Sobotné zamyslenie pod Kostolmi

Po piatkovom sprobovaní v Žiarskej doline sme si dali voľnejší režim. Ripo si dal oddychové bežky a ja som šiel teda sám skontrolovať ten meter prašanu do V. Tatier, šak veď široké lyže si pýtajú. Ráno v Poprade mínus 10, pekná zima. 8:20 pod Jakubkovou lúkou ešte bolo voľné miesto na rebrinák. Precupitám ku lanovke, všade po Smokovci čierno hnedý ľad, posypaný jemným čiernym makadamom (díky cárovič). Pri lanovke nadrzofku kombík... Rampu mu pristavili rovno k nástupisku, ale asi mu zdochol motor, keď sa takto pokazil na takomto mieste.  

Zástupy ľudí už s vidinou ľadu a čaju či dačoho silnejšieho stúpajú napešo smerom hore. To, že idú smerom po zjazdovke (bývalej alebo ešte stále súčasnej?, neviem kto to má v kompetencii) ich netrápi. Lepím pásy a idem za nimi. V žiari slnka vidno každý kaz na snehu... A 3D dual laser-skener neustále hlási, že tie čierne bodky sú ten makadam z korza... V rannom tvrdom snehu-ľade nepekné pozdravy do sklznice... Aspoň nateraz mám pásy, ale čo smerom dole... Stereotyp šliapania umožňuje spustiť práčku v hlave a triediť myšlienky. Masovka zo Smokovca smer Hrebienok a ďalej do Petrasova či k Zamke už začína spôsobovať, že klasické formy športu a turistiky sa pomaly dostávajú do úzadia, resp. sú doslova utlačované. Čo s tým? Hútam... Ale riešenie nenachádzam (ani na konci dňa). 

Chodník po Húpačky široký ako nikdy, rovný ako nikdy, tvrdý ako nikdy, ale nie ľadový... No pocukrený tým makadamom, ľudom to vypadáva z podrážok postupne (našiel som až pod Závratom). Čo ako široký chodník, nie je kade predbehnúť, lebo celá šírka zabratá, výhradne vedľa seba treba kráčať v tlupe. Až silnejší dupot lyže o sneh docvakne daktorým, že tam nie sú úplne sami. Kukajú na mňa ako na ufóna, že kam sa náhlim a prečo si „vynucujem“ svoju stopu. Húpačky úplne super, biele, široké, na FISku.

Pod Veverkáčom akciovo ako v Lidli, čaká sa v zástupe. Pomedzi kosovku chodník rovný beží, celkom dobré to je, aj sem - tam kde - tu fúknuté nové biele. Pod Kostolmi ticho, čas na svoje myšlienky. Pod Bránou samozrejme nahustenie, ako do dedinského kostola. Hodil som radšej vopred zuby do viazka ako papuliaka medzi toľký národ, lebo pri týchto nadpočtoch už každá drobná chyba znamená hromadné ohrozenie (minule mal Ripo šťastie). Fuker ladnička ako obvykle, ale v Generáli už je slnko, tam sa ohrejem. Zapekačka do kopca, na tričko, aj kraťase mohli byť.  Odmäk ako na jar, slnko chytá silu.

Do Závratu idú všetci, tak sa tomu vyhnem a len z protisvahu pozerám na tú inú odnož nášho čoraz masovejšieho športu. Chvíle ticha preruší príchod dakoho s helmou a po krátkom čase pípanie ako v mikrovlnke... Jááááj treba naštelovať GOPROčku (ale video nakoniec na nete som našiel pekné). Nuž keď inak to nejde... Dole pod Závratom ho už čaká partia s dronom... Isto majú povolenie na natáčanie. Tak tu dakde sme posunuli ten náš level... Ťažko aj povedať, že čoho vlastne.

Generál fajn, povymetal som všetky náfuky, a keďže prašan ani páperák sa nekonal, aj ten múčnik fúkaný bol skvelý spolu s mäkším lepidlom až skoro-firnom. Ja som totiž na sladké a vo veľkom. Pod Bránou dobieham prvých zostupujúcich, ale smerom nahor si to šinie ešte riadna kopa turistov obedných. A to je teda už po jednej po obede. Húpačky v slušnom tempe, ale Vlhovú som nemal šancu dobehnúť. Bola predsa len rýchlejšia. Pôvodný zámer ísť pozrieť Betlehem a Nosiča u Petrasa na Rainerke ruším, keď vidím tie davy u Poľany a potoka.

Štrikovanie a korčuľovanie smerom na Hrebienok je pomalé, ľudí (no skôr kráčavcov) strašne veľa, obojsmerne, viac už býva len na Lenina na Rysoch asi. Zas som za ufóna, len tento raz mám doslova hrozivejšiu silu, lebo lyže idú rýchlo a brúsenie o tvrdý podklad ešte stále vyvoláva patričný des a úľak (nie rešpekt, to by sme zase priveľmi nadŕžali tým hordám). Podklad je našťastie riadne prechodený a prekyprený mačatami, takže ten cestovný smokovecký makadam zatláčam do sypkého, inak by tie nové piškóty dostali prvý servis sklznice rovno tam na chodníku. No... Som na lyže citlivý, obzvlášť na tie nové zelené príšerky.

Hrebienok obchádzam zadnou stranou poza hotel, do kupoly sa stojí od lanovky... Pod kupolou olympiáda v šmýkaní na hocičom. Ranný ľadový svah je už pekne natopený, inak by deti končili až v podraste dolnej lúky a na koľajniciach pozemky.

Zjazdovkou dole pustiť sa to nedá, lebo zase pešiaci, strategicky rozhádzaní do šikán, takže slalomové kristiánky a strašenie hlukom celú cestu (nevadí až tak veľmi, lebo kamene sa hlásia o život a v protisvetle vidno nič). V Smokovci všetko po starom, kombík sa nepohol, rad na lístky do lanovky asi na hodinu a na nástup do lanovky na ďalšiu. Zbalím lyže a okolo kostola po chodníku k Pištovi na kofolu, oddýchnuť od tohto tu stresu.  Na lavičke pri fontáne leží izofóliou prikrytá pani, prihováram sa čo sa stalo a či treba pomôcť. Ďakujú, ale že už volali sanitku, netreba. Sanitka ale prichádza o cca 15 minút, dosť dlho. A pritom horskáči sú minútu odtiaľ. Urobil niekto chybu? Kto? Laickí záchrancovia kamaráti, dispečing 112 alebo 155 alebo ja? Premýšľam pri kofole... To sú tie vnútorné pohnutia a otázky, ktoré si rypnú do čistej podstaty a stopa ostane. 

Po kratšej debate v Sherpa café zrazu tam prichádza aj Peter Petras s nejakými hosťami... Tak si v duchu poviem, že tie masy ho doslova vyhnali z jeho chaty. Čo v podstate aj môže byť pravda. Aj Pišta referuje, že nestíha... Toto je už nad limity aj plnej top sezóny.

Rozlúčim sa a k autu ešte raz prekonám poslednú záťažovú skúšku, už je to iba krátky kúsok. Idem si oddýchnuť na tiché miesto s výhľadom do Lomnice. Západ slnka upokojí myseľ. Človeku je aj smutno, aj veselo. Tento deň nebol o lyžovačke, ani o túre, ani o skúške. Bol to čas na zamyslenie sa. 

Sherpa