Zázrifské ultrapobehaňä 2020

Že sa už vlani urodilo okrem korbáčikov v Zázrivej aj nové ultrabehavé podujatie som vedel, len už neviem prečo som sa tam nedostal. No tento rok corona pomiešala karty a aj termín bol akýsi vhodnejší... A bulvár treba kŕmiť pravidelne a tradičné podujatia mu už nestačia. Inak tento nový termín: asi fajn na rozbeh pred jesennými stovkami, nie? Alebo na vyklusanie MKMK hehehe... Chvály o výmysle Jogošíkovcov sa niesli slovenským ultravesmírom už vlani v máji, teraz sa rodičia podujatia spriahli so SUT, tak hádam zas o level vyššia úroveň bude zaručená, nooo... Trebalo okoštovať! Tak som v sobotu, deň povstalecký, sadol ráno na vlak/bus a išlo sa. Bez štartového čísla, len s foťákom, „na hyenu“. S úmyslom, že ak budem hladný a nebudú chcieť pri krmelci nič dať, že im pohrozím deštruktívnou silou bulváru. Lebo vypredané bolo poriadne dlho vopred - aj to je znak, že dobré chýry sa rýchlo šíria.

Ráno trochu „chyba lávky“ – autobus meškal dve minúty, čiže som z neho skákal v „Zázrivá – city“ presne v okamžiku štartu, o siedmej. Ale zas až tak nevadilo: krátky šprint a zaradil som sa niekam na koniec davu 110 metrov po štarte. Odhad vzdialenosti je asi presný, lebo skoro nik už nemal rúško. A o rúškach preto, lebo corona poriadne mieša kartami aj tu - štartovalo sa s rúškami. Vraj boli povinné prvých 100 metrov. Žeby test? A najbližšie podujatie SUT už celé v rúškach, hehehe? No ale najmä ide teda o to, že dojmy z nočného telocvičenia a rannej prezentácie nech si každý účastník vybaví po svojom. Čo som ale začul, nevrčal nik.

Dobre no, ideme na trať, ku krmelcom a značeniu, to sú asi pre väčšinu záujemcov podstatné veci. V prvom rade si asi veľa ľudí, najmä stovkárov, povie „pohoda“, len 56. Ale! Prevýšenie 2600 m, z toho polovica v prvom, kratšom kolečku. Že kde sa to tam berie? Nooo, tie miestne chotárne cesty neboli kedysi stavané na dnešné normy pre autá, tak niektoré majú sklon solídnych zjazdoviek. A rovinky tam boli hádam len na stoloch na občerstvovačkách. Furt, ale fuuuurt hore či dole to bolo a často feeeest strmo. Ale všetci svieži, premotivovaní, že? Tak sa pretekalo ako na desine, mal som dojem. A potom príde človek statočne rozmontovaný „do cieľa“ a tam pohodička, futbalová trávička, muzička, občerstvovačka – a on si uvedomí, že nie ani v polovici! A prvých deväť kilákov strmo do kopčiska, najväčšieho na trase!!! Áno, psychika je na ultra veeeľmi dôležitá vec :-)

Inak tá prvá, „menšia“ polovica je taká viac cestná, od asfaltu cez hlinu a lúky až po šotolinu a makadam. Aspoň netreba príliš pod nohy pozerať a dajú sa občas vychutnať tie nádherné panorámy. Zopár úsekov je aj po zvážniciach, ktoré boli aktuálne dosť rozdr... (soráč, lesohospodársky využívané). Ale sucho bolo, oukej. Za mokra by bola iná prča. Sranda úsekom boli ovčie prte na lúkach pod Rozsutcom, bonusom bolo niekoľko studničiek, ktoré mnohým pomohli. Značenie dokonalé až geniálne: oranžové vlajočky a šípky, biele šípky (nielen v Šípkovej), fáborky made in SUT. Proste aj pre blbých a pre nás bez chytrých hodiniek. Krmelce neviem ako, nakoniec som sa hanbil žobrať :-) Ale vyzerali byť preplnené všetkým, za čím hladné ultrabrucho piští. Aj korbáčik s nutelou by sa našiel. Pred každým krmelcom však najprv povinná dezinfekcia – pekne na ruky. Kto chcel, isto aj inde.

Kto teda nezakapal pri druhej návšteve ihriska, čakalo ho krajinársky niečo úplne iné. Začínalo to síce asfaltom a betónom, ale pokračovalo prevažne lesnými hrebeňovými chodníkmi. Lesy, lúky, čučoriedkové hole, sem – tam nejaká tá bažinka a na záver, po brutusne strmom zbehu z Javorinky, lúky nad Zázrivou. Po výplaze na Minčol už veľmi behavý terén, nie šplhavý ako v prvej časti. Len miestami preliezky, ale o dosť menej ako vlani. Značenia tu už bolo pomenej, ale zato bolo tam, kde bolo treba: na nezreteľných odbočkách, na obchádzkach polámaných stromov. Na nich pomáhali aj vlaňajšie biele jogošíkovské srdiečka a šípky na stromoch.

Preto som bol dosť prekvapený, že práve na tých lúkach dva kiláky pred cieľom nič. Pár ľudí som sám do správneho smeru otáčal, aj víťaz mohol vraj rubnúť čas pod päť hodín, keby neblúdil. Pamätám sa, ako som pobehoval a hľadal, keď som tu bol prvý raz. Aj pre turistu je tu ťažké vyznať sa, značky proste nie sú a možností mrte. Jedna megašípka z polámaného Yporu nič neriešila. Aj tú viacerí prehliadli. Takže za mňa jediné mínus. Ale neva, to je drobnosť. Nárok na GPX mal každý, a kto to nevyužil, musel rátať s tým, že ultra je aj o orientácii. A ešte to mi napadlo, keď už hejtujem, že aj orientáciu na webstránke a jej obsah by to chcelo trochu sprehľadniť. Možno aj pridať poriadne mapy, históriu, štartovku, výsledky...  

Čo ešte? Počasie! To vyšlo, dajme tomu, na 2- alebo tak nejako. Teplo bolo síce fest, ale pod mrakom väčšinou. A príjemne fučalo. Tak si vari každý užil ten svoj diel masochizmu a môžeme sa hádam tešiť o rok zas. Fšetko ostatné podstatné je v galérii. Do zbehaniä!

Rišo Pouš