Rusínska stovka 2022 – hmlistý prvý ročník

27.09.2022
rusinska-stovka-2022-–-hmlisty-prvy-rocnik

Po lanskom nultom ročníku, pripravenom s typickou miestnou pohostinnosťou a srdečnosťou, prišla po veľmi dobrých ohlasoch zákonite repríza, už pod krídlami SUT. Do Stropkova sa na posledný septembrový víkend dovalilo asi o polovicu viac ultráčov ako vlani, ale limity (100+100 kusov na obe trate) na vlastnú škodu tých nezúčastnených ostali znovu nenaplnené. A tak aj tento ročník mal komornú atmosféru väčšej rodinnej oslavy. Alebo menšej východniarskej svadby. Do 150 hostí tuším :-)

Počko vyšlo takmer bežecky ideálne – teda aspoň pre tých chladnomilných. Ráno pár nad nulou, pod mrakom, takmer nebadateľný južný vetrík poštipkával len na odkrytých, vyššie položených miestach. Dopoludnia, a potom zase za neskorej noci hmla. Po nedávnych dažďoch zem síce vlhká, ale blato lepkavé a protivné ozaj len na pár miestach. Inak ideál, že sa ani nešmýkalo, ani neprášilo na lesných a lúčnych cestách, ktoré tu pod nohami dominujú. Čo viac chcieť pre stanovenie poriadneho traťového rekordu? Keď ešte navyše sa dostavili dvaja „trnafský mymozemštanya“ Majo Priadka a Denisa Kušnierová.

Piatkové socializačné manévre vynechám, väčšie boli potom v cieli. Takže po noci v luxusnej telocvični, kde sme našli dokonca perfektne porozkladané žinenky (Inde ich pred nami skrývajú!!!), presun do vlhkej jesennnej melanchólie. Tam z Námestia SNP to bolo celé odprásknuté, klasicky z pištole - o siedmej ráno, po príhovore primátora a hlavného páchateľa pretekov Jožka Kimáka. A po spoločnej fotke. Slušne, pozvoľne sa pohol farebný sprievod. Až na dve výnimky - navádzacieho bežca a Maja Priadku, ktorému nik nepovedal, že ten vedľa neho nie je jeho súper, ale „pace man“. Takže tí dvaja začali stupňovať rýchlosť a stratili sa v hmlách.

Ešte_foto_pre_políciu_pre_prípadnú_identifikáciu_nájdených_zvyškov...

Zvyšok poľa sa poslušne zoradil do vláčika podľa aktuálnej chuti a schopnosti bežať. Hádam už na konci asfaltu, pri stúpaní hore prvou lúkou, sa každý zohrial. Čakalo sa, kedy vylezieme nad hmlu, ale tá sa tentokrát nejako moc zúrivo držala, tak z výhľadov nič. Aspoň sa každý mohol na výkon sústrediť. Až po Svidník je to tu striedanie lesov a lúk (viac lesov) - veľmi príjemná, behavá krajinka. V ceste stála aj jedna rýchla občerstvovačka.

Do Svidníka sme zbehli už cez skanzen, to bola parádna inovácia - dokonca tam špeciálne pre nás aj krčmu otvorili! Len sme najprv v takej vyššej, orosenej tráve dole lúkou poriadne oprali maratónky. Von z mesta klasicky popri pamätníku a cez lesopark. Trochu asfaltu do Nižnej Jedľovej a na trati to zrazu stíchlo, lebo sa oddelili tí na „detskej trati“. Inak tiež sranda pre neznalých, lebo Rusínska 66 má v podstate 71 km :-) Myslím, že ako vlani, aj tentokrát priamo pani starostka robila regulovčíčku a posielala ultrášov podľa čísiel do tých správnych smerov.

Ale_ten_skanzen_zaradiť_na_trasu,_to_bola_super_voľba!

