Rusínska 66: dych pekla

Zhrešil som a hanbím sa za to! Lebo tento rok som sa na Rusínsky ultrabeh síce prihlásil, ale zbabelo iba na detskú trať R66. Ktorá mala inak 74 kilometrov, ale to je detail, aj tak je to iba pre mäkkýše. Prečo takýto ústup? No lebo behania po hranici okolo Dukly som si užil dosť na jar (TU) a chcel som si poobzerať aj pamiatky v iných dedinkách, ako v tých klasických na trase stovky. Organizátori mi ešte pomohli, keď tentokrát obe trate otočili oproti predošlým rokom do protismeru. Aj trošku modifikovali, ale nič podstatné. Každopádne výhovoriek som mal nadostač.

Nakoniec som si aj gratuloval k tomuto rozhodnutiu, lebo týždeň po saunovačke na Tatranskej magistrále telo ešte bolo poriadne maslové, nohy olovené a pár hodín pred odjazdom do Stropkova ma parádne seklo v chrbte, takže forma jak sviňa. Zmieril som sa s tým, že to bude len rýchlejšia turistika, zato s parádnym servisom. Preto som radšej zbalil len starý, rozťahaný bežecký batoh, do ktorého sa ale zmestí aj foťák, nielen mobil. Počkal som Budúceho Bývalého Kamaráta na stanici, naložili sme sa do Červeného Bľesku a vydali sme sa v ústrety Ďalekému Východu a nemilosrdne vrcholiacim horúčavám tohto leta. Okrem rozpraženej cesty a zápchy v Kraľovanoch nás čakalo najmä toto:

Na prezentácii sa na nás vyrútila tradičná miestna pohostinnosť – nebyť odhodlania, boli by sme opití a prejedení do piatich minút. A ešte väčší šok nás čakal po vstupe do telocvične: žiadne tvrdé parkety, ale rady úhľadne zoradených matracov, ako z reklamy na zdravý spánok. Ako takéto zázraky miestni orgovia robia, nechápem. Že ten priestor potom po akcii pripomínal skôr zábery z poľného lazaretu, to už je iná vec. Zatiaľ sme sa tam vyvalili, že bol problém aj na štart sa ráno prinútiť zdvihnúť. Seknutý chrbát si chrochtal blahom, len pri nočnom prevaľovaní občas zaprotestoval:

Telocvične som sa bál aj kvôli teplote, vieme aká tam býva v lete. Ale aj toto dokázali orgovia nejako začarovať, bolo tam v noci úplne znesiteľne. Ráno bolo ale kruté napriek matracu – narovnávanie môjho človeka do zvislej polohy trvalo nekonečne dlho, a aj tak ostal trochu pokrčený. Ostávalo zodpovedať otázku, či to po štarte aspoň trochu rozchodí. O behaní nemohlo byť zatiaľ ani reči. Ale tu už mám skúsenosti, že taký ultrabeh to buď vylieči, alebo zabije. Dúfal som v prvú možnosť a odpajdal som sa na námestie, kde už to vrelo:

Na štarte všetci akosi pozerali smerom dole, kam sa štartovalo minulé dva roky. Takže po dôraznom upozornení šéfa podujatia Jozefa Kimáka, po odpočítaní a po trošku oneskorenom výstrele sa asi stohlavé stádo rozbehlo o siedmej správnym smerom, teda hore mestom, symbolicky k cintorínu. A ja som tam ostal skoro sám, len s dronom nad hlavou a tlieskajúcimi divákmi za chrbtom. To zas bude deň...

Ešte k tomu stohlavému stádu: v štartovke bolo rozdelené zhruba na 46/65 v prospech detskej trate. Limity počtov pre obe trate sú 100/100 a ani tento rok nebolo vypredané, isto aj pár ľudí neprišlo vďaka predpovedi a iným prekážkam, ale už by si ľudkovia ultrapozitívni mohli uvedomiť, že sem sa ozaj oplatí prísť v hojnejšom počte – kvôli krajine, výhľadom, zážitkom, ale najmä kvôli tej ozaj nevšednej pohostinnosti a ústretovosti. Takže nabudúce už budete všetci vedieť, že?

Tak som teda odkríval za davom. Z mesta najskôr kadejako cikcak po chodníčkoch, aj s vysokou trávou, ale kliešte už boli pooberané hádam všetky. Chvíľu sme sa predierali útržkami hmiel, ale žiadny chládok, cítil som sa ako oblízaný gumový medvedík, aj taký mľandravý. Pocit mal pretrvať až do cieľa, ale to som si zatiaľ radšej nepripúšťal. Hmla rýchlo skončila pod nami, nad lúky začalo stúpať slnko a s ním aj teplota. Rosa z trávy mizla, len tak syčalo. Morrrrrdor prichádzal!

