BB – Praha - BB na bicykli

 Nádherná, slnečná májová nedeľa, nie príliš horúca ani veterná - počasie ako stvorené na „trochu dlhšie“ pojazdenie a konečne aj pre založenie základu pre imidžové cyklistické pásiky na rukách a nohách. A nech to má štýl a nech aj bulvár dostane čo potrebuje, vyberám si cieľ, ktorý sa bude v názve dobre vynímať. Aj tak vraj väčšina ľudí ten článok ani neotvorí a budú dávať páčiky len za ten názov :-)))

Trasa naštudovaná, ale rána sú ešte chladné, neponáhľam sa a vyrážam o desiatej. Takmer presne, nech sa to dobre počíta. Na úvod cez mesto: kľučkovanie po chodníkoch, lebo akurát tam, kade idem, sú cesty čerstvo poliate. Ako naschvál. Ale nevadí, o chvíľu už mi znovu (po dvoch týždňoch) mičinský kopec ukazuje, kto je tu šéf. Ale už sú nohy trochu lepšie, predsa len – nejaké "motohodiny" už som stihol natočiť. Takže si trúfam aj na tento dlhší výlet (aj fotiek a najmä kecov bude trochu viac). Zhora sa klasicky otvára panoráma ďalekého juhu, ale tam, kam dnes idem, tam svieti len vzdialený bledý opar:

Gumy som nafúkal o trochu tvrdšie ako zvyčajne, radím o stupienok ľahšie ako zvyčajne, pijem preventívne trochu viac ako zvyčajne, lebo aj raňajky boli mastnejšie ako zvyčajne, také robotnícke. Na také sa dobre jazdí dlho a pomaly. A tak si to svištím dole do Zolnej. V mojom smere nik, zato oproti už sa v pravidelných rozostupoch trúsia zvolenskí cyklisti a cykloturisti. Historické pamiatky som fotil minule, ale v Zolnej nie, tak mi to nedá: kostol s kaštieľom v jednom zábere. Potom známa „zolnianska šikana“: z dediny von doľava a za dedinou doprava. Čiže odpájam sa z trasy toho minulého okruhu (popod Poľanu) . Tentokrát idem iný okruh: dlhší a viac na juh. Zároveň dúfam, že ho práve tu uzatvorím, keď sa sem vrátim od Očovej:

Do Zvolenskej Slatiny je to príjemne a mierne z kopca (väčšinou), až na ten prejazd okolo smetiska. Výhľady doľava ku Poľane a dopredu na stenu Ostrôžkov a Javoria, za ktorou sa budem väčšinu dňa motať. Panorámy mám zdola orámované žltou repkou a zhora modrým nebom. Tipujem, ktorou zníženinou v tej hradbe vedie moja cesta, potom už podjazdujem R2 a o chvíľu točím doľava medzi domy v Slatine, aby som čo najviac skrátil pobyt na hlavnej.

Ale hlavný južný slovenský cestný ťah je o tomto čase skôr taká tichá okreska a ešte väčší pokoj nastáva, keď sa z nej pod vígľašským zámkom odpájam. Nechávam za sebou solárnu elektráreň a obrovské polia, pomaly sa ponáram do strakatej a oveľa pestrejšej lazovej krajiny Slatinských Lazov. Na pohľad sa ten sklon nedvíha nejako moc, ale aj tak mi pomaly začínajú dochádzať prevody, čo to? A to mi ešte fúka do chrbta! Potom ma ešte trochu znepokojí tá „hrboľatá značka“ na začiatku ozajstného stúpania cez Klokoč. To už točím 39/25 (najľahšie čo mám), ale tie nerovnosti platia len pre rýchly pohyb autom, pri mojom plazení ich necítim. Zato cítim vôňu orgovánu zo záhrad a vychutnávam pohľady doľava dole do kotliny:

Prekonávam prvý „horský priesmyk“, lebo križujem červenú hrebeňovku Ostrôžkov, sklon je už minimálny a cez rozľahlé lúky okolo Výbochovej Poľany začínam klesať. Ešte krátky prejazd lesom a otvára sa široká panoráma: v plytkej úvaline leží známa „fašistická“ križovatka. Takto síce nevynikne (chcelo by to väčší nadhľad), ale z mapy je to myslím jasné. Poriadne dávno som tu už nebol, už ani nepamätám – ale to boli iné časy, keď boli tréningy na cesťáku dlhé z BB až sem.  

