Heini Holzer: Moj stý extrémny zjazd - Monte Cristallo

 Odopínam lyže a pripínam si ich na ruksak. Prichádza pocit radosti, veľkej radosti. Bol to zjazd ako mnohé pred ním ale predsa len bol úplne iný. Je dôvodom tejto radosti práve prekonaná obtiažnosť, alebo si už začínam pomaly uvedomovať skutočnosť, že tento zjazd je už môj s poradovým číslom 100 ? Neviem.

Hneď za mnou prichádzajú priatelia. Helmut, Sieglinge, Alberto a za ním Aldo. Aj oni žiaria radosťou. Celkom ináč to ale bolo na začiatku zjazdu. Nikto nepovedal jediné slovo, každý bol utiahnutý sám do seba. Pozoroval som ich všetkých a pri starosti o druhov som sám stratil istotu. Začal som mať strach. Napriek tomu som bol ako prvý pripravený vyraziť. Na štarte som sa s nimi lúčil so slovami: "Dávajte na seba pozor, veľa šťastia!"

S neistotou traverzujem do žľabu, chcem skočiť, neverím si. Šúcham na hranách späť, znovu sa odhodlávam skočiť, nejde to, opäť len šúcham. Snehová kôra sťažuje pohyb, strmosť je enormná, žľab je presne štyri metre široký. Znovu zošúchavam dole na hranách, pokúšam sa skočiť ale nejde to. Ostáva len pri chcení. Až po chvíli sa konečne odhodlávam na prvý skok. Podarí sa! Pokúšam sa uvoľniť. Pohľad do hĺbky je hrozný, ale napriek tomu sa mi páči. Zjazdujem ďalej, skok za skokom. Schádzam pár metrov nižšie do 50 stupňov strmej úzkej rýny/žľabu. Zastavujem. Helmut štartuje ako druhý za mnou. Darí sa mu ako mne. Kusy zamrznutého snehu padajú dole a letia okolo mňa. Všetko vyzerá ako keby bolo v pohybe. Priatelia pomaly lyžujú dole. Moje vlastné obavy sú zabudnuté. Teraz dostávam strach o priateľov. Najmenšia chyba a...

Následky by boli nepredstaviteľné. Verejnosť by ma napádala: "Veď si to mal predsa vedieť!" a...

Ale oni zjazdujú dole, všetci s prehľadom a istotou. Pred pár rokmi by som si to nebol pomyslel, že takýto zjazd absolvujeme v pätici. Je to sen!

Veľa vecí sa ale v poslednom čase zmenilo. Vtedy pred rokmi nebolo na celom svete toľko extrémnych lyžiarov ako dnes v tomto žľabe. Na začiatku ma považovali mnohí za blázna. Nikto neveril, že by sa dali takéto zjazdy realizovať. Vedel som ale už vtedy, že popularita extrémnych zjazdov bude stúpať, že budú zlyžované mnohé ťažké steny. Nikdy som ale nemal úmysel lámať nejaké rekordy.

Lyžujem ďalej, skok za skokom. Strmosť svahu sa pomaly zmierňuje. Žľab sa rozširuje, blížime sa k úpätiu steny. Prvé zlyžovanie tohto žľabu je za nami. Aj samotný žľab musel byť na tento zjazd pripravený. Zjazdy strmých stien a žľabov si vyžadujú podstatne lepšiu pripravenosť aká sa kedysi vyžadovala od ich prvovýstupcov. 

V zjazde ide všetko rýchlo, veľmi rýchlo. Schopnosť reagovať musí byť vysoká. Koncentrácia a plné nasadenie sily trvá dlho. A napriek tomu: keď pozorujem históriu niektorých stien, extrémny zjazd býva v porovnaní s prvovýstupmi alebo zimnými výstupmi veľmi podceňovaný... často ani nebýva zmieňovaný...

Pričom viacerí extrémny lyžiari pri svojich výkonoch musia najprv vyliezť stenou hore, v zime a neraz aj v rekordnom čase. Napríklad taký Toni Valeruz potreboval na výstup SV stenou Gran Vernelu (Dolomity) a na následný zjazd 1000 v.m. vysokou stenou 5 hodín!

Prvovýstupcovia podobných stien potrebujú na podobné výstupy často aj niekoľko dní. Napriek tomu sú výstupy strmými ľadovými stenami a ich následné zlyžovanie pre horolezeckú alpinistickú verejnosť očividne bezcenné.

Obrovské nasadenie materiálu a dlhý čas v stene zrejme vypovedajú o veľkom výkone. Horolezci tohto typu tiahnu na vysoké hory nášho sveta a laickú verejnosť dokážu takto ohúriť ešte viac.

Raz sa mi podarilo vystúpiť za štyri hodiny ľadovou stenou* pre ktorú potrebovalo jedno lanové družstvo tri dni. Členovia toho družstva sú dnes považovaný za svetových horolezcov (Weltbergsteiger) - nebude to tým že, sú na cestách v horách tohto sveta? :)

Poznám dnes viacerých extrémnych lyžiarov, ktorých považujem za mojich dobrých priateľov a ktorí sú výbornými alpinistami ale v alpinistickom kruhu ostávajú neznámi. "Jedna stena predsa nemôže byť ťažká, keď sa dá dokonca zlyžovať aj na lyžiach..." takéto myslenie môže byť veľmi klamlivé.

Hranice Alpinizmu sú posúvané smerom nahor. Čo môže byť ozajstnejšie, rýdzejšie a cennejšie ako sám povedľa lanových družstiev vystúpiť hore strmou stenou a potom zlyžovať tou istou stenou dole?

Moji priatelia prichádzajú dole a vytrhávajú ma z myšlienok. Z myšlienok nad históriou. Z myšlienok nad mojím životom.

Heini Holzer

zjazd  z Monte Cristallo sa uskutočnil 23. apríla 1977, 450metrov, 40-53 stupňov

partneri: Sieglinde Walzl, Aldo Dibiasi, Alberto Dorigatti a Helmut Vitroler

tento text Holzer nikdy neuverejnil, podobné články písal často len pre seba

4.júla toho roku zahynul pri pokuse o prvozjazd SV stenou Piz Roseg, pravdepodobnou príčinou jeho tragického pádu bolo zlyhanie materiálu, prototyp viazania ktoré mal vtedy na lyžiach bol pred sériovou výrobou upravený a nedostatky odstránené...

*stena, ktorú spomína v texte je Liskamm (odklik na článok dole)

preklad z knižky Mein Spur, mein Leben 

M.Bartoň