Telo naznačovalo, že by teda aj možno trochu pobehlo, tak som ho nechal, nech si užije štartovú eufóriu. Lúky, lesíky, prvé malé dediny, odsýpalo to rýchlo. Niečo som spoznával, niečo nie, ako sme čiastočne kopírovali vlaňajšiu trasu v protismere a čiastočne sme sa od nej odkláňali. To je inak ďalšie tunajšie špecifikum – zámer organizátorov je každý rok trať aspoň trochu zmeniť, aby to bolo pestré. Hovorí to okrem iného aj o ich neskutočnom odhodlaní, lebo značiť, čistiť, mapovať nové úseky, to je iná porcia roboty! To si treba vážiť.

Takže okrem obzerania okolia a fotenia miestnych pozoruhodností (poznávaných doteraz len za tmy) som na každej ďalšej lúke (najmä do kopca) registroval rastúcu výheň. Nad hlavou ani mráčik, len žeravá guľa. Zatiaľ som sa držal taktiky pajdať v rámci možností čo najrýchlejšie, lebo vtedy vzduch najlepšie chladí.

Samoobslužná neoficiálna občerstvovačka v Soľníku (ako po minulé roky) bola ďalším dôkazom miestnej pohostinnosti, pokušenie okúpať sa v bobrej nádrži o kúsok vyššie len dôkazom mäknúceho mozgu. Prvý krmelec vo Veľkrope ponúkal asi o 1000% viac, ako by bolo treba, tak pri mojom slimačom tempe dobre spravila slanina s perníkmi a išlo sa ďalej. Strmé lúky cez Kozubovú už boli rozpálené do biela, špeciálne pre nás vytvorené chodníčky cez susedný Radový boli znovu dôkazom neskutočnej organizátorskej zapálenosti pre vec. Doslova živá voda tiekla pred Bukovcami aj o kúsok vyššie na Bukovskej hôrke – celá hlava do nej! Ale len to tak zasyčalo a po pár minútach som ani nevedel. Po rozpadnutom asfalte historickej cesty Jozefínka to bola smerom do Gribova jedna rozzzzzkoš, trpieť v tom slnečnom predpeklí!

V Gribove som si znovu zagratuloval k rozhodnutiu prihlásiť sa na kratšiu trať, ale aj tak som skúsil prehlásiť sa na ešte kratšiu. S údivom a škodoradostným úsmevom ma odmietli, že takú už nemajú. Tak som sa skúsil aspoň škodoradostne vyškierať tým, ktorí tu nesmeli odbočiť a valili ďalej po rozpálenom asfalte v ústrety krásam 111 kilometrov plnotučnej stovky. Ale som im zároveň aj trochu závidel tie vyššie nadmorské výšky a husté lesy v pohraničí. Našťastie aj my sme sa po odbočke rýchlo skryli do lesa. Čo z toho ale, keď hneď nasledoval strmý mordor po spádnici - zvážnici na Ščob.

Drevená cerkva v Šemetkovciach bolo to ďalšie, na čo som sa tešil, na rozhicované lúky pred a za dedinou už nie tak. Aspoň, že trochu pofukovalo z juhu. Na kontrole tam okrem iného akurát snaživo presviedčali jednu čerstvú mŕtvolu, aby pokračovala ďalej – okrem iného aj argumentom, že najbližší autobus ide až v pondelok. Ale asi si nedala povedať. Zato záhradná hadica so studenou vodou, to bola najoceňovanejšia súčasť každej, nielen tejto kontroly.

Ďalšia neoficiálna občerstvovačka veeeľmi dobre padla na mostíku cez Ladomirku, kde nás dobrovoľníci zachraňovali nielen pred smrťou upečením a vysušením, ale najmä pred vbehnutím pod kamióny, valiace sa z Dukly. Pri uvarených mozgoch treba byť opatrný, to si organizátori dobre uvedomovali.

Ďalší šok hneď za cestou – strmo do svahu, ale PO SCHODOCH! Nie že nám tu vyrobili a nezablúditeľne označkovali ďalší špeciálny chodník lesom, ešte aj schodíky nám vysekali do hliny! No nechápem... Zato o čo nám to orgovia chceli uľahčiť, zákerné počasie sa nás snažilo zo všetkých síl povraždiť – len čo sme vyšli nad Kapišovou z lesa, v tom momente vyšlo aj slnko spoza toho jediného mraku, ktorý tam visel.

Z Kapišovej si pamätám zase len tú studenú vodu z hadice. Betónka z dediny hore lúkami, to bol už takmer surrealistický zážitok. Alebo psychedelický? Asi všetko dokopy, lebo už sa mi to v hlave plietlo a nevedel som sa vysomáriť z profilu trasy na štartovom čísle – nejako mi nevychádzalo, kde sa tam nabrali ešte dva také veľké kopce na záver. Pamäť z minulého roku hovorila len o jednom.