Každopádne za tou križovatkou začína pre mňa nový cyklistický kraj, vždy som zatiaľ došiel len potiaľto. Krajinka tejto „náhornej planiny“ je pekná, asfalty výborné, výhľady ďaleké. Aj preto sa mi nechce až dole do Šule zavretou dolinou fičať – vymyslel som si, že to skúsim obabrať cez Madačku do Nedelišťa, po bočnej ceste pomedzi lazy. Tabuľa ukazuje 13 km, to prežijeme aj po šotoline, keby niečo. Nečakám zázraky pod kolesami, napriek tomu ma príjemne prekvapuje nový asfalt. Ale neradujem sa predčasne a dobre robím, lebo asi po troch kilákoch rozprávka končí a začína niečo ako Paríž – Roubaix, ibaže s hrubým makadamom a výtlkmi namiesto kociek. Nový asfalt sa ešte sem – tam zjaví, ale taký vlnkovitý, akoby len lopatou uťapkaný. Slabá snaha zakryť najhoršie úseky, ale aj tá poteší. Zimného posypu sa tu tiež váľa ešte dosť, takže opatrne.

Krajinka naokolo je napriek tomu zaujímavá: míňam samoty, premenené na chalupy, niektoré na poriadne haciendy. Sem - tam ešte funkčný statok, ale najčastejšie ľudkovia v plavkách kosia, opravujú čosi alebo leštia svoje „esúvéčka“. Okolo to vyzerá skoro ako v lese, až doma pri pohľade na letecké mapy si uvedomím, že les sa sem ešte len vracia – zato tým rýchlejšie, čím viac opúšťa tento kraj poľnohospodárstvo. Ale nazad na cestu: oči mám k nej prilepené, ako hľadám nerovnosti, nerád by som zadefektil. Väčšinou idem z kopca a musím dobre brzdiť. Pred prudšími serpentínami dole do Madačky míňam partiu stojacich a rozpačito sa tváriacich motorkárov – no keď ma vidia, asi usudzujú, že predsa len idú dobre a pokračujú. Lebo povrch, to je už len taká lepšia zvážnica :-) V prudkom sklone, už skoro dole, dobrzďujem pri hrdzavom napájadle, ktoré ledva trčí z krovia. Ale vodička fajná, tankujem plnú a rovno aj ťahám z vrecka prvú sójovú tyčinku.

Dole v doline sa cesta rapídne rozširuje a vyrovnáva. Asfalt je tu síce od staroby doslova biely, takže oči stále na stopkách, aby ma nejaký výmoľ nerozhodil, ale zas premávka nulová, tak je cesta celá moja. Už sa dá rýchlejšie, doteraz som si rýchlostný priemer poriadne znižoval. A dolinka krásna, chalupy v nej také aj, aj. Aj vyparádené, aj rozpadnuté. V Nedelišti som už rýchlo, brzdím na prednosti a ide sa doľava, zase do kopca.

Stúpanie do Ábelovej je jedna paráda, aspoň teda z pohľadu podkladu. Akurát, že tu zdochol pes (žiaľ v širšom okolí aj symbolicky), leží na krajnici a smrdí doďaleka. Alebo to bola líška? Už sa to nedalo odlíšiť, ale núti ma to dočasne zrýchliť aj do prudkého. Sklon sa tu striedavo sprísňuje a povoľuje. Ide sa mi fajn, len práve, keď si tak spokojne hovorím, že pravý aj ľavý motor sú akurát v ideálnom prevádzkovom režime (aj keď by to ozaj chcelo ľahšie prevody), do cesty sa mi postaví takáto zákerná dopravná značka:

Takže otáčky sa menia na lámačky a môj pohyb postráda akúkoľvek cyklistickú estetiku. Je to našťastie len pár stoviek metrov a naokolo nikoho. Inak už dlhšie som nikoho na bicykli nestretol, zato motorkár prefrčí každú chvíľu. Ani sa nedivím, širšie okolie je na takéto jazdenie ideálne. Za tou "strechou" už lámanie netrvá dlho, stromy ustupujú do strán a zase som na „náhornej plošine“. Víta ma Ábelová. Aj tu vidieť tie kontrasty: nová turistická infraštruktúra a rozpadnuté domy. Krásny kraj, no chudobný:

Prehadzujeme si navzájom pár slov a nejaké miestne tipy s párom na cesťákoch, ktorý prichádza z opačnej strany a ďalšiu cestu máme spoločnú. Súhlasia s fotkou, aby som mal v zátiší s cyklisticky veľmi pozitívnou krajinkou tejto náhornej plošiny aj nejakých cyklistov – ale vzápätí chytajú defekt. A to na bezchybnej ceste, fuuuha... Tak sa len uisťujem, že majú všetko na opravu a lúčim sa. A fičím s poriadnym vetrom v chrbte smerom na Halič. Vody mám dosť, tak Timravinou studničkou pohrdnem - ale jednou sladkou, hnedou, čapovanou by som nepohrdol. Aj v tom je však vidieť chudoba tohto kraja, že už aj krčmy sú po dedinách pozatvárané. Aj tá „U Ťapákov“ – ako inak, v Polichne, hneď vedľa Timravinej rodnej fary.

