Pod Poľanou na cesťáku

Po besnom pracovnom týždni a navyše po pracovnej sobote (samozrejme zadarmo) sa mi sviatok práce vôbec nechcelo oslavovať prácou. A že vyšlo počasie také akurát suché a príjemne jarné, konečne som sa dostal na dlhší čas na bajk. Takže prácu hlavou nahradila aspoň na nejakých päť hodín práca nohami – hurá!  Len nech si zvykajú a s nimi ramená, zadok, kríže... Čakajú ma výzvy ultracyklističné túto sezónu!

Už dlho som sníval o tom, že si prejdem sedlo Príslopy pod Poľanou na cesťáku, lebo asfalty z oboch strán tam vedú takmer exkluzívne a keby aj nie, už vlani som cesťák vyškolil aj na zvážniciach, trochu hrubší povrch do kopca mu vadiť nebude. Dokonca som sa tam chcel trepať na zimáku už oveľa skôr, len to nejako nevyšlo. Malo by to byť slabých 90 kilákov a 1300 výškových, čiže nič moc, ale na úvod by malo bohato stačiť. Hodinkám je dobre doma v šuflíku, takže aspoň takto, podľa naklikanej trasy v Mapách.cz:

Rozjazd, to je v podstate z kopca, z BB do Zolnej. Akurát sa mi v tom zjazde postavili do cesty dva malé brdky, také klasikárske. Prvý hneď z mesta - mičinský kopec. Chodím ho radšej opačne, lebo mojím smerom je to z kopca trochu vytriasačka na starom, poplátanom asfalte. Ale som na výlete, pribrzdím. Stúpanie ani nie štvorkilometrové, no hneď mi ukázalo, aké mám po zime prabiedne nohy. Zato zhora sa pekne ukázala na juhu Poľana a výhľad dole dolinou Lukavice:

Druhý kopček za Dolnou Mičinou už je k nohám milosrdnejší. Rozmýšľal som, či nenabrať travertínovú minerálku, ale bidón som mal samozrejme ešte plný a povedal som si, že veď možností bude - cestou je viac prameňov, aj minerálnych. Inak je toto okrem tichých ciest (vo sviatok zvlášť) a dobrých asfaltov aj trasa plná histórie. Mičinský kaštieľ už som minul a kilák za minerálkou (inak aj PP Mičinské travertíny) som sa spúšťal do Čerína popri krásnom, opevnenom kostole z 15. storočia:

Dole v dedine hasiči akurát stavali máj a prví extrémisti už vrčali s kosačkami. Len aby tá protivná tráva nevyrástla viac ako centimeter! Nasledoval súvislý zošup v miernom klesaní dolinou do Zolnej - priama čiara smer juh. A ako som prešiel hranicu okresu, kvalita asfaltu sa zrazu zlepšila. V Zolnej (ďaší kaštieľ) jedna pravouhlá vľavo vbok a už som si to valil do Očovej, úbočiami Zvolenskej kotliny. Takže sa otvorili výhľady: vľavo Poľana aj s najnižším zárezom v hrebeni, kde sedia tie Príslopy, vpravo Ostrôžky, vpredu pred Detvou zavadzajú Rohy a spol. Nad hlavou poletovali padáčkári a vrčali lietadielka, v poli škriekal bažant, teplota tak akurát, asfaltky parádne aj tu, no čo viac chcieť?

V Očovej máj už postavený, tak som len pozdravil Mateja Bela a fičal ďalej, do Hradnej, cez ďalší malý kopček. Výhľady ešte šírošírejšie: zľava prášili na poliach traktory, sprava smrdela repka, spredu jemný severovýchoďáčik povieval. Podarilo sa mi aj dobrý skutok spraviť a pomôcť dofúkať opravený defekt. Lenže tie autoventily sú na bajkoch poriadna blbosť – takže už som nesmel dostať defekt ja, lebo som kvôli dofukovaniu otočil tesnenie v pumpe a nazad už samozrejme otočiť nešlo. Tak v Hradnej ďalšia doľava, zase do pravého uhla. Predo mnou vyvstala „výsosť Poľany hory“ so zníženinou Príslopov takmer priamo "v strede záberu". Začal som sa tam teda pomaly štverať, len mi nejako rýchlo začali dochádzať ľahké prevody, hehe...

