Crna Gora turisticky: na sútoku riek Piva a Tara

Rieky v Čiernej Hore tečú vďaka hornatému reliéfu v hlboko zarezaných dolinách, často až v kaňonoch. Najznámejší a najhlbší je kaňon rieky Tara, vraj druhý najhlbší v Európe (po dagestanskom Sulaku) a jeden z najhlbších vo svete, s úctyhodnou hĺbkou až 1300 m. Vďaka svojim prírodným hodnotám je súčasťou národného parku Durmitor, zaradeného aj do prestížneho zoznamu svetového prírodného dedičstva UNESCO a v r. 1977 bolo jeho územie zaradené v rámci programu Man and Biosphere (tiež pod patronátom UNESCO) do zoznamu svetových biosférických rezervácií. Toľko ku ozaj svetovému významu tohto územia. Kaňon má takmer 80 km a celá rieka 144 km. Pramení pri hraniciach s Albánskom, je to najdlhšia čiernohorská rieka a presne tam, kde opúšťa štátne územie smerom do Bosny a Hercegoviny, stretá sa s riekou Pivou. Spolu potom tečú už ako Drina – do Sávy a do Dunaja. Toľko k informáciám, ktoré som si (ako každý) jednoducho našiel. Ale oveľa viac miestnych "pikošiek" som sa dozvedel od Nikolu - nášho vodiča, no najmä šéfa cestovky IVANCO travel , cestou tam a nazad. Proste samotná cesta bola zážitok.

Pre turistu je horný okraj kaňonu najmä príležitosťou pre parádne pohľady, hladina rieky je obľúbená vďaka raftingu a ponuku atrakcií dopĺňajú početné „zipp-lajny“, kde sa možno nechať previezť po lane z jedného brehu na druhý.

Kaňon rieky Piva tiež krásou nezaostáva. Akurát, že jeho veľkú časť zabili v r. 1975 stavbou 220 m vysokej priehrady hydroelektrárne. Po brehu ale vedie jedna z najobľúbenejších čiernohorských „scenic roads“ – od mesta Plužine na hraničný prechod do Bosny. Je kľukatá, úzka, s množstvom tunelov, v asfalte s množstvom dier po balvanoch, spadnutých zo strmých stien nad ňou.

Na sútoku oboch riek leží Šćepan Polje – základňa viacerých firiem, ponúkajúcich rafting a s ním súvisiace služby ubytovacie, stravovacie aj požičiavacie. Tu vás oblečú do neoprénov a záchranných viest a odvezú aj s raftom na štart do 18 km vzdialenej Brštanovice (tento úsek rieky už nie je v národnom parku). Na podobnom princípe je splavovaný aj vyššie položený tok Tary - okolo unikátneho Ďurdevičovho mostu z r. 1940. Koncom leta (keď sme tade prechádzali) tam však fičal najmä zippline, lebo vody už bolo pre rafty málo.

Ten sútok riek bol kedysi isto strategicky významné miesto, lebo na kopci priamo nad ním, medzi oboma riekami, stoja ruiny pevnosti Sokol (alebo skôr Sokograd), doloženej už v 10. storočí. Kúsok pod pevnosťou zas leží kláštor srbskej ortodoxnej cirkvi. Ten funguje stále. V jeho susedstve je okrem malých hospodárstiev aj nejaký väčší hotel či čo. Takže kým zvyšok skupiny išiel raftovať (s odvozom zo Šćepan Polja do Brštanovice), mal som asi štyri hodiny na prieskum.

Chodník hore ku kláštoru je značený normálnou turistickou značkou, také strmé serpentínky lesom, našťastie hustým, takže tieň. Len ten nástup... V Šćepan Polji žiadna smerovka, len pekne podľa mapy.cz, asi kilák po neexistujúcej krajnici. Potom na asfalte nakreslená značka, kde treba vojsť do lesa, a nezreteľný chodníčok do húštiny. Ďalej ale značený dobre a prešliapaný tiež, akurát frekventovaný asi moc nie - cestou hore som pooberal kilá pavučín.

Z lesa ma to vyhodilo priamo na parkovisku pri kláštore. V jeho areáli je novo zrekonštruovaný kostolík z 15. storočia, ale skôr ma zaujal chodníček na skalu nad kláštorom, kde stojí kovový kríž, viditeľný aj zdola od sútoku. A od kríža parádny výhľad. Najmä dole na začiatok rieky Drina a čiastočne na bralnaté svahy (už v Bosne) nad kaňonom rieky Tara. Pohľadom do kaňonu rieky Piva bráni práve hrebeň, na konci ktorého stoja ruiny Sokogradu.

Tak nazad, dole na parkovisko. Stoja tam tabule, ktoré odkazujú jednak na ruiny Sokogradu, jednak na susednú lokalitu Stećci, zapísanú do historického dedičstva UNESCO (od r. 2016) – pozostatky stredovekého cintorína s kamennými náhrobníkmi. Super, o dôvod viac stúpať strmou, úzkou asfaltkou popri pár samotách. Niečo opustené, niečo obhospodarované, ale sliviek popri ceste som sa najedooool!

Hore v sedielku (Donje Zagrade) tiež malé parkovisko, lavička, nejaký divný stĺpik so žiarovkou na vrchu, do veľkých sudov dotekajúca super príjemná, chladná voda (mňam mňam) a obmedzený pohľad do doliny Pivy. Jednak proti slnku, jednak nevidno až na dno. Možno lepší výhľad by som našiel, keby som pokračoval po ceste „o poschodie vyššie“ na Gornje Zagrade, ale to už nevydalo. Len kúsok som zašiel, obzrieť tie stredoveké hroby. No, zaujímavé sú, len tak v lese na hrebienku vedľa cesty pohodené:

Toto bolo rýchlo vybavené, tak od hrobov davaj nazad dolu k lavičke. Za ňou už bralo so zrúcaninou Sokogradu. Lenže ako som hľadal chodník hore, tak som hľadal, nikde nič. A na mape tiež nie, tak cez tie tŕnisté kríky sa mi predierať nechcelo. Škoda, lebo zo sedielka je to len kúsok, výhľady by odtiaľ isto boli famózne, najvyššia časť ruín trochu trčí nad porast.

Trochu času som ešte mal, tak nazad do rafťáckej základne som to dal obchádzkou po asfaltke – je to asi päť kilometrov, ale cesta pomedzi roztrúsené hospodárstva nenudí, aj tieň sa dá nájsť. V dolnej časti je aj pár priehľadov cez lesy dole k Tare, kde len stačilo trochu počkať a v objektíve som hneď mal nejaký ten raft - väčšinou ho ale v predstihu prezradila ujúkajúca posádka. Voda neskutočne tyrkysová, v kombinácii s bielymi, skalnatými brehmi a sýtou zeleňou okolo – no paráda.

Potom už len čakanie v kempe, kým sa dovalia všetky „naše“ rafty. Popri tom chladenie uvareného tela v poriadne studenej rieke (oproti jazerám nad Žabljakom fest rozdiel) a dlhá, pomalá cesta autobusom nazad popri Pive - tým množstvom tunelov a zákrut. Dobrá možnosť vychutnať si krajinu aj druhý raz.

Rišo Pouš