Hrana Val Rosegu

 Švajčiarske Alpy - St. Moritz - Pontresina - Val Roseg. Leto 2017.

Pekné dni voľna treba využiť vždy naplno a efektívne. Mojou snahou je dlhodobo v takéto dni byť čo najviac vonku v akcii a čo najmenej sedieť v aute. Výhodou v plánovaní mi je najbližšie okolie môjho základného tábora v doline Val Roseg.

V tento deň som auto nepoužil vôbec. Ráno som s batôžtekom jemným poklusom vybehol priamo z chyže a na zahriatie sa preklusol 7 km dole do Pontresiny. Popri štrkovej ceste dolinou vedie aj nádherný krajinou vlniaci sa chodníček.

Pred Pontresinou som v prameni dočerpal tekutiny. Chystal sa teplý deň a bolo mi jasné, že na hrebeni kam sa chystám možnosť doplniť tekutiny nebude. Najprv ma čakal značkovaný chodníček serpentínami hore ku vyhliadke na hornej hranici lesa nad Pontresinou. Veľmi pekné miesto, ostatne asi ako všade naokolo...

Odtiaľto už napredujem ďalej bez značky s chabou informáciou, že by to mohlo ísť. V strmých trávach sa snažím nájsť optimálny postup s myšlienkou: "To by ale bola blbá smrť, že zabil sa na strmej tráve :)"

Trávy strieda skala, ľahké lezenie, snažím sa držať hrebeňa, občas obleziem nejakú vežičku a po prvých ťažších miestach sa dostávam na vrchol Mezdi. Tento úsek od Pontresiny je pre mňa nový... Je to veľmi dôležité, aby aspoň časť každej túry priniesla nejaké tie nové úseky...

Na Piz Mezdi stretávam pár ľudí. Od Moritzu sem vedie značkovaný chodník. Sú to prví a zároveň poslední ľudia na hrebeni. Pokračujem cez Piz Rosatsch. Krásna expozícia ponúka výborné možnosti fotenia na samospúšť. Dnes to hojne využívam. Mojím cieľom nie je bežať a bojovať o každú minútu. Rýchle úseky presunu striedajú fotopasáže, kde pobehujem medzi statívom a pózovaním...

Prechádzam cez Piz San Gian, oba vrcholy Surlej a blížim sa k vrcholu dnešného dňa: Munt Arlas. Kým predošlé vrcholy som poznal iba zo zimy, ten nasledujúci už som bol viackrát preskúmať aj v lete. Čaká ma náročný skalný hrebeň, exponované lezenie tak do trojky, množstvo voľných kameňov. Zostup poznám dobre, preto aj ostávam kľudný keď začnem liezť po stále viac a viac zvetranom hrebeni. Prichádzam k vežičke, ktorá dáva tušiť problémy už z diaľky. 

Po pár minútach hypnotizovania sa rozhodujem vežičku obliezť. Možné to je iba sprava (západ), musím však zliezť hodne dole do steny a potom vyliezť naspäť hore na hrebeň. Problémom sú už klasicky voľné kamene a suť. Miestami nedýcham a po voľných kameňoch sa snažím presunúť len ako obláčik hmly...

Vyliezam na hrebeň za vežičkou. Skúšam to na ňu aj z druhej strany a uvedomujem si moje správne rozhodnutie vynechať ju. Pokračujem ďalej na vrchol. Niekde sú aj veľké kamene naukladané tak divne, že vyzerajú akoby sa každú chvíľu mali rozbehnúť do údolia...

Prichádzam na vrchol. Zostup mám nacvičený a teším sa, že problémy sú za mnou. Na tento hrebeň sa už vracať nebudem, raz stačilo. Nasleduje koncentrácia pri zliezaní z vrcholu a prichádzam k chate vo Fuorcla Surlej.

Vďaka spriatelenej posádke doplňujem tekutiny doplna, dehydratácia však na mne už zanechala stopy, a tak sa rozhodujem okruh uzavrieť zostupom dole do doliny do hotela Roseggletscher, odkiaľ som vyrazil. Zvyšuje mi ale dosť času, aby som sa dosýta pohral so statívom a malým foťáčikom, kúpeným za stovečku v miestnych potravinách :)

Ďen využitý naplno. Túra, ktorú sa asi nebude nikto pokúšať presne zopakovať, GPX ale pripojím aj tak. Vychutnať si ju by mohlo stáť za to... Vo fotogalérii dostali priestor aj viaceré fotky, pochádzajúce z iných potuliek.

Martin Bartoň