Cesta parádne hladká, za Želobudzou dokonca nový asfalt. Skončil síce pri odbočke na Iviny, odtiaľ už ostal len ten starý a trochu hrboľatý, ale stále by bol dosť dobrý aj pri zjazde. Pretože moja pohotovostná pumpa toho veľa nenafúka a veľká je doma, mal som trochu podhustené gumy, netriaslo ma. A do kopca som sa už poriadne vliekol, takže ani seknutý ráfik nehrozil. Aspoň som mal viac času na obzeranie krásnej pasienkovej krajinky okolo Obchoditej - aj po tráve voľne rozhodené kone, traktory a iné zverstvo sa tam vyskytovalo. Potom som sa na dlhšie ponoril do lesov:

Spomedzi voňavých trnkových mantinelov som teda prešiel do slnkom ešte presvetleného, sviežo zeleného, rozštebotaného bukového lesa. Popri ceste si tam pomedzi veľké balvany žblnká potok, no romantika ako bič! Asfalt s výškou akoby stále lepší, zato posypu na ceste po zime ostalo hojne. No ani ten moc nevadil, autami bol pekne vyhádzaný do stredu a na boky. Len už som dlhšie išiel na „gašparkovi“ a ďalej nebolo kam dávať. A stále častejšie zo sedla, aj keď sklony tu nie sú ktovieaké.

Aj som dúfal, že sa to okolo obory pod Pajtou trochu položí, ale naopak - ešte sa to miestami aj viac dvihlo. Potom nad oborou, za križovatkou, začal byť posyp pekne rovnomerne rozložený na celej ceste, že miestami až koleso podšmyklo. Tak pekne sadnúť a dupať – tu už menej áut chodí. Ale žiadna tragédia, nohy zatiaľ stíhali, aj kus nového koberca pomohol a už to nebolo ďaleko. Lebo les stmavol smrekmi a do čvirikotu sa zamiešali aj zbíjačky miestnych ďatľov. Rampa bola otvorená.

Keď už som musel začať kľučkovať pomedzi napadané šišky a aj pár väčších výtlkov, vpredu sa to začalo otvárať a onedlho som sa vynoril na rozľahlých pasienkoch sedla Príslopy. Voňavý jarný les vystriedala inak voňajúca suchá jarná lesostep a široké panorámy. Romantiku dotváralo "ľubozvučné" nadávanie miestneho pastiera - asi jeho psom určené, hehe. Ktovie, kam mu ovce medzi stromy pozaliezali, vidieť nebolo nikoho. Zato počuť bolo chlapa hádam až na Poľanu :-)))

Samozrejme cesta sa už položila takmer do vrstevnice, aj asfalt skrásnel, iba tie ovčie bobky som poctivo obchádzal, keď už som taký fajnový... Od smerovníka ešte krátka výhľadová kochačka, najmä na sever k Bukovine, ponad "zátišie s elkátéčkom". Potom už zase ponor do lesa a na úvod pohodový zjazdík, v prvých kilometroch len mierne sklonený, a ešte spestrený dvoma brdkami a dvoma studničkami. Tie by v horúcom lete veeeľmi potešili. Okrem mňa sa tu motali aj iné zvery, len také kopytnaté, parôžkaté a občas brechajúce.

Potom sa les dočasne otvára do krásnych a vzácnych lúk na Zálomskej. Zase iné jarné vône zaútočili na moje (covidom zblbnuté) čuchové bunky. Nasleduje veeeeľká zákruta doľava, z jedného okraja lúky na druhý, a cesta začína strmšie padať. S naberaním rýchlosti som si začal dávať lepší pozor, lebo aj tu bolo toho posypu ešte dosť.

