Skialpová nedeľa vo VSD: mliečny Závrat, slnečné Priečne

Nedeľa 19. januára mala byť ešte krajšia ako perfektná sobota ( tá je TU ), ale ráno to akosi nevychádza. Z PP do Smokovca valíme popod mraky. Tie našťastie cestou rednú a VSD pred nami je už nasvietená vychádzajúcim slnkom. Že by...? Poučení zo včera sa nešuchceme na Hrebienok po ceste, ale po starej zjazdovke a obchádzkou poza hotel ďalej do doliny. Malá prestávka nad Bilíkovou chatou kvôli „operácii“ jedného pásu (druhý odišiel už včera, nie je to dobre vymyslené) a hneď sa ľahšie šmýka. Ale aj tak dáko spomaľujeme - po dvoch krátkych nociach to nebude nechuťou k pohybu...

Nevadí, dnes to bude kratšie ako včera, veď aj domov sa treba dostať, že by nebol nadchádzajúci pondelok príliš „modrý“. Takže program jednoduchý: Generálom do Malého Závratu, po zlyžovaní odbočka do Priečneho sedla a tam sa uvidí.

Stúpame zatiaľ tieňom doliny popod rozžiarené hrebene a čuduj sa svet: oproti nám schádza stále viac ľudí. Peši od Zbojníčky. To už sme za Húpačkami, za Bufetom. Pod Bránou to zostrmie, je to vyšmýkané mnohými lyžami, ale dalo by sa aj bez komplikácií - len si netreba zabudnúť zaaretovať špičky viazania :-)

Potom už bez trapasov odbočujeme do Generála a dolinou oproti nám už dobre fučí jedovatý „severáčik“ od západu. Obliekame, noríme sa do mlieka. Prvé strmšie stúpanie sa dá na pásoch, kolmo aj cik – cak. Pod Závratom ale už nahadzujeme haršajzne, ale tie sa s rastúcou výškou odmietajú zakusovať do „podkĽADU“. Aj keď stopa je. No ideálna skôr pre korčule.

Posledné desiatky výškových metrov teda na mačkách pešo, nech sa tie zubane celý víkend nevozia nadarmo v batohu. Stopy sú, po ľavej strane  popod stenu, ale je parádne ľadovo. Zato fučať prestalo a aj hore tíšina. V pohode na posedenie, dokonalý mliečny bar.

Do Rovienkovej doliny to vyzerá byť prudko lyžovateľné, rovné. My máme rozrytý betón, hnus je to. Aj nižšie je to už tvrdšie ako včera, teda hrkotavejšie. Robíme rachot na celú dolinu. Nad hangom zas pásy a popod steny Javorovej galérie pekne traverzovať, v podstate po žltej turistickej pod Priečne sedlo.

Miestami treba aj po kameňoch, miestami nepríjemné ľadové platne v sklone doprava - a dole sa žraločie zuby ceria. Až nad Sivým plesom snehu dosť, a aj dobre drží. A to mlieko začína rednúť a v stúpaní na Strelecké polia nás doháňajú závany takého homosexuálneho vetríka, ako by jar išla. Po čiernych bľeskoch zrazu stekajú kvapky vody.

Ešte krátky a menej príjemný (lebo premrznutý) traverz pod Širokou vežou a ideme do finále. Lyže na chrbát a hore do Priečneho, tentokrát už bez mačiek. Sme akurát na hranici hmly, ktorá sem dobiedza od západu a spolu so slnkom z juhu vytvára zaujímavé efekty. Sneh jemne povolený a stôp habadej, tak dupeme do fialovejúceho neba.

Hore odmena: bezvetrie, slniečko, výhľady na hradbu hmly za nami a obe Studené doliny pred nami. Nad kotlinou sa ešte furt váľa nízka oblačnosť. Do MSD to vyzerá byť príjemne nehrboľaté, do VSD je to rozlyžované na mrte. Aj tak ideme tade – lepší odjazd na Hrebienok.

Strelecké polia, to je hnusná vytriasačka, len na najmiernejšom úseku je to hladšie. A dole v zúžení, tam je ten šmirgeľ ukážkovo zodratý. Pri nutných prestávkach sledujeme vrtuľník, motajúci sa nad Slavkáčom – doma sa dozvedáme, že tentokrát bol obeťou člen HZS, našťastie to dobre skončilo.

Potom už len klasika: vynorenie nad Bufetom, kľučkovanie až do Smokovca a o chvíľu už vyškerení ako lečo zapíjame vydarený víkend u Pištu v Sherpa café. Dalo sa, aj keď bieda trvá. Ale lepšie je to hore kopcom, ako dole.

Ripo + Sherpa