Skialpovo aktuálne spod Kotlísk a Derešov

Sobota, siedmy marec, vyrazili sme do mierneho mrazíku z parkoviska P1 v Jasnej, smer Sedlo Poľany. Obloha gýčovito čistá, očakávaný úpek na južných svahoch. Severy vraj v top podmienke, uvidíme cestou hore. Plán bol okúsiť a zlyžovať takto zrána aspoň jeden juh niekde pod Kotliskami, potom pred páľavou utiecť do Derešských kotlov. Nakoniec to bolo mierne inak, ale nevadilo, aj keď nás mierne upieklo, poniektorých aj celkom na mäkko. A 2000 výškových je vraj celom dosť na takú prechádzku – no čo ja viem? Každopádne podobný nápad, ako sa dosať na hrebeň, malo v rovnakom čase doooosť veľa ľudí, ani sme sa nedivili. Lepšie ako po zjazdovkách. Keď sme potom popoludní po záverečnej zbehli dole, COROSy ukázali toto:

Najprv ale peši po prašnej ceste popri zasnežovacích nádržiach, tam sa už dalo pri smerovníku „Tri vody“ skočiť do lyží. Lepšie by ale boli korčule, niekde je tam aj seriózny, priesvitný ľad. V lese tiež fajne ľadovo, ruky dostali zabrať, aj pár malých obchádzočiek a „ľadovcových trhlín“ sa vyskytlo, na odbočku do traverzu potom pekne s lyžami v rukách po exkluzívnom a najmä strmom ľade.

Potom sa to už zlepšilo a ako sa to otvorilo, aj sa oteplilo. Do sedla Poľany cikcaky čím vyššie, tým komfortnejšie, lebo odmäknutejšie, ale hromadne využívané boli aj pešiacke schodíky.

Ešte sme vyťapkali na Poľanu a nažhavení na jarné firny sme to odtiaľ stočili priamo dole po pláňach, niekam až tesne nad Vajskovský vodopád. Firny exkluzívne – na pevnom podklade natopená taká akurátna vrstvička, vôbec sa to ani v nižších polohách neborilo. Pre veľký úspech sme si to dali aj druhý raz, to už ale slnko dávalo poriadne cítiť svoju silu.

Výšľapy boli aj celkom výživné v tom teple, tak teda že mizneme do tieňov a domov. Takže sme sa prepotácali po hrebeni na Dereše a takmer z ich vrcholu sme to rubli kúsok dole po severnom rebre medzi východným a stredným kotlom – aby sme zatočili doprava, do hlbokej modrej polotmy vari hneď druhého žľabu.

Ozaj dobré podmienky – tvrdý, državý sneh, bez ľadových platní, aj keď už tade hafo ľudí prešlo. V strede viac vyšmýkaný podklad, po okrajoch viac čerstvého a dole nazosúvaná múka z vyšších polôh. V nej sa najlepšie točili oblúky.

Ale to už sme boli na dne kotla, tak už len popod žľaby a ponad starý vlek odjazd na Brhliská, taký hravý – kľučkovací a bubnovatý. A dole po zjazdovke ako po hromadách kryštálového cukru, našťastie už suchého, premrznutého, ale nie primrznutého. Potom už len kovové schodíky a oblaky prachu dole cestou k parkovisku. No ktovie, kedy a či to tam začne niekedy vyzerať nie ako na stavenisku. Ale inak fajne bolo!

Rišo Pouš