Crna Gora turisticky: Rumija

Tento najvyšší vrchol horského masívu, oddeľujúceho more od Skadarského jazera na úplnom juhu krajiny, má na prvý pohľad skromných 1594 m n. m. Pri pohľade od mora ani veľmi nedominuje, treba ho v panorámach trochu hľadať, lebo ho zacláňajú nižšie kopčeky pred ním. Ale! Koniec augusta znamená fajných 30 stupňov hneď ráno a výstup začína takmer od mora. Začali sme síce z parkoviska pod hradbami historického mestečka Stari Bar, ktoré je asi 100 m nad morom, ale aj tak solídne prevýšenie na jeden záťah, nie? A tiene sa cestou hore hľadajú dosť ťažko  - na tých suchých, bielych, vápencových svahoch, pokrytých väčšinou len riedkymi a nízkymi „kríkolesmi“, typickými pre stredomorie. A čím vyššie, tým sú tie porasty redšie, samozrejme. Takže vody treba so sebou vziať dosť. Pramene cestou síce nejaké sú, ale len v spodnej časti. Najlepšie je začať čo najskôr, kým je ešte slnko ukryté za kopcom. My sme to šťastie nemali, bilo do nás nemilosrdne od začiatku a pekne spredu. Zhora sme sa nevracali rovnakou cestou, ale sme si zašli viac na severozápad, obišli sme kopec Kunteljat (935 m), aby sme sa pozreli k vodopádu Vrteljak. Všetko po dobre značených miestnych turistických značkách:

Takže na úvod trochu histórie (hradby, kamenné domky a staré, deravé olivovníky). Strmá asfaltka nás voviedla do ústia kaňona potoka Bunar a keď sme ju opustili, začalo stúpanie traverzom po hrboľatom chodníku do sedla pri kláštore Mikulići. Inak žiadny veľhorský priesmyk, je tam asfaltka a parkovisko a veľa ľudí chodí práve odtiaľ. Cestou je pár vyhliadok na zaujímavé skalnaté svahy protiľahlého masívu Mrljika, chodník prechádza krížom cez malé hospodárstvo Lumetići, ako vystrihnuté zo stredoveku (dá sa tam nabrať voda), a záver tejto etapy je poriadne výživný, miestami spádnicový. V tejto časti výstupu tie tiene ešte nejaké sú.

Nasledoval poriadne strmý a najmä horúci výstup do ďalšieho sedielka - už na hrebeni, skade sa otvoril výhľad na Skadarské jazero. Tam hore už našťastie prefukovalo, podobne ako potom v závere výstupu, v strmých lúkach a kľukatých serpentínach. Vrchol Rumije, to je taká plošina s kostolíkom sv. trojice. Kostolík taký divný, plechový, zato poriadne obložený kameňmi, ktoré vraj pútnici vynášajú zdola. Šutrov je tam inak toľko, že je problém sadnúť si. Tieň nikde.

Po návrate dolu, na asfaltku nad kláštorom, zvedavosť teda zavelila doprava, po tej ceste popod masív Rumije. Cesta najskôr moc neklesá, ale ponúka výhľady na okolité hory. Keď sa asfalt skončí a začne prudšie klesanie, pri ceste ako zázrak sa objaví prameň takej fajnej vody, že až... O kúsok nižšie, v malom sedle, sa značka od cesty odpája doľava a klesá ešte strmšie, ale najmä krajinársky atraktívne,  do rodiaceho sa kaňonu potoka Bunar. Aj priamo korytom vedie - koncom leta samozrejme beznádejné sucho.

Keď sme už znovu poriadne uvarení (teplota so stratou výšky radikálne stúpala) zbadali na jednom plote šípku k vodopádu, po pár metroch sme si mysleli, že máme halucinácie z prehriatia: bar, pípa, muzička z rádia, mokrí ľudkovia v plavkách pod slnečníkmi – to faaakt??? A že hej, dobre ideme, vodopád je tamto pod stromami, pár metrov. A ozaj – myslel som, že sa mi sníva! Vodopád síce neveľký, ale pod ním jazierko, okolo tieň dospelých stromov a ten chláááádok!!! Voda ako krištáľ a studená fest. A naše plavky kdesi v penzióne, no čo už...

Aspoň nohy sme si namočili, hádam voda veľmi neutrpela na kvalite. Nazad cez bar sme sa už potom nevracali na značku, ale využili sme miestne chodníčky a zišli dole do ústia kaňonu (a uzavreli okruh) cez „agroturistický“ kemp či hotel, či čo to je za čudnú osadu v náprotivnom svahu. Volá sa to White Scale a vyzeralo to vtedy ako mix staveniska a JRD. Potom už len strmo dole po betónkach a asfaltkách, von z kaňonu a cez staré mesto, až na zastávku miestnej mhd, ktorá nás za 1,5 Eura doviezla „domov“ do Sutomore. Ozaj uvarených a upečených do mŕtva, ale aj tak dobre bolo!

Rišo Pouš