O hľadaní prapôvodu inverzie nad Rožňavou na ostrovoch LOŠINJ a CRES

„Veď to tu vyzerá ako pri pohľade z Brzotínskych skál na Rozňavu, keď sa rozlieva jesenná inverzia,“ povie si človek, keď sa pozerá z príjazdovej cesty k vysielaču na Televrinu smerom dole k pobrežiu na morskú hladinu. A aj takáto nečakaná myšlienka sa môže stať spúšťačom jej ďalšieho hľadania v Chorvátskej krajine.

Mojich pár dní, ktoré som tu strávil s rodinou má podobný priebeh už ako minulý rok. Dačo pojazdiť na mtb, príliš sa pritom nerozbiť a to silovo a aj zostať celý pri prejazde krasovým územím, nenechať sa ani roztopiť nasledujúcou horúčavou a ešte mať dostatok energie na ďalší niekoľkohodinový pobyt pri mori a tiež večernými chvíľami pri spoločenských hrách. Recept je teda znova jednoduchý: vstať čo najskôr, 2-4 hodinky pojazdiť, kým nie sú horúčavy a potom už len rodinný pobyt.

Základný tábor mám v kempe Lopari medzi mestečkami Osor a Nerezine. Odtiaľ začínajú moje štyri tohtoročné prímorské výjazdy. Ešte podotknem, že hneď po príchode do kempu, keď som sa bol previezť po pláži, sa mi podarilo predrať bočnicu plášťa tak, že koleso začalo sfukovať. Tmel sa z neho priamo nelial, ale bočnica bola lepkavá. Keďže načo si brať so sebou náhradný plášť, tak som každé ráno dofúkal, tých pár hodin jazdy to vydržalo, potom sfúklo a ráno znova. Po príchode domov som sa okamžite vrátil k svojím osvedčeným plášťom s lepšou ochranou.

1.      Na Televrinu

Rovno nad kempom sa vypína horský hrebeň, ktorý akoby z oka vypadol niektorej planine Slovenského krasu. Jeho najvyšším bodom je Televrina s výškou 588 m.n.m. Paradoxne do tejto výšky je možné dostať sa iba nosením bajku, ale vrchol sa dá podísť príjazdovou cestou k vysielaču, ktorý je trocha ďalej na, o 10 metrov, nižšom vrchole.

Cesta začína v Osore, postupne sa mení na typicky štrkovú. Vlní sa najprv hlboko popod hrebeň, potom od turistickej chaty už vedie otvoreným priestranstvom, ale s pekným sklonom, čo si človek uvedomí hlavne pri zjazde. Keďže celým výstupom vedie Strava segment, tak sa rozhodnem ísť hore v tempe. Je to prvý výjazd, sily ešte sú, tak prečo nie.

Cestou stretávam viacero cyklistov a turistov. Je ešte pred siedmou, ale v otvorených častiach už aj tak dosť horúco. Míňam Planinarsku kucu Sveti Gaudent a otvárajú sa výhľady. More v diaľke vyzerá ako inverzia nad Rožňavou. Výhľady sú to pekné, ale mne aj celkom dochádza dych, ako makám do stále prudšieho kopca a tempo sa výrazne spomaľuje. Hore pri vysielači ma aj celkom klepe, tak hodím 1 gél, poriadne zapijem a chvíľu len tak sedím. Prichádza ďalší bajker, zrejme v pohodovejšom tempe alebo s lepšou kondičkou, keďže pôsobí oveľa menej rozbito. Navzájom si urobíme fotky, hodíme pár slov. Ešte doma som rozmýšľal, že by som jazdu potiahol aj trocha ďalej po hrebeni ku kaplnke Sv.Nikola a odtiaľ po červenej dole do Nerezine. Na Strave je tento úsek vedený ako downhill segment. Pár videí som aj videl, preto veľmi váham, lebo tie dva kilometre dole sa mi tlačiť nechce. Pýtam sa bajkera, či to pozná, vraví, že to nešiel, iba videl videá, ale že na xc hardtaily to asi veľká zábava nebude. Rozhodujem sa preto pre zjazd rovnakou cestou ako som išiel hore. Tentoraz na pohodu a s fotením. Keď som dole dám si ešte prejazd do Nerezine s návratom popri pobreží.

2.      Lubenice

Hlavným bodom programu má byť výlet do starobylého mestečka Lubenice. Plán trasy je vcelku jednoduchý. Viac-menej sa držať modrej turistickej značky nazvanej Via Apsyrtides. Podľa mapy na Strave si vyberám úseky, ktoré by mali byť zjazdné (tlačenie ma proste nebaví a chcem sa mu čo najviac vyhnúť) a sú aj dosť frekventované. Výhodou má byť aj to, že z veľkej časti mojej trasy sa jazdí aj Epic séria 4 Islands.

Takže vyrážam znova skoro ráno smer Osor, odtiaľ po hlavnej ceste až po odbočku na Ustrine, už po modrej značke. Zatiaľ je to príjemná šotolina. Z Ustrine strmý padák smerom k pláži, ale asi v polovičke sa chodník odpojí vľavo a začínajú tradičné chorvátske/rožňavské ostré skalky. Chvíľkami treba zliezť, trocha potlačiť. Neustále plaším pasúce sa ovce a kozy, ktoré sú tu len tak navoľno a každú chvíľu vojdú do cesty. Ale je to vcelku zjazdné asi aj vďaka prejazdu pretekov. Lenže tie boli ešte v apríli, teraz je júl a keďže v tomto období tú asi veľa ľudí nechodí, tak chodník je komplet popretkávaný pavučinami, z ktorých visia asi 5 cm hrubí pavúci, takže som neustále celý od pavučín, zhadzujem zo seba nasratých pavúkov, ktorým som poničil ich prácu. Do toho je dnes celkom dusno a pod mrakom, potím sa, akoby som išiel v džungli a vďaka tomu sa na mňa pavučiny dokonale lepia, takže sem-tam ďalšie zastavenie, aby som sa trocha oprášil.

