Crna Gora turisticky: Vasojevićki kom

Na úvod „dopravný“ šok: náš autobus ( IVANCO travel ) schádza zo severného konca jedinej čiernohorskej diaľnice a zrazu sa len plazí. Lebo sme nabehli na cestu R19, ale je to len taká okreska, ledva na šírku dvoch osobákov, navyše poriadne kľukatá. Niektoré zákruty vodič vyberá len tak – tak, niektoré na dvakrát. Ale s bravúrou a pokojom. Je to asi 17 km do horského sedla Trešnjevik (1573 m), ktoré je jedným z nástupných bodov do prírodného parku KOMOVI na východe štátu, pri hranici s Albánskom. Cesta na druhú stranu klesá nádhernými serpentínami do mestečka Andrijevica, my ale ostávame, platíme vstupné do parku, podporujeme miestnu ekonomiku (pivečko, kávička...) a chystáme sa na pešovanie. Na nástup pod náš dnešný cieľový kopec Vasojevićki kom (alebo Božićki kom, 2461 m) je to necelých 5 km: najprv strmšie lesom, potom miernejšie po lúkach. Nakoniec ale ideme busom ešte ďalej (asi štyri kiláky), až na koniec cesty pri modernom kempingu Etno selo Štavna. Tam sa zároveň vynárame z lesa na rozľahlé pasienky a otvárajú sa výhľady. Zatiaľ síce len do mrakov, ale to by sa malo zlepšiť, tak pomaly a mierne stúpame pod prudký nástup do kopca, ktorý zatiaľ nevidíme. Mraky sú ale vysoko, tak obzeráme tunajšiu náhornú planinu Štavna a množstvo chát na nej. Dnes ideme tam a späť, nebude to okruh. Akurát niektorí rýchlejší dúfame, že si cestu nazad predĺžime až do sedla Trešnjevik, kde počkáme na náš autobus.

Na konci pasienkov turistický prístrešok a za ním sa terén dramaticky dvíha. Chodník najprv traverzuje strmo sklonené sutinové polia so solitérmi starých borovíc a ostrovčekmi lesa. Potom sa ale prikloní doľava ku trávnatému svahu a kľukatí sa ešte strmšie, priamo po spádnici. Miestami je to aj na 4x4 pomedzi skalky a cez skalné prahy.

Mraky našťastie pred nami ustupujú, takže občas sa ukážu aj vrcholové bralá. Oddych a výhľady dole do podhoria poskytuje malé trávnaté sedielko pod finálnym výšvihom. Je pomenované po botaničke a horolezkyni Vere Vincekovej, ktorá neďaleko odtiaľto zahynula v r. 2002. Na jej pamiatku je tu umiestnená malá kamenná pamätná doska.

A ide sa do finále, len ho nevidno. Ani nie tak kvôli mrakom, ako kvôli strmému sklonu svahu, ktorý cloní vrcholové bralo. Ale keď prekonáme jeden zo skalných prahov, ukáže sa v celej svojej nádhere: takmer kolmá skalná stena, otočená na západ až severozápad. Na vrchole sa už dá rozoznať aj betónový obelisk. Podobný ako na malofatranskom Malom Kriváni, len viac ohlodaný. A spoza masívu vykukuje najvyšší vrch pohoria, neďaleký Kučki kom (2487 m).

Na to, aký je pohľad na západnú stenu dramatický, posledný úsek chodníka je už takmer pohodlný, lebo sklon sa podstatne zmierňuje, pod nohami znovu viac hliny a trávy. Svahy po ľavej ruke (smerom na jv) sú už len také stredne strmo sklonené lúky, po pravej strane ale strmé zrázy a dva poriadne úzke žľaby. Jeden má hore dve malé skalné okná, jedno za druhým, ten druhý sa volá Červený žľab. Ktovie či aj tento je taká výzva pre miestnych extrémnych lyžiarov, ako ten tatranský.

Ešte prechádzame popri jednej pamätnej tabuli, venovanej himalájistovi Pavle Miloševičovi, miestnemu rodákovi, ktorý v r. 2000 zahynul pod Cho Oyu. Potom už nasledujú fotoorgie a tančeky okolo toho vrcholového obelisku.

A kým takmer celá skupina vychutnáva výhľady, obed aj počasie (lebo mraky už skoro zmizli), dvaja premotivovaní sa vydávajú obkrúžiť tie vrcholové lúky, vychutnať si aj spätný „podhľad“ na vrchol, a aj nejaké iné výhľady do okolitej krajiny. Po nejakej polhodine sa pripájajú nazad na zostupový chodník, niekde pri tom Červenom žľabe.

Utekajúc pokojne zostupujúcej skupine, trochu rýchlejšie sa posúvajú po strminách, trávach a nižšie po tých sutinových traverzoch, lebo si chcú spraviť náskok a predĺžiť si túru o tie asi tri kiláky od čakajúceho autobusu do sedla Trešnjevik. Pritom samozrejme nezabúdajú vychutnávať panorámy – najmä priamo pod nohami hornú časť doliny riečky Ljubaštica a početné chaty a salaše na odlesnených temenách planín Štavna a Ljuban nad ňou.

Dole na pasienkoch nad kempom Štavna už len pár letmých pohľadov dozadu, či je zvyšok skupiny dostatočne pomalý, a nasleduje pohodový presun po pasienkoch pomedzi chaty, po širokej ceste. Miestne koníky, ktoré sa sem prišli napiť, sú celkom prítulné, ochotné nechať sa pofotiť aj pomojkať. Inak je tam celkom výdatné napájadlo - na to, že je tak vysoko a tak tesne pod plochým hrebeňom tej pasienkovej planiny.

Záver je mierne z kopca dole lesom, po červenej značke, dobre označenej a stretávajúcej na pár miestach aj rovnako dobre označenú cyklotrasu. Úplný záver už po asfaltke, popri ktorej akurát zrejú množstvá černíc. No až do sedla Trešnjevik sa nedostávame, lebo tesne pred ním sa nám do cesty stavia Konak Mara, kde je v ponuke spanie, wifi, ale najmä domáca strava a kadejaké domáce lekváre, sirupy aj likéry, všetko vraj v biokvalite a z miestnych zdrojov. Po nejakej hodine tam brzdí aj náš bus a pani Mara Ivanovic má o chvíľu hádam aj slušne zarobené. Potom už len dlhá cesta nazad do penziónu pri mori . Dobro došli!

Rišo Pouš