V Nižnej Jedľovej sa obe trasy znovu spojili, ale hlavne sa stalo niečo... Niečo nevídané, rovnajúce sa skoro zázraku, ako keď pred rokmi v Čabovciach pristála Majka z Gurunu. ZAŠLO SLNKO. Keď som sa neveriacky pozrel hore, ozaj tam bol MRAK a veľký cez celé nebo! A nasúval sa od severu! Telo hneď zázračne ožilo, o chvíľu nato aj hlava a práve preto konečne pochopila, aké stúpania ešte čakajú jej podriadené nohy. Ale už si z toho nič nerobila, už vedela, že to bude len lepšie. Hneď to viac chutilo cestou do Svidníka, a ešte keď chodníčky lesoparkom boli v hlbokom tieni. Bojová technika v areáli pamätníka už ani tiene nevrhala, aj keď z nás viacerých už len tiene ostali.

Vo Svidníku nemali hadicu, ale rovno celý bazén! Počas bežných dní je to inak fontána pred mestským úradom. Teraz som mal dojem, že domorodci sa zbiehajú a s úžasom pozorujú, ako sa tam každú chvíľu nejaký divný upotený týpek s malým ruksakom rochní. Asi celkom dobrá komédia na ospalé sobotné popoludnie.

Tak trochu asfaltovania cez mesto (asfaltu je na trase ozaj minimum) a už tu bol najdlhší výšľap na trase. A miestami poriadne prudký. Ešte, že dozrievali černice a celé to bolo v tieni lesa. Po východe na lúky na Ostrom vrchu krásny pohľad: celý severný obzor zatiahnutý, nad pohraničným hrebeňom len oranžová linka, a k tomu silný vietor od severu. No, tam niekde nad Poľskom sa asi aj niečo deje, stovkárov na hranici ktovie či aj neosprchuje. Potom neskôr som v rádiu začul niečo o intenzívnych búrkach a 40 000 domácnostiach na sz Slovenska bez elektriky. Nás to našťastie celé obišlo.

Znovu teda striedanie lúk a lesov pri klesaní do Rakovčíka, ku predposlednému krmelcu, symbolicky v poľovníckej chate. Konečne mierne ochladený na takmer prevádzkovú teplotu, miestami dokonca aj so zimomriavkami, som si pajdal, dúfajúc, že na kontrole nájdem sedieť nejakých zdevastovaných ultrášov, aby som to mal pestrejšie na fotkách. Naháňať nejakých rýchlejších sa mi nechcelo, ale ani čakať tých pomalších.

Našiel som, pofotil som, a potom som si užil ten posledný veľký kopec, pričom mi dochádzalo, že je to trochu rozdiel a inak sa to do pamäti zapíše, keď sa to beží opačne a z plných síl. Zaujímavé motivačné transparenty tam inak pred koncom stúpania na Baňu viseli – to boli z inej akcie, alebo ozaj špeciálne pre túto našu vyrobené? Tak či tak, poriadna nadpráca!

Potom to už bolo jednoduché, z kopca: lúka, les, lúka, les a do mesta symbolicky znovu popri cintoríne. Akurát, že záverečné asfaltovanie cez Bokšu do centra väčšine už asi nechutilo, že? Ale veď sa mohli pridať k domorodcom, kúpajúcim sa v Ondave, alebo si cestou skočiť na zmrzku - podľa toho, ako sa kto ponáhľal. Mňa to skôr do ZOO ťahalo, medzi príbuzných. Ale som odolal a po 12 hodinách saunovania (asi osobný rekord) som to odzvonil a išiel sa osprchovať, nech nepohoršujem okolie. Našťastie tiekla studená, to bolo niečo neskutočnéééé!

A potom hodovanie až do rána, a zase sme sa viacerí museli poriadne zapierať, aby sme neskončili na výplachu žalúdka, alebo na protialkoholickom. Takže neostáva mi iné, len poďakovať za tú rodinnú atmosféru, ktorú tu už po tretí raz dokázali miestni vytvoriť a ešte aj zdokonaliť, ale aj za to, že mi znovu umožnili posunúť si hranice „tepelnej odolnosti“ – lebo som si myslel, že V100 bude najhorúcejšie peklo tejto sezóny, v čom som sa hlboko zmýlil. Tam bolo síce peklo tiež, ale viac tieňa. Každopádne do Stropkova sa teším aj o rok a myslím, že nie som sám.

Všetko objektívne je na stránke Rusínskej stovky , výsledky aj fotky z vyhlasovania víťazov tu nižšie v galérii. Ako kto bežal, či len prežíval, to si vyhodnotí každý sám, ja len neprestávam chápať, že v tom teple a dusne sa niektorí dokážu hýbať rýchlejšie ako pomalým krokom od bazéna po zmrzlinu.

Rišo Pouš