Javorie: okruh indiánskym behom č.2

Zákerná jeseň 2017: pracovné dni pekné, víkendy hnusné. Aj ten „trojdňový“ od 17. do 19.11. bol taký. Najskôr som sa tešil pozitívnej predpovedi, ale ako sa blížil, aj predpoveď sa blížila „k normálu“. To už ma dožralo, tak som vo štvrtok jednoducho zdrhol z práce. Veď nerobím vo fabrike pri páse...

Ráno ako v mrazáku, v dolinách opar a prevaha sivej, ale obloha azúrová, prísľub posledného pekného dňa pred frontom. Vo vyšších polohách už sneh, ale ja som si zmyslel hľadať posledné žiarivé farby jesene len v maratónkach. Takže na juh! Osobák do Zvolenskej Slatiny, so zámerom pomotať sa pomedzi lazy v Javorí: po modrej cez Veľký Korčín a Kalinku hore na Polomy, odtiaľ po červenej „hrebeňovke“ na východ. Skončím buď v Detve alebo v Kriváni, na stanici. Všade sú tu zväčša cesty dobré aj pre bajk, na indiánsky beh tiež ideálne.

Začínam samozrejme po asfalte, pomaly sa ponáram do doliny a vynáram z inverzie. Prvé lazy, staré aj vynovené, na Borovine dokonca celá nová ulica. Príjemná cesta okrajom bukového lesa, zasnežené lúky pod Korčínom, len prvé prudké stúpanie na kopec je hnusne rozryté. Nedávno tu ťahali drevo.

Na kopci zisťujem, že nemám značku. Pod vrstvičkou snehu je ľahko prehliadnuť odbočku, keď je hlava dole a chodník v podstate neexistuje. Tadeto veľa ľudí nechodí, to je jasné. Na stromoch len veľa akýchsi modrých koliesok a trojuholníkov a šípok a tabuliek s opadanými nápismi, ktoré sa ma snažia niekam navádzať, ale kam? Vďaka rúbani mám aspoň výhľad na Poľanu a na druhej strane fotky pekného, skalnatého, farebného vrcholu Korčína. Nakoniec sa podľa mapy vraciam na značku, ktorá podľa mňa zbytočne vršok obchádza - po nudnej zvážnici. A plaším prvé jelene a srnky, dnes ich ešte bude...

Strmá cesta ma z lesa vyhadzuje na rozľahlých lúkach Podlyseckej brázdy nad Kalinkou. Nižšie, pri prvých domoch, sa spájam so zelenou značkou a v protismere mojej vlastnej prechádzky spred vyše dvoch rokov (odkaz je pod článkom) schádzam do Kalinky. Tak som si overil (ako som si vtedy hovoril), že naozaj, táto modrá je lepšia ako šialený zelený chodník - nechodník cez Človekovo.

Pretínam hlavnú cestu a poza kostol stúpam k „hrebeňu“ Javoria: pomedzi stále redšie rozhádzané domy, popri televíznom vykrývači a okolo ikonickej zvoničky pri samote Povaľačovci. Ktovie ako to pomenovanie vzniklo... Zvonička je už pekne opravená, až na ten plechový šindeľ... A z lúk nad samotou krásne výhľady: mohutný Veľký Korčín, za ním cez dolinu Poľana a na obzore biele linky zasnežených hrebeňov Veľkej Fatry a Nízkych Tatier:

Sklon sa mierni, ešte posledná lúka a krátko cez les na rozľahlé pasienky na Polomoch. Ich okraj popri lese ma vedie k „hrebeňovej asfaltke“ a tá popri pasúcich sa kravách (v polovici novembra!) cez ďalšiu zaujímavo pomenovanú osadu - Blýskavica. Začiatkom 20. storočia mala vraj až 150 obyvateľov, aj preto má pomerne veľký cintorín. A dokonca má aj vlastnú webovú stránku :-)Výhľady sú odtiaľto pre zmenu na juh, najmä na hrebeň s nevýrazným najvyšším vrchom pohoria (Javorie 1044 m).

Asfaltka končí za osadou na križovatke, vnáram sa do lesa a strmo stúpam na Makytovú. Buď zarastená zvážnica, alebo malinčie, alebo neexistujúci lesný chodník. Tu je to tak všade na úsekoch, kde značka vedie lesom. Je vidieť, že tadeto málokto chodí, v lete by sa mi tu veru nechcelo žihľavou a cez tŕne brodiť. Obrovský kontrast oproti komfortným cestám po lúkach a pomedzi lazy.  A na Makytovej akoby sa značkári pohádali :-) Značiek po stromoch na mrte, ale jedna ma posiela doľava, za ňou dve že rovno, ďalšia je vpravo, iná ďaleko vľavo, len chodníka niet. Bordel po ťažbe, ten nerátam. Ešte že vpredu už presvitá ďalšia lúka, je jasné kam smerujem.