My na dlhej sme si dali najprv Rohuľu, asi najprudší kopec na trati, ale krátky. Inak stále všetko parádne behateľné. Postupne sa terén dvíhal smerom ku hranici, prevažne po krásnych, rozhľadových lúkach (keby nebolo tej hmly), cez ďalší krmelec v Belejovciach. A tam mali aj hojdačku! Občerstvovačky sú tu inak parádne vymyslené – stačí si zapamätať, že približne každých 15 km je jedna.

Jemne_dole_do_Belejoviec_po_obrovských_lúkach.

Nad Vápenickým sedlom na dlhší čas zmena, lebo sme sa ponorili do pohraničných lesov. Pribudla orientácia podľa hraničných kameňov a aj početné pripomienky miestnej krvavej, vojnovej histórie. Hranica sa nemazná, ide si priamo po spádniciach, tak pribudli aj slušne strmé „stojky“. Na Stávku (752 m), najvyššom bode trasy, nastala druhá (a podstatnejšia) úprava trate oproti vlaňajšku. Opustili sme hranicu a davaj strmo dole po žltej, do doliny Kapišovky. Na konci zostupu nás naopak čakali dve špeciality, na ktoré sa z minulého roka nedá zabudnúť. Tou prvou bolo podobné nenormálne blato na celej ceste, aké bolo vlani nad Príkrou. Teraz to bol našťastie kratší úsek a dalo sa to obísť. Druhá špecialitka bola hneď na konci blata – najštýlovejšia občerstvovačka K6. Miesto, šofér, traktor aj vlečka vraj boli tentokrát iné, ale zvyšok partie aj idea rovnaká:

Na_tom_drevosklade_však_toto_bolo_podstatné_–_najštýlovejší_bufet_v_okolí!

Na nasledujúci výstup k modrej značke na Skalnom (715 m) som bol zvlášť zvedavý. Lebo že to bude strmé, bolo jediným jasným faktom pri pohľade do mapy. Ale kade presne? No že nám orgovia VYKOSIA chodník mladinou, to klobúk dole a vďaka!

Potom ten zbeh do Medvedieho, to bola krása – príjemný, nie strmý tunel lesom po širokom chodníku s mäkkým podkladom - veľmi mi to pripomínalo hrebeň Vtáčnika na P100. Napojili sme sa na červenú Cestu hrdinov SNP a až na Duklu pod nohami striedavo asfaltky, hlinačky a chodníčky. Akurát, keď som si začínal myslieť, že je toho asfaltu už moc – hop a odbočka do lesa. Pestré! Len tú nekonečne stúpajúcu asfaltku na konci asi už viacerí trochu preklínali a viacerí by si vraj radšej stopli kamión na paralelnej hlavnej. Ale čoooo, necelé tri kiláky a už tu bol ďalší krmelec. Niekde za polovicou trasy, takže popri iných dobrotách aj polievočka - a čakali tu aj dropbagy.

Ale_tu_je_vždy_čo_obzerať.

Druhý úsek po hranici bol skoro rovnaký ako vlani. Skoro preto, lebo kratší – odbočovali sme už na Beskyde, nie až na Kúte. A tentokrát bolo omnoho menej obchádzania obrovských kaluží, vlastne kaluže skoro ani neboli. Len niektoré obchádzočky ostali. Vcelku veľmi pekné, behateľné, bez veľkých prevýšení. A krásne, divoké, jedľobukové lesy naokolo. Z hraničnej romantiky nás prebúdzali páni regulovčíci/kontrolóri/občerstvovači na Beskyde, ktorí každému ponúkli aj niečo na posmelenie. Lebo úsek po Magalu bol síce krátky, aj sa to tvárilo ako bývalá lesná cesta, ale miestami to bola fajná divočinka. Najmä tie preliezačky a podliezačky – no, v tom štádiu rozkladu tela a morálky už si asi viacerí aj zanadávali na tie vyškerené, nasprejované smajlíky, žeee?

Keď_som_cestou_dole_do_Príkrej_zase_zbadal_ten_škodoradostný_úsmev...

