Na bajkoch okolo hradu Zniev

Mal to byť krásny a extrémne teplý deň na začiatku septembra. Len ojedinele prehánky a búrky z tepla. Keď som sa potom doma konečne ohrial, vyžmýkal a usušil, pozrel som radarové snímky a ozaj – len dva mraky na celom Slovensku, z toho jeden visel pol dňa nad severným Turcom :-) Ale poďme po poriadku...

Píše Igor: o ôsmej u mňa na Severe. Smer juh, ideme štyria. Ráno zatiaľ všetko jasné, aj nebo. Vrážame, v Martine ešte priberáme Petra a v Petre Ruda :-) Plány na tento deň dajaké sú, aj GPS na rajdoch a mapa v zálohe. Každý z nás nejaký úsek pozná. Aj ja si to zatiaľ o sebe myslím...

Na zahriatie dáme niečo tvrdé nie? Jasné, asfalt až do Trnova :-) Tak si po ňom bzučíme a je čím ďalej, tým dusnejšie. Nevadí. Pekný zjazdík pomedzi borovice do Valčianskej, z nej cez lúky a potok do Slovianskej doliny. Zase asfalt, ale musíme sa vyštverať až na jeho koniec – cieľom je dostať sa na hrebeň niekde na Jankovej a odtiaľ cez Skalky a severné Vríčanské sedlo do Vrícka. Ďalej sa uvidí.

Hrebeň nakoniec triafame, ale len bočný, medzi Slovianskou a Kláštorskou dolinou. Doviedla nás naň brutálne široká, nová zvážnica, asi príprava pod diaľnicu :-) Na jej konci prvý, ale len krátky úsek, kde treba potlačiť (tam asi spravia tunel). Zato ďalej nasleduje najkrajšia časť trasy – pekne po pasienkoch s ďalekými výhľadmi. Boli by ešte lepšie, nebyť oparu.

Janková dakde hore pred nami, ale rozhodujeme sa pre zjazd zvážnicou do sedla Huba nad Vríckom. Veľmi to netrasie, ale aj tak niekde na ceste ostáva jeden foťák. Takže kým sa nájde, zvyšok expedície premyslí ďalšiu trasu. Trasa z Vrícka na hrebeňovú cestu ponad Brieštie a Hadvigu je jasná (tvrdím sebavedome, hehe). Preto padá návrh: prečo sa potom vracať spodkom popod horu do Martina, to poznáme všetci. Poďme po hrebeni až do Jasenova a odtiaľ sa „preasfaltujeme“ do Diviak na vlak nie?

Dohodnuté, foťák sa našiel, ide sa! Z Huby do Vrícka zvážnica, z Vrícka do Vríckeho sedla asfalt. Cestou míňame skupinky „žiletkárov“ - tento kopček je veľmi frekventovaný a na druhej strane v Kľačne je dokonca na kuse cesty nový asfalt. Z Vríckeho sedla (toto je južné, nemýliť si so severným, Vríčanským!) by to malo byť pohodlné, obídeme Závozy skoro po vrstevnici - na mape je po zvážnici naznačená aj lyžiarska cesta. Začiatok je super, ale zrazu koniec! To čo? Veď nebolo kam odbočiť!? No nič, ideme kam ukazuje GPS, je tu dáka cesta (skôr len koľaje od auta) kolmo hore. Tlačíme. Zrazu nad nami šuchot – prší? To bude tá ojedinelá prehánka...

Nakoniec sme sa dostali, kam sme chceli – na veľkú lúku s drevenicou nad Brieštím. Aj keď ten chodník sa miestami tváril už ako prales :-) Ale máme sklz, korigujeme smelé plány – od samoty nejdeme na juh, ale predsa len nazad na sever, čiže do Polerieky zvážnicou a popod horu cez Kláštor pod Znievom a Valču. Skoro samé značené cyklotrasy.

Nad Poleriekou závora ako protitankový zátaras! Za dedinou špekulujeme pri minerálke a zas ten dážď! Tentokrát silnejší. Tak sa vyškierame pod strieškou, veď on prejde. Keď sa zdá že končí, vyrážame do Kláštora - po krásnych lúkach, popri rybníku Veďžer. Ale zas to začína, tak ďalším útočiskom je široko – ďaleko známa pekáreň. Aj tak sa hlad ozýva. Odolať voňavým, teplým rožkom sa nedá, ešte keď k nim dostanem sáčok, do ktorého môžem zabaliť foťák. Pre istotu, v zadnom vrecku dresu začína byť vlhko.

A dobre robím, lebo ďalej je to už len v lejaku, čoraz silnejšom. Už ani nefotím, mokrými rukami z mokrého dresu sa ťažko niečo vyťahuje. Z Kláštora do Valče ešte preskočíme po lúkach, ale potom už asfaltujeme až domov. Výhodu to jednu má – také čisté kolesá na bajku som dávno nemal :-) Napriek dažďu to stálo za to, v podstate sme sa okolo toho hradu pekne otočili zo všetkých strán, aj keď sme ho poriadne nevideli :-) Možností pojazdiť je tu samozrejme oveľa viac – ale o tom potom...

Rišo Pouš