Letnô Plačlivô

Ďalšia vlna horúceho dusna vrcholila v polovici augusta a cez víkend už samozrejme malo pršať, tak bolo treba aspoň dočasne sa ukryť niekam vyššie, a najlepšie skoro ráno. Voľba padla na dostupnú Žiarsku dolinu, a pretože so zlomenými rebrami sa nedobre smeje, tak symbolicky na okruh cez Smutné sedlo a Plačlivô. Nástup dolinou od prvého ranného autobusu v pohode – po modrej väčšinou popod stromy. Nad chatou už potom síce stúpajúce slnko spoza Smreka a Baranca dobiedzalo, ale nadmorská výška ochladzovala a v doline príjemne prefukovalo. Bola to zároveň taká malá aromaterapia – ráno vďaka rozkvitnutej vŕbovke na rúbaniskách, na slnku vďaka rozohriatej kosodrevine a horským lúkam, z ktorých intenzívne stúpali letné, až stredomorské vône. Aj chatu bolo skôr cítiť ako vidieť, ale to je o inom :-) V kotloch Veľkých aj Malých Závratov sa do roztrhania rozčuľovali chlpatí domorodci, obloha čistá, vzduch priezračný, ľudí neveľa, no raj!

Takže úvodné naberanie výšky ponad dno doliny, s postupne sa ukazujúcimi panorámami Príslopu a hlavného hrebeňa, nad chatou vstup do slnka a stúpanie kosodrevinovým tunelom. Pri smerovníku „Pod Homôľkou“ nutné sa rozhodnúť: zvolil som najprv modrú do Smutného sedla, nech mám slnko za chrbtom. Krátky nástup kotlom s temným masívom Baranca v protisvetle za chrbtom, potom krátke serpentínky  a znovu panorámy nad Veľkými Závratmi. Záver do Smutného sedla príjemne v tieni.

Hrebeňová červená na začiatku a na konci trochu technickejšia, najkrajšie pohľady z nej samozrejme do záveru Smutnej doliny a na obrubu celej Roháčskej doliny aj s Osobitou v pozadí. Značka sa pod vrcholom Plačlivého trochu stráca a spleť chodníkov môže odviesť človeka aj do traverzu popod vrchol, ale sa treba štverať jednoducho priamo hore.

Najvyšší bod okruhu (2125 m) rýchlo vybavený tančekom okolo smerovej ružice a fotením panorám. Zostup do Žiarskeho sedla naopak po šmykľavej šotoline a prachu, treba opatrne dostupovať. Pohľadom dominuje Smrek s Barancom na juhu, naľavo za Kokavskými záhradami Jakubiná a spol.

Ukončenie okruhu zostupom k rázcestníku pod Homôľkou po poslednej z turistických farieb vedie pomedzi sute, svište, ostrovy kosovky a celkovo pekným, rozkvitnutým prostredím vysokohorského leta, aj popri jedinom miestnom pliesku.

A to je všetko, okruh uzavretý, už len oveľa dlhší ústup dole do reality, najlepšie znova po modrej značke. Už mi bol dobrý aj krátky úsek pod chatou po nej a nie po ceste, nohy suché, ranná rosa už oschla. A zdola, pri čakaní na spoj, už som len sledoval rastúce búrkové kopy nad poludňajším hrebeňom.

Rišo Pouš