Ale to už sa príkro schyľovalo ku ďalšej štýlovej kontrolo-občerstvovačke v najmenšej obci na Slovensku (Idú voľby, tak aktuálne vraj až 12 obyvateľov.). Kto nad dedinou prehliadol odbočku z cesty krížom cez lúku, ten si ju mohol prebehnúť od dolného po horný koniec až k unimobunke obecného úradu. Nie dlhá zachádzka, to je asi každému jasné.

Ale_Príkra_je_malá,_aj_OcÚ_má_malý,_tak_hádam_každý_trafil.

Lenže nomen – omen, takže z Príkrej poriadne príkro hore brehom. Ostávala posledná asi tretina kilometrov do cieľa, ale práve tou strminou za Príkrou začínala nekonečná séria jedovatých, alebo štipľavých, alebo už akých, ale pre väčšinu účastníkov asi nie veľmi príjemných kopčekov. Systém „z doliny do doliny“ najkratšou cestou, teda po spádniciach hore aj dole. Aj keď klesanie vždy dlhšie ako stúpanie, ale pre väčšinu z nás už za tmy, kedy to zákonite nejako pomalšie ubieha. A ešte aj tá horšia orientácia na rozľahlých lúkach, keď pasúce sa kravy sem – tam vyvrátili paličku s reflexkou a nebolo vidno, kade presne treba ísť... No, kto nemal navigáciu, aj sa pomotal... Ale nie sme na štadióne, aj toto treba trénovať! Nakoniec tam nik nezmrzol do rána, aj poslední prišli ešte za noci, dlho pred limitom, takže sa asi celkom dalo, no nie?

Cez_Kozubovú_do_Veľkropu_a_aj_ďalej_takáto_samoobsluha,_ak_telo_už_nezvládlo_preskočiť.

Veľmi treba na tomto mieste poďakovať osadenstvu práve tých posledných kontrol – aj na Beskyde a v Príkrej, ale najmä v Bukovciach a Potôčkoch. A samozrejme nesmiem zabudnúť na miestnych nadšencov z „ilegálnej“ občerstvovačky v Soľníku, lebo za noci a za únavy to pre viacerých boli všetko asi skôr psychiatrické stanice predposlednej pomoci, až potom krmelce. Poďakovanie samozrejme patrí všetkým, ktorí priložili ruku k dielu, sem sa proste oplatí prísť!

Tajná,_dobrovoľná,_miestna_občerstvovačka_v_Soľníku,_to_bol_balzam_pre_dušu!

Nakoniec to celé dalo 32 viac či menej zablatených z tých tuším 47 odštartovaných čistých účastníkov (v tom tri ženy), čiže úmrtnosť nevysoká. Zato organizačná úroveň vysoká bola aj tento rok, a to poriadne a po všetkých stránkach, takže čo tu chýba do dokonalosti? Hádam už len to, aby konečne opravili tú vežu na Dukle a kontrola aby bola tam hore – nech to má štýl a nejaké tie výškové metre navyše. Moja vlaňajšia túžba prebehnúť skanzenom bola teraz vypočutá, tak uvidíme, čo bude o rok s touto :-)

Výsledky samozrejme TU a aj v galérii nejaké, zo steny odfotené, fotky si stiahnete TU . Takže už len poriadnu dávku motivácie všetkým želám, organizátorom aj veľa trpezlivosti a dúfam, že sa tam zase o rok uvidíme.

Rišo Pouš

 

Fotky Rusínska stovka 2022 – hmlistý prvý ročník

Súvisiace články:

Diskusia

fotky
Ripo 28.09.2022
Za chaos v baliku fotiek sa ospravedlnujem, zacal som si ich cislovat a upravovat, az potom som si uvedomil, ze ich treba nahrat do uschovne :-)

TOP Partneri

https://www.sloger.sk Eshop davorin.sk Eshop davorin.sk Eshop davorin.sk JM SPORT Eshop davorin.sk

Podpor Vetroplacha

Odporúčame vidieť

Partneri