Ďalšie veľké lúky okolo Ďurovie vrchu: cesta zvádza ísť po nich, ale značka velí: do krovia! Už sa nedivím a predieram sa: z lúky na lúku. Práchnivý peň na jednej z nich je výborné sedadlo: je obeda čas. Tvárou k slnku, bez vetra, je teplúčko aj pri teplote blízkej nule. Na Polomoch som sa tešil, že konečne budem mať pri cupitaní až do konca slnko za chrbtom, ale radosť končí: od západu tiahnu predpovedané mraky. Akurát som to vystihol s obedom - ako sa skryje slnko, ochladí sa, rozfúka sa, farby zosivejú... No, treba sa pobrať.

Všade v lese hŕby skál - generácie lazníkov sa poriadne nadreli, kým tie lúky vyčistili. Aspoň mali z čoho stavať. Ešte kúsok idem komfortne po rozhraní lesa a lúk, ponad osady Črhľa a Imrišovci, a nasleduje ďalší šialený lesný úsek, kde treba poriadne hľadať cestu. Ani na pohľad jasný smer zostupu lesným priesekom nie je zárukou správnej cesty, keď dlhšie chýba značka. A odbočky sú akoby just tam, kde sa dívam pod nohy. Ale pomáha mi blížiaci sa hluk z cesty - takže nakoniec sa úspešne vynáram v sedle Stará Huta - Poľana a s Javorím na dnes končím. Lebo sedlo je zároveň hranicou s pohorím Ostrôžky. 

Hneď aj stúpam (konečne zas po dobrej chotárnej ceste) na úpätie najvyššieho vrchu pohoria (Ostrôžka 877 m), do osady Sliacka Poľana. A na jej konci ma čaká najväčšie prekvapenie dňa: červená značka (podľa mapy VKU č.145, druhé vydanie, 2006) má pokračovať na východ až na Packov vrch. Tam som sa chcel rozhodnúť, či zídem po nej do Detvy alebo po modrej do Kriváňa. Ale ona sa stáča skoro do protismeru, na západ! A modrá začína už tu, nie až na Packovom vrchu. Ale značky nové, idem po nich, lebo už ma čas trochu tlačí.

No a tu začalo to najlepšie dobrodružstvo. Stúpam po jednoznačnej lúčnej ceste. Križovatka, samozrejme neoznačená. Skúšam jeden smer, druhý, nič! Čas tlačí zas o trochu viac, pomôže len návrat ku smerovníku. Od neho zas rovnako - jedna značka, druhá, veď len po tejto ceste sa dá, po ktorej som už išiel... Obzerám sa pri poslednej značke, kde je v mojom smere ďalšia, a ona zrazu niekde hlboko v kroví vľavo od cesty. Tade??? No vleziem tam - a ozaj. Trepem sa zarasteným starým úvozom pomedzi lúky. Pred mesiacom, keď na stromoch ešte bolo lístie, nemal by som šancu! A to sranda ešte len začína. Nasleduje zostup, väčšinou hustým lesom alebo rúbaňami, samozrejme bez chodníka. Pod nohami konáre, niekde ako naschvál. Strmé spádnice, okraje zrázov. Našťastie značky svietia hádam z každého desiateho stromu. Ale aj tak musím často zastaviť a hľadať smer k ďalšej. Nakoniec sa vynáram pri osade Krátkovci, ufff. Už len krátka serpentínka pomedzi domy, pohodová cesta k ďalšej osade (Pastorkovci?) a pred ňou posledná nelogická odbočka - kamsi krížom cez lúku, doprava. Cez horizont a popod elektrické vedenie sa preklápam k najvyššej osade v miestnej časti Piešť II a o chvíľu stojím v širokom lúčnom sedle pod posledným stúpaním na Siroň. A kladiem si otázku, načo bol tento šialený úsek dobrý, keď je tu všade toľko ciest??? Nedovolili vlastníci, lesníci alebo niekto iný kompetentný? Lebo je jasné, že chodník od Sliackej poľany sem je pretrasovaný pomerne nedávno. Doma dokonca zisťujem, že aj na webe (mapy.hiking.sk a mapy.cz) je tento úsek nakreslený inak (v mape som zmenu vyznačil). Možno sa niekto veci znalý ozve, čo to za zmätky...

Na úplný koniec už našťastie pohodička - cez Siroň cesta široká, bukovým lístím mäkko nastlaná, a na vrchu pod vykrývačom smerovník ma upokojuje, že zas mám dostatočnú časovú rezervu. Tentokrát až priveľkú, tak cestou dole dúfam, že na stanici okresného mesta je aj čakáreň. No dúfam márne. Už sa zmráka a teplota padá, ale pobehám po okolí a skôr ako rýchlik ide osobák. Tak je to zas v pohode, aj mokré nohy ohrejem na kúrení. A môžem sa tešiť na tri upršané voľné dni v práci...

Rišo Pouš