Najkrajšie kysucké rozhľadne - časť 3.

Kým prvý „rozhľadňový“ okruh z tejto série bol vhodný na rodinný výlet a druhý pre cykloturistov, tento je určený skôr pre stredných vytrvalcov. Keď som totižto nahodila do plánovača trasu po zvyšných rozhľadniach okolo Bystrickej doliny, vyšlo mi to na výživných 41 km a cca 14 hodín turistického času. Zato však rozhľadní na tejto trase sa urodilo až päť: Surovina, Dedovka, Veľká Rača, Bobovec a Hladký vrch. Dám si ich presne v takomto poradí, oblúkom z Oščadnice do Krásna nad Kysucou.

Keďže na túto túru je potrebný dlhší čas, ako ponúka jesenný deň, nastavujem budík na nekresťanskú hodinu a o šiestej ráno už stepujem na vlakovej zastávke v Oščadnici. Vyrážam do tmy a ticha, zakrátko však už brzdím pri prvej atrakcii, ktorou je vyhliadková lávka nad riekou Kysuca. V tejto rannej hodine je bez výhľadu, ale obzriem aspoň drevenú sochu Devy Kysuce, ktorá má symbolizovať vlny a spätosť s riekou. Škoda, že toto jemné dielo sa už rozhodli vylepšiť aj miestni samozvaní umelci fixkami...

Po modrej značke potom prechádzam okolo píly,  popod hlavný kysucký cestný ťah a po chvíli bočím širokou cestou na rozsiahle lúky nad obcou. Hneď skraja natrafím na veľký oplotený areál Čarovnej lúky (viac TU ). Ide o projekt tímu ľudí z miestneho Garden centra, ktorí sa rozhodli na rozlohe takmer 8000 m² vytvoriť farebný raj na zemi, voľne prístupný verejnosti. Počas roka tu nájdete bohato zakvitnuté záhony trvaliek aj letničiek všetkých možných farieb a vôní. V tomto období je už lúka zazimovaná a len zosušené súkvetia hortenzií na mňa mávajú z tmy. A tak kráčam ďalej pasienkami, sprevádzaná odleskom párov očí osvetlených čelovkou. Náznaky svitania nad východným obzorom demaskujú na horizonte čriedu jeleňov.

Ako pomaly stúpam popri salaši, dobieha ma ružové ráno. Okolo chodníka objavujem niekoľko malých betónových stavieb. Ide o pozostatky guľometných hniezd z 2. svetovej vojny typu Kochbunker (viac TU ). Niektoré sú zarastené a niektoré majú fakt luxusný výhľad na Čadcu a okolie. Pod Kalinovým vrchom sa pristavujem pri prvej dnešnej rozhľadni Surovina. Tá svojou architektúrou jasne zapadá do radu typických Mikovčákových rozhľadní - s kamenným podstavcom a drevenou nadstavbou. Od roku 2021 poskytuje výhľady do Kysuckej aj Oščadnickej doliny a na začiatok Javorníckeho hrebeňa. V jej blízkosti stojí aj veľký drevený prístrešok s posedením a ohniskom, tak chvíľu posedím.

Ďalej už napredujem prevažne lesom. Cestu mi spríjemňujú občasné výhľady a nadrozmerné drevené sochy zbojníkov. Tie sú súčasťou náučného chodníka Po stopách zbojníkov v pohraničí (viac TU ), ktorý prezentuje zbojnícku históriu na obidvoch stranách SK-PL hranice. Náučný chodník ma sprevádza až do lyžiarskeho strediska Snowparadise Veľká Rača. Tu pri hornej stanici rovnomennej lanovky nachádzam druhú dnešnú rozhľadňu Dedovka. Ide opäť o Mikovčákov počin z roku 2019 s výhľadom k česko-poľsko-slovenskému pomedziu na jednej stane a k hrebeňu Malej Fatry na druhej strane. Škoda, že táto 16-metrová stavba zaniká v architektonickej kolotočarine lyžiarskeho strediska.

Popri drevenej kaplnke sv. Tadeáša a niekoľkých menších či väčších chatách stúpam hore. Míňam horné stanice vlekov Marguška aj Lalíky a konečne sa vnáram opäť do lesa. Ten hrá v tomto období všetkými farbami a ako naberám výškové metre, pribúda zelených ihličnanov aj červeného čučoriedia. Na kóte 1236 m. n. m. dosahujem najvyšší bod dnešnej túry, vrchol Veľkej Rače. Kopec je to sám osebe výhľadový, no ešte viac tomu napomáha bezmála 30-ročná vyhliadková plošina na vrchole. Nejde o rozhľadňu v pravom slova zmysle, má len štyri metre, no vďaka panoramatickým popisným fotografiám po jej obvode sa na ňu oplatí vystúpiť. Výhľad je dokonalo kruhový od Javorníkov cez Moravsko-Sliezske a Kysucké Beskydy, všetky Tatry aj Fatry, Chočské vrchy, až po Strážovské vrchy. Turistická chata pod vrcholom na poľskej stane hranice ponúka k pozorovaciemu zážitku doplnkové ubytovacie aj gastronomické zázemie.

