Javorie: okruh indiánskym behom

Sopečné Javorie - to sú na severe lesy, na juhu mozaika lúk a lazov - na mape to vyzerá vééééľmi pekne. Niečo viac ako 40km bude dlhý ten dnešný okruh - to je síce trochu moc na dennú turistiku, ale tak akurát na ľahký indiánsky beh, pre niekoho „hopsoklus“ v maratónkach. A posledná zúfalá možnosť nahnať nejaké tréningové kilometre pred prvou stovkou sezóny (ktorú som nakoniec radšej vynechal). Vystriedam všetky farby „turistického spektra“, lebo začnem na žltej medzi Zvolenom a Zaježovou, tam odbočím na červenú po rázcestie Polomy, zbehnem po modrej do Kalinky a do Zvolena sa vrátim po zelenej ponad dolinu Sekier. Z mapy je to asi jasnejšie. Tie dva krátke úseky (v polovici žltej a pred koncom zelenej), kde som radšej išiel mimo značiek, sú vybodkované:

Žltý začiatok od kúpaliska Neresnica vedie spleťou ciest a chodníkov pomedzi záhradky, len treba dávať pozor na odbočky. Potom ale jedna zákerná šípka v lese ukazuje presne naopak, ako treba ísť - ktovie prečo? Ďalej už je to jednoduché až k vlekom nad Kráľovou: pohodlný chodník lesným tunelom, na prechádzku možno monotónne dlhý, na indiánsky beh (alebo bajk) super. Druhá polovica žltej vedie pestrejšou lazovou krajinou medzi Kráľovou a Zaježovou. Len na záver mám trochu asfaltu, lebo v Kráľovej sa mi ho podarilo obísť skratkou ponad vleky.

V Zaježovej za centrom červená uhýba z asfaltu našťastie dosť rýchlo doľava - pomedzi lazy, popri obore s muflónmi, cez les a ďalšie lazy (Rimáň, Polomy). Netrvá to dlho a som na rozľahlých lúkach na Polomoch, pri smerovníku, kde to otáčam doľava na sever, na modrú.
Chvíľu štrikujem krížom cez lúku, bez chodníka. Treba vyššie dvíhať kolená :-) Potom krátky lesný tunel a vynáram sa do nádherných výhľadov: Nízke Tatry, Poľana na obzore, podo mnou strakatá lazová krajinka nad Vígľašskou Hutou. Ideálny zjazdík na bajku by to bol. V závere zas asfalt, ale v takomto peknom počasí a prostredí neveľmi vadí. V Kalinke krížom cez hlavnú a davááj zas do kopca, toto bude asi najdlhší výšľap.
Akurát tam, kde sa z modrej odpájam na záverečnú zelenú, asfalt končí a až na krátky „zošup“ stúpam do sedla Mamojková, dlho a čoraz prudšie, popri ďalšej obore a cez osadu Podkoreň. Nad ňou už by to bolo na bajk pristrmé, ale toto sa myslím dá obabrať obchádzkou z juhu (hore som jedného bajkera našiel).

Kto by na bajku došiel po mojich stopách až sem, ďalšieho sledovania nech sa vyvaruje. Najlepšie zbehnúť k horárni v doline Sekier, bezfarebná šípka ukazuje 30 minút. Doteraz to bolo na 99% bajkovateľné, odtiaľto aj prenášať by bol problém a značku som hneď nad sedlom stratil asi 3x (potom už som nerátal). Rovno poviem, že úsek cez Drieň a Človekovo, až po „sedlo“ na jv okraji hrebeňa Zálužnej je najhorší turistický chodník, aký som kedy zažil. Chodník tam vlastne ani nie je, len moria pŕhľavy, machom obrastené skaly, hory konárov a vysoká tráva - tade hádam naposledy išli lovci mamutov. Inak ale krásna divočina :-) Problém trafiť od značky k značke, a ani tých tam nie je moc. Ako tadeto niekto trafí, keď vytnú ten kus lesa, nedávno označeného na výrub, to netuším.
Intuitívne sa držím hrebeňa, keď ale šípka zavelí doprava (do žihľavy a hustej mladiny), mám najväčší problém. Niekde by tu mala byť lesná cesta... Pol hodinka krúženia lesom - a vari na tretí pokus ju mám! :-) A keď si už myslím, že dobre, zmení sa na blatové koryto. To končí v spomínanom sedle pod Zálužnou, ale keď vidím, kam mám ísť ďalej (starým rúbaniskom doprava na hrebeň, zas bez chodníka), už nemám chuť. Oželiem aj tú v mape ponúkanú vyhliadku zo Zálužnej. Blato pokračuje doľava do doliny, ostáva zlatá stredná cesta - nejaká zvážnica traverzom, paralelne so zelenou. Dúfam, že neskončí po kilometri. Našťastie nie - a po nejakých dvoch sa k nej dokonca pripája sprava z hrebeňa moja zelená značka. Potom už je to ozaj dobré a onedlho sa vynáram z lesa, zas medzi záhradkami nad nádržou Môťová. Už sa len dostať na stanicu...
Hikeplanner plánuje tento okruh na skoro 13 hodín (a to som ho ešte neuzavrel úplne), hopsoklusom to bolo samozrejme rýchlejšie. Takže ozaj asi najlepšie na bajku, najvhodnejšia by bola nejaká AM/EN žehlička. Lebo na začiatku sú cesty načechrané konskými kopytami, pomedzi lazy traktormi (s výtlkmi vysypanými škridlami a murivom) a niekde stáročným užívaním zodraté až na kameň. Ale krajina krásna, cesty pohodové, akurát ku koncu to chce zvrtnúť buď nad Kalinkou do Zvolenskej Slatiny (to ešte istotne preverím), alebo v sedle Mamojkovo do doliny Sekier.

Rišo Pouš