Zázrifské ultrapobehaňä 2022

Tak, po ročnej prestávke znovu a vo vylepšenej podobe, s predĺženými všetkými troma traťami (71/43/15 km) a s rôznymi inými novinkami. Jednoducho v Zázrivej to pri ihrisku v poslednú augustovú sobotu (presne 28.8.) od rána vrelo. Teda od večera, lebo klasická ultratelocvičňa bola znova v ponuke a aj registrácia bola odporúčaná skôr tá večerná. Akosi sa to všetko (dúfajme) vracia do starých koľají. 

Štart najdlhšej trate Ultramagura (lebo detské trate nás nezaujímajú, že...) o siedmej ráno bol ešte v takom príjemnom (skoro) chládku, ale slniečko už poctivo stúpalo, rýchlo zaháňalo biednu hmlu z nižších častí doliny a pripravovalo sa na meteorológmi predpovedanú opekačku. Obloha čistá, tráva mokrá, to neveštilo nič príjemné, teda presnejšie deň strávený v parnej saune (hlavne v tých výživných stúpaniach) s možnosťou bleskového opaľovania niekedy popoludní (just keď budú bežci v najvyšších polohách a na holiach za Minčolom). Profil trate pekne ukazuje, čo všetkých čakalo:

Napriek predpovediam (Alebo práve kvôli nim?) sa 102 premotivovancov rozbehlo ako za akciou do hypermarketu. Dosť ich na to potom doplatilo, lebo počúval som na trase veľa rečí o kŕčoch, úpaloch, grcaniach a iných príjemnostiach. Odstupovalo sa „len taká rozkoššš“ – takmer tretina to nedala až do cieľa. Sa nedivím, v tom počasí... Najmä psychologický bod zlomu bol na to obľúbený - konkrétne cieľový priestor v Zázrivej (kde bola občerstvovačka so živou vodou). Tam dlhotratiari končili prvý okruh okolo Pupovho vrchu a začínali druhý cez Kubínsku hoľu. Poriadna zákernosť od organizátorov – zvlášť keď dlhotratiarom za chrbtom vbiehali strednotratiari do cieľa :-) Na mape ten uzlový bod pekne vidno:

Všeobecne platilo, že treba bežať čo najrýchlejšie, lebo len vtedy je v tej horúčave telo dobre chladené vzduchom. Najviac sa toho držal Maťo Oravec, lenže bežal až tak rýchlo, že nedobrzdil práve na tej kontrole v Zázrivej - tak sa potom o chvíľu zo stúpania na Minčol vrátil a nechal to tak. Len chvíľku za ním letel Richard Kusý, a ten to napálil tak, že druhému Júliusovi Husztemu dal pol hodinu. O ďalších 20 minút sa do cieľa dorútil (takmer domáci) Daniel Jandura, prudko prenasledovaný Hanou Holoubkovou. Tá okrem toho, že poriadne „ponaprávala“ egá väčšine chlapov, dala tiež takmer polhodinu druhej April Jelinekovej. Za tou už visela tretia Anna Brašeňová takmer na dohľad (aspoň na záverečných lúkach), lebo len osem minút.

Aspoň toľko k najrýchlejším. Tie víťazné časy (7:21 a 8:19) ozaj stoja za to. Väčšina ostatných sa hádam nájde v balíčku fotiek, ktorý je na stiahnutie na odkaze TU . Nižšie v galérke je len pár ilustračných fotiek z niektorých úsekov trate. Ostatné výsledky sú na Hikingu Ultra TU a všetko podstatné ku pretekom samozrejme na ich stránke TU .

Ešte na záver pár nesúvislých kecov a navzájom nesúvisicich klebiet a dojmov. Najskôr ešte raz k počasiu – okolo štvrtej popoludní sa nebo nad Minčolom poriadne začiernilo a o chvíľu nato dorazila správa, že viacerých pomalších bežcov orgovia hore na „vrcholovke“ zastavili, aby ich nejaký blesk netrafil. Hromy bolo v cieli počuť až moc dobre. Hádam všetko dobre dopadlo... Niektorí  „limitári“ sa sťažovali, že keď medzi poslednými dobiehali ku krmelcom (tým spoločným s kratšími traťami), už im toho veľa neostalo, a že jonťáky boli dáke hnusné. Aj na značenie sem - tam niekto zafrfľal, ale to si treba buď lepšie trať načítať, alebo si hádam inteligentnejšie hodinky kúpiť :-) Taká malá „olafovina“ vraj bola kontrola priamo hore na rozhľadni nad Terchovou, isto dobrý nápad bol prebeh okolo rodného domu nášho národného hrdinu J.J., celkom sranda a častá vzájomná hecovačka bola v „obojsmerke“ pred/za O2 Syrex. Zaujímavou inováciou bola obojsmerná cieľová brána (s cieľovým zvonom dokonca) – vraj sa žiadna čelná zrážka nekonala, keď zdola do nej vbiehali poslední z krátkej trate a zhora prví z dlhej. A tak ďalej...

Tak o rok hádam zas, a určite s kopou ďalších vylepšení. Tie chotárne cesty okolo Zázrivej a Terchovej, a najmä výhľady z nich, tie ozaj stoja za to, potrápiť sa do sýtosti.

Rišo Pouš