Zjazd dole z planiny, z lúk do lesa, z parádneho asfaltu na otrasný. Doslova otrasný, lebo hneď som celý vytrasený z tých záplat a výtlkov. Brzdím fest, lebo sklon je ostrý a vietor stále do chrbta. K tomu ten stroboskop ostrého striedania svetla a tieňa... Ale potom, za jedinou ostrejšou zákrutou tohto klesania – čisto nový asfalt, supeeer! Až dole na križovatku. Ešte hore, pred ponorom do lesa, na obzore vpredu na chvíľu preblikla panoráma (tuším) Cerovej vrchoviny, dole sa potom otvára panoráma Juhoslovenskej kotliny s dominantným haličským zámkom na kopčeku vľavo. Tam pôjdem neskôr, teraz odbočujem doprava, splniť dnešný cieľ – Praha je už blízko. Som v závetrí a nízko, odbila štrnásta, tak na teplote to už cítim.

Ešte sa krátko zastavím v Lupoči, lebo k cyklosmerovníkom na križovatkách tu pribudli aj pekné, nové infotabule a mapy regiónu Novohradské podzámčie. Aspoň niečo – kraj je to ozaj vhodný na cestnú „kolesovú“ turistiku, pohon si už zvolí každý sám. Potom už finálne stúpanie do Prahy. Cesta čoraz horšia, husto zaplátaná, nazad to nebude ktovie aký zážitok, zas brzdy zohrejem. Ale nie je to dlhé. Aby sa to dobre počítalo, po 4,5 hodinách a 80 kilometroch to otáčam až za dedinou, kúsok nad poslednými domami. No, priemerka nič moc teda :-) Mám ale zatiaľ dosť času, tak si doprajem chvíľku posedenia a pojedenia pod voňavým orgovánom v „city“, priamo oproti „magistrátu“.

Nazad to bude prevažne proti vetru, tak do brucha padá ďalší sójový valček. Onedlho teda už hrkocem dole lesom a rútim sa v ústrety zámku. Halič ale len líznem okrajom. Aj rozmýšľam, či načapovať na cintoríne, ale je tam nejako veľa ľudí, pôsobil by som asi nepatrične. V Starej Haliči stúpam popri krásnom, zrenovovanom kostole a obzerám sa po nejakej krčme, ale nikde nič. Bodla by podpora, lebo idem dlhoooo stúpať, cez Tuhár až za Budinú. Aj sa definitívne otáčam proti vetru, aj asfalt poriadne zdrsnieva, tak zas malá píla, ale našťastie les je blízko. V doline hádam až tak fučať nebude.

Tak aj je: medzi stromami vietor slabne, aj asfalt je lepší, aj stúpanie len mierne. Aj stretám zase častejšie nejakých žiletkárov – vidieť, že som neďaleko mestského centra Novohradu. Keď sa na ceste objaví viac bieleho prachu, to viem, že budem prechádzať popod známy tuhársky mramorový lom a do dediny to už nebude ďaleko. Lebo viem, že v Tuhári je vynovené námestie, a tak dúfam v nejakú krčmu, alebo aspoň napájadlo - no márne. Našiel som tam síce studňu, ale zamknutú, tak zase nič. Stále ale nevadí, vody nesiem ešte dosť:

Posledné dlhšie, ale najmä serióznejšie stúpanie predo mnou: z Tuhára serpentínka a potom asi štyri kiláky prevažne lesom až do Budinej. Príjemný sklon, príjemný tieň, príjemný asfalt. Zopár priehľadov ponad lúky doprava, niekam k lazom Detvianskej Huty. Zamurovaná vodovodná rúra pod cestou klame telom a pri pohľade zhora sa tvári ako novovybudovaná studnička. Ale smädný nie som, halucinácie to nemôžu byť :-)

Tak dupem ďalej, až do Budinej v pohodičke. No posledné stovky metrov na kopček nad dedinou, to je už zasa dáka šestnástka. Len na rozdiel od tej ábelovskej motory už mierne protestujú. Ale krajina sa znovu otvára, vidno doďaleka a vetrík zase dobre ovieva. Odbočky z vrcholu stúpania za ešte lepšími vyhliadkami sú síce krátke a ošípkované, no kamienkato-hlinasté, tak si ich nechám na inokedy:

Začínam dlhočizný zjazd, až do Detvy ku stanici, poriadne svižných 13 kilákov pomedzi lazy. Na začiatku sú v ňom síce zakomponované ešte zo dva malé, jedovaté brdky, ale celkovo je to nádherné jazdenie otvorenou, panoramatickou krajinou, aj keď asfalt tu hore nie je ktovieako hladký. Zato výhľady až niekam k Veľkej Fatre, nižšie obchádzam Budinskú skalu a pri vytriasaní muchy spod prilby obzerám, kade som sa tu motal na jeseň.