Onedlho som v Stivane. Tu pokračujem rýchlou asfaltkou do Martinšice, takže chvíľu idem mimo značky. Parádnym asfaltovým prudkým stúpaním prídem do Vidovici. Tu sa znova pripojím na modrú značku. Navigácia mi ukazuje 3 km stúpanie. Nebude to však celkom tak, jedná sa skôr o zvlnený terén. Ale aký terén. Hneď za dedinou to prudko stúpa po ostrých kamienkoch, začína tlačenie. A takto prakticky až pod vrchol Helm. Sto metrov potlačiť, pár prejsť v sedle a tak ďalej. Moje xcčkárske tretry dostávajú zabrať a po tejto túre sú prakticky na franforce. Nielen doškriabaná podrážka, ale komplet celé. Pod vrcholom Helm ma navigácia vedie mimo značky, ale asi lepšou cestou a potom asfaltkou do Lubenic. Okrem mňa sú tu ešte dvaja žiletkári a jedna turistka. Ešte je príliš skoro na bežný denný ruch. Môžem si preto prejsť dedinku v sedle. Zráz pod domami až k moru je fascinujúci.

Po malej prestávke je čas na návrat. Tentoraz trocha upravený voči pôvodnému plánu. Zjazd po asfaltke a pred Malim Podolom odbočka na štrkovú cestu okolo Vranskeho jazera. Chvíľu lesíkom, potom otvorenou krajinou. Mal som predstavu, že budú parádne výhľady na jazero, ktoré je hlavným zdrojom pitnej vody na ostrove, takže prístup k nemu nie je povolený. Ale prakticky tu bol iba jeden výhľad. Lepšie to bolo až za Grmovom. Nádherná hladina. Proste inverzie nad Rožňavou sú úžasné.

Pôvodne som sa chcel za Grmovom dostať znova do Stivanu a po modrej len opačne cez Ustrine do kempu. Lenže znova provokovať pavúkov sa mi už nechcelo, tak to stáčam na druhú stranu, kde sa po chvíli pripojím na hlavnú cestu a tou už pohodlne, aj keď proti vetru, až do kempu.

V Osore ešte chytím, čas, kedy je otvorený most pre prejazd lodiek kanálom, ktorý umelo rozdeľuje Cres a Lošinj.

3.      Punta Križa

Na ďalší deň pretrváva dusno. Po rannom rituále s dofukovaním kolesa mierim smer Punta Križa. Plány sú veľké, dusno však väčšie. Kúsok za Osorom sa napojím na modrú Via Apsyrtides, ale je to morda. Ešte horšie ako včera. Neustále zliezanie, horúčava, pavúky, lepiace sa pavučiny. Po asi kilometri a pol sa na to vykašľem a idem pri najbližšej možnej príležitosti smer asfaltka.

Ako sa na ňu napojím, tak stále zvažujem, že svoj pôvodný plán predsa len uskutočním. Keď mi však cez cestu prejde had, najväčší akého som takto navoľno kedy stretol, tak je rozhodnuté, že dnes to bude iba asfaltérčina. Aspoň si nohy oddýchnu, nahováram si.

Onedlho prídem k šotolinovej odbočke Vela Straža. Na jej vrchole má byť niečo ako strážna veža. Dúfam, že sa bude dať na ňu dostať a pozrieť sa z diaľky a trocha výšky na našu pláž a kemp, ale prístup na ňu je nemožný.

Zato smerom na východ sa ukazuje nádherná hladina. Inverzie nad Rožňavou sú nekonečné ako more.

Vrátim sa na asfaltku a zídem až do Punta križa, kde sa v kempe otočím a rovnakou cestou vrátim späť.

4.      Uvala Veli žal

A kam štvrtý, posledný deň mojich jázd? Vcelku zaujímavo vyzerá Luka Koromačna. Cesta by mala ísť cez Ustrine, kde to už poznám. V noci sa roztrhala tá dusná oblačnosť a začalo fúkať. More je teraz nádherné modré s bielymi vlnkami. Totálne gýčovo.

V Ustrine sa idem pozrieť na malý kostolík. Od neho je nádherná vyhliadka dole na veľmi peknú pláž. Prudký padák nejakých 180 m. Je rozhodnuté, dnes už kašlem na nejaké objavovanie po neznámych cestách. Ide sa rovno dole, asfaltkou. GPS-ko ukazuje sklon 26%, ale v zatvorených častiach zákrut mi to príde oveľa viac. Keď prídem dole, brzdy už pískajú, ako sú zahriate. Tesne nad plážou je parkovisko, je tu pár áut. Rozmýšľam, že keby som sa sem dole vybral na svojom aute, tak aj keby to smerom dole ubrzdilo, tak zatvorené zákruty smerom hore by ho určite dorazili a ono už by tu navždy zostalo.

Z parkoviska je to krátky singláč na pláž. Je krásna a úplne prázdna. Tak som sa napokon dopracoval k prapodstate Rožňavskej inverzie. Úplné ticho, iba more.

A potom cesta nahor, štrkovka, Osor, otvorený most, plávajúce lode cez kanál ešte z rímskych čias.

Keď píšem kamošovi, že to tu vyzerá ako pri Rožňave, tak sa ma pýta, načo vlastne niekam chodiť.

No predsa, aby si tam človek našiel na chvíľu niečo svoje.

LukJur