Dole na Kyslinkách Bufet u horára bol už otvorený do novej cyklosezóny, ale nedal som si nič, nemal som drobné. Na ceste spočiatku posypového štrku na tony, ako keby bol zadarmo. Našťastie aj čistá stopa bola dostatočne široká a čím nižšie, tým širšia a čistejšia. Tu už sa to fičalo parádnejšie ako hore v hore, asfalt lepší ako na diaľnici.

Bátovský balvan je miestna rarita, nebolo možné nezastaviť sa a nepoobzerať ho, ale až k nemu som nešiel - aj tak to v tráve pod nohami furt čvachtá, a takto na jar zvlášť. Ale tu nižšie v doline už les zase intenzívnejšie voňal, pinky pinkali, Hučava hučala a posyp už z cesty dávno zmizol - no radosť jazdiť, a zadarmo samozrejme, lebo furt z kopca. Aj keď vietor nejako zmenil smer, lebo fúkal čoraz silnejší oproti.

Potom už netrvalo dlho a brzdil som pri Hrochotskom mlyne – dáky pustý sa mi zdal, ale zato dve nové nabíjačky pre električkárov tam stáli. Takže už len maličká dilema, či doľava na Očovú, či doprava na Hrochoť. Samozrejme vyhrala Hrochoť – lepší je krátky, strmý výšľap do dediny, ako sa potom zo Zolnej plaziť dlho hore dolinou. Aj lepší asfalt je tu. Obchádzku si dám potom inde.

Aj dole z Hrochote je už dáky rok nový koberec na ceste, no parádne to išlo, konečne tu nie je nutné v zákrutách kľučkovať. A že boli hrochotské krčmy ešte zavreté, došlo aj na to čapovanie z prírodného zdroja – pri Čerínskej minerálke nebol veľký dav, dalo sa aj bez žobrania a predbiehania.

Po dotankovaní, po pár stovkách metrov som už uzavieral okruh, štverajúc sa (samozrejme zase zo sedla) hore serpentínami popri tom starom čerínskom kostole, ktorý akurát doďaleka svietil v popoludňajšom slnku. Zhora, z horizontu, sa mi nato otvorila široká panoráma smerom na sever, s Kozlincom v strede a Krížnou v pozadí - prakticky presný protipohľad k tomu, ako som sa na začiatku pozeral z mičinského kopca.

Ale že som bol na rozjazdovom výlete, nepotiahol som spod kopca nazad do BB cez Mičinú, ale som odbočil doľava, obchádzkou cez Lukavicu. Túto dolinku až do Veľkej Lúky mám na cesťáku veeeeľmo rád - a teraz o to radšej, keď nad Lukavicou konečne po sto rokoch položili nový asfalt. A ak som doteraz nestretol takmer nikoho na bajku, teraz zrazu takmer davy. Aj dve devy - a to už je iná rarita, lebo obe na cesťákoch!

Aj som trochu premýšľal, že si v niektorej dedine cestou do BB nájdem fajnú krčmu a doprajem si veľkú horalku a malú kofolu, lebo žalúdok sa už začal jemne ozývať. Ale dáko nikde nič vhodné. Hlaďák by som nerád dostal takto ku koncu, lebo som nemal so sebou nič, ale zase pri tom mojom „megavýkone“ ani veľmi nehrozil. A navyše po vjazde do kotliny mi trochu prifúklo do chrbta - dobre padlo na záver! Tak som aj Hronsek len prebehol, aj keď je to dedina nabitá zaujímavosťami. Ani vo Vlkanovej do country baru pri Hrone som nezabočil, spoliehal som sa už len na zmrzku v meste.

No ale zmrzka na námestí v BB tiež nič! Lebo prvý máj a na námestí plnka a rad na zmrzlinu pod vežou neskutočne dlhý, priam stohlavý. Tak som aspoň okúsil zemiakovú jarmočnú pochúťku a za zvyšné drobné som si tú studenú, trojitú, sladkú doprial nižšie na sídlisku, kde nik nebol. Musela stačiť taká večera, lebo obchody zavreté a doma prázdna špajza. Napriek tomu parádny prvý máj to bol - a dobre, že som ho strávil s najlepším priateľom môjho človeka :-)

Rišo Pouš