Odtiaľto ma čaká výraznejšie klesanie cez Malú Raču a popod Orol do doliny Bystrice. Na hrebeni si ešte vychutnávam slnkom vyhriate výhľadové lúky, kým ma neskôr pohltia nekonečné zvážnice cez mladé lesné porasty, ktoré ma vypľujú až tesne nad dedinou Stará Bystrica. Jej centrum je známe najmä jediným slovenským orlojom. Stavba je označovaná ako najväčšia drevená socha na Slovensku a údajne predstavuje štylizovanú podobu sediacej Madony. Na prvý pohľad zaujme tvarovanou šindľovou strechou a šiestimi bronzovými plastikami slovenských dejateľov, ktoré lemujú výrazný astronomický ciferník, astroláb (viac TU ). Každú hodinu sa za zvuku zvonov v priezore nad astrolábom objavujú sochy svätých, spojených so Slovenskom. Ja však nemôžem čakať na toto divadlo, pretože ma už na protiľahlom kopci láka ďalšia rozhľadňa.

Žltou značkou opúšťam Starú Bystricu. Prechádzam lávkou na druhú stranu potoka a chvíľu kopírujem miestnu cyklotrasu. Potom sa chodník odpojí a smeruje strmo hore až k rozhľadni Bobovec. Už nejaký čas sa objavujú popri ceste oznamy o zatvorení rozhľadne z technických príčin. Napriek tomu sa rozhodujem pokračovať hore, veď snáď to nebude také zlé. Je to však ešte horšie. Jedno z najstarších Mikovčákových diel tohto typu je už po rokoch poznačené zubom času. Nepomohli ani anjeli, ktorí zdobia interiér rozhľadne. Drevo vyhliadkovej plošiny prehnilo a na údržbu či opravu zjavne nie sú peniaze. Škoda, výhľad z tejto krásnej, 16-metrovej stavby je určite nezabudnuteľný.

Po krátkej pauze zbieham skratkou dole k smerovníku Fuskovci a naspäť k Bystrickej cyklomagistrále, spájajúcej Krásno nad Kysucou a Novú Bystricu (viac TU ). Medzi bufetmi Slezáčik a Cykláčik pokračujem po jej telese. Potom už sledujem zelenú turistickú značku a strmým stúpaním naberám výškové metre do sedla Korcháň. Krátka pauza v miestnom prístrešku a bez nejakého zdržovania sa hrebeňom po červenej značke prehupnem cez Bartkov kopec. Za ním ma prekvapí neľudské klesanie naprieč všetkými vrstevnicami až do sedla Rovne. Tu v turistickom prístrešku neďaleko kaplnky Panny Márie si fúkam preťažené kolená. Nachádza sa tu aj prameň, ale počas tejto suchej jesene ledva kvapká.

Nasledovné príjemné stúpanie obnovujúcim sa mladým lesom ma už dovedie priamo k rozhľadni na Hladkom vrchu. Aj táto je postavená podľa architektonického návrhu Stanislava Mikovčáka, má osem metrov a dátum narodenia 2019. Slúži prioritne ako pozorovacia protipožiarna vyhliadka a jej súčasťou je aj rotačná kamera a systém solárnych panelov. Vrcholová plošina je celoročne voľne prístupná verejnosti a hoci najbližšie okolie nie je veľmi oku lahodiace, pohľad do doliny Bystrice a na hrebeň Malej Fatry ozaj stojí za to!

Kúsok poniže pri kríži pod Hladkým vrchom sa môžem rozhodnúť, či do doliny zbehnem zelenou do Zborova nad Bystricou, červenou do Krásna nad Kysucou alebo miestnym značením do Dunajova. Času do zotmenia mám ešte dosť, tak ostávam verná červenej. Tá ma vedie už prevažne klesaním, krásnym farebným lesom, v ktorom zbieram pozostatky hubárskej sezóny. Na vyznačenej odbočke sa ešte nechám zlákať na prieskum útulne a na moju radosť objavujem rovnakú chalúpkovitú stavbu ako nad osadou u Grapov na protiľahlej strane Kysuce. Schovaná na okraji lesa pôsobí skoro ako fatamorgána.

Potom už pozvoľne klesám priamo do Krásna, na striedačku lesmi a výhľadovými lúkami. Akurát včas, lebo slnko už zapadlo a v lesných tôňach sa k moci dostáva príšerie. Prepletiem sa centrom obce popred kostol sv. Ondreja a nekonečnou ulicou na železničnú stanicu. Okruh uzatváram nakoniec ešte pred zotmením, po 12 hodinách, bez nejakého výraznejšieho náhlenia. Cestou som stíhala aj fotiť, trochu hubárčiť, zbierať odpad, ale hlavne sa do sýtosti kochať, lebo na to je tento okruh ako stvorený.

Jaraba