Nakrátko sa pripájam (smerom doprava) ku hlavnej ceste do Podkriváňa - doľava by som došiel zase k tej fašistickej križovatke. V tejto rozhľadovej krajinke by hádam ani everesting nenudil. A podklad znovu výborný, netreba na výtlky moc striehnuť. Ani po odbočení z hlavnej – mierim k železničnej stanici v Detve, cez Piešť. Zdola postupne silnie hukot tej našej autocivilizácie. Až si závidím, ako sa mám fajn, že to auto nepotrebujem :-)

Prejazd Detvou, to je po hodinách tichých ciest kultúrny šok z celého toho veľkomestského ruchu. Aspoň cestou hore mestom obzerám nejakú cukráreň, ale len zo dve zmrzlinárne v dosahu a plné ľudí, to sa mi nechce, vyčkávať v rade. Ženie ma to dáko stále rýchlejšie preč, zas do ticha, smerom k Dúbravám. Ide sa mi stále fajn, aj do kopcov – napriek tomu preventívne tlačím do seba posledné dve sójové tyčinky (veď čo ich budem domov vláčiť) a zapíjam ich zvyškom vody sponad Madačky. Doooosť dlho mi vydržala! V Dúbravách si musím odfotiť typický vyrezávaný kríž, nech viem, že som bol na tom Podpoľaní! A už si musím ozaj aj vodu v jednom dvore vyžobrať, žiadna verejná studňa nikde cestou nebola.

Do Očovej je to už len na skok, ale vietor presne z protismeru, aj slnko už sa zosúva nižšie a začína svietiť do očí, len repka smrdí z opačnej strany ako minule. Jasné, idem tadeto opačným smerom. Keď vidím na ceste údaj „30 km Tour de Volcano“, zdá sa mi to do BB nejako príliš málo. Veď oni si pred cieľom ešte zachádzajú cez Môlču a ja pôjdem priamo. Ale to je už jedno. V Očovej ešte chvíľu rozmýšľam nad zmrzlinou, ale len tak akademicky - radšej valím ďalej, kým motory fungujú. Možno ešte kofča - nakopávačka na Mičinej, ak to hore brehom dobre nepôjde.

Ale nohy idú zatiaľ parádne aj po odbočení hore Zolnou. Slnko aj vietor zase zboku, takže nevadia, kostol s kaštieľom v ostrom svetle výrazne svietia a pózujú, moja frajerka nevie odolať spoločnej fotke. Nestačí jej tá z rána. Po nejakých 7,5 hodinách a 130 kilákoch tu prakticky uzatváram okruh, čiže moje dopoludňajšie dúfanie je splnené. Už sa len vyštverať cez Mičinú do Bystrice.

Sebedín, Bečov, Čerín, ubieha to rýchlo, som spokojný, že sa ku koncu netrápim. Ako naschvál, v kopčeku pri čerínskom kostole zas jedna zamotaná mucha pod prilbou - asi sa už dám ostrihať, nech majú tie mršky ľahší prelet. Tak pauzu využívam na fotku – ale kostolík svieti ako reflektor, zaslúži si už druhú za dva týždne :-)

A je tu posledný kopček, mičinský. Nejaký mi pripadá krátky a mierny. Aj ten rozbitý asfalt nižšie medzi dedinami sa mi zdal akýsi hladší, v porovnaní s niektorými tými podpolianskymi a novohradskými tankodromami. Asi si už zvykám, proste objem nenahradíš! V zjazde do mesta je už tieň a príjemný chládok, podobný tomu dopoludňajšiemu. Prejazd cez rušnú križovatku „pri dekáči“ je ďalší kultúrny šok, ale potom sa rýchlo zamotávam do uličiek smerom na námestie, aby som údaje na hodinkách zaokrúhlil - nech nemenovaný „bývalý kamarát“ nemá zas blbé reči.

Darí sa zaokrúhliť, no pre mňa je dôležitejší údaj o dobrej, teda nízkej spotrebe motora – celé to dal (okrem tých robotníckych raňajok) na štyri sójové rezy a zhruba dva litre chladiacej kvapaliny. Zas budem vedieť o niečo lepšie naplánovať ďalší dlhý výjazd. Dúfam teda, že bude, toto bola paráda! Pre číselkárov gpx je hore a odkaz na Stravu je TU .

Rišo Pouš