...

V doline uzatváram okruh a šotolinou Val Susauna to valím dole dlhé kilometre.

Z toho klasického Epicu som dal dnes len začiatok. Celý tento okruh je ale pre mňa takým mojím súkromným Epicom. S divokou krajinou a minimom ľudí. Počas prechodu cez Sertig som už stretol iba dvoch...

Martin Bartoň