Z Magurky na Ďurkovú (takmer) z parkoviska.

Krásna „jarná“ sobota, posledný deň februára. V kotlinách a dolinách ráno primrznutô a snehu už dávno „nula celá nič“, to isté v tej hlbokej cestou z Partizánskej Ľupče na Magurku. Len medzi chalupami na Magurke trošku ľadu, ale dalo sa v pohode. Na kopcoch nad Litovskou Lúžnou už nad nulou a obloha čistomodrá. Okolo ôsmej sme parkovali v pohode kúsok pod chatou Magurka, vyniesli lyže na chrbtoch kúsok nad odbočku zelenej značky v spodnej časti Viedenky a už sme pásovali proti prúdu potoka: po vyšmýkanom, zatiaľ zamrznutom, šírkovo aj na zjazdenie dostatočnom. No pri tých teplotách a masách ľudí, čo sa tadeto každé popoludnie dole šmýkajú, už to tam dlho nevydrží. Občas kamienky trčali. Vyššie brod cez potok a doľava, do serpentíny lesom - tam už to bolo snehovo oveľa pozitívnešie.

Ako sa to otvorilo, už sme si mohli vyberať, ktorou muldou na hrebeň. Vrhli sme sa najviac doľava, čiže do najširšej, najviac nasvietenej – aj keď len vo vrchnej časti. Čo najbližšie k Ďurkovej, aj keď reálne to najbližšie samozrejme nebolo. Ale nižšie v tieňoch zmrznutý sneh ako šmirgeľ, fasa držal, dalo sa aj v strmom pekne direkt po spádnici. A mimo stopy aj lepšie, lebo tá bola niekde až na ľad vyleštená. Potom vyššie, v strmých cikcakoch na slnku už to bolo trošku povolené. Spätné výhľady samozrejme maestro grandiózo.

Po bočnom rebre a v nižšom sklone sme sa potom už svižnejšie vykľučkovali pomedzi kosodrevinovo-snehové hrče na Ďurkovú a išlo sa prvý raz lyžovať – popri útulni dole, že kam až snehy pustia. Pustili dákych 200 výškových: hore parádna lyžba na čerstvo odmäknutej tenkej vrstvičke, smerom dole stále hlbšie prebáranie do čoraz prehnitejšej riediny.

Druhý výšľap ku známemu súskaliu na hrebeňovke pod Chabencom, a že dáme ešte jeden juh, len viac na východ od útulne. Lebo začínalo byť poriadne teplo. Zjazdík už vyše 300 výškových, hádam aj lepší podklad ako predtým, ale dole už to bolo poriadne prehnité a už aj trochu úzke a v závere dobre strmé. No bolo treba zbehnúť po utečenú lyžu – našťastie ju zapichlo tesne vedľa tunela do potoka. Odtiaľ neviem ako by sme ju ťahali :-) S Poľanou za chrbtom sme začali v poriadnom poludňajšom hice ťapkať nazad k útulni:

Prvé slabšie kusy už predtým emigrovali do útulne, teraz ďalšie dva, tak sme cestou dohodli časovo približnučké stretko na hrebeni a my čo ešte nabudení, davaj do severu. Pekne popri rázcestníku na hrebeni, že cez prevej dropneme backflipom priamo do tej muldy, z ktorej nedávno lavínka padla. Dole na dne ju vidieť, poriadne hrčovisko. Prevej ale slabý, tak sme nakoniec točili oblúky o jednu muldu na východ. Tam to bolo síce už pevnejšie a suchšie pod lyžami, ale dobré len na vrchu. Nižšie sneh veľmi nekonzistentný svojimi vlastnosťami, ktoré sa menili doslova v každom oblúku (vlhko, sucho, dosky, vankúše, mäkko, tvrdo...) a dosť nepríjemne to ťahalo za lyže.

Až dole, zase v tieňoch, niekde nad čelom tej lavíny, medzi kríkmi, bola výborná lyžovačka po rovnom a tvrdom. Len krátka no... Tak sme z vyššia poobzerali potenciálny odjazd spodkom žľabu k zelenej značke, ale nezdalo sa to byť komfortnejšie ako v susednej Viedenke. Preto otočka doprava a tým najvýchodnejším žľabom (Korytom) sme sa vydriapali na bočné rebro, na zelenú značku vedúcu z Magurky na hrebeň. V spodnej časti aj tu državý šmirgeľ, hore príjemné, natopené cikcaky, na rebre suchý sneh už lepil na vlhké pásy papuče.

Hrebeň ale celkom príjemne šmýkavý, tam by to išlo aj na dlhšiu vzdialenosť! No naše slabšie kusy medzitým už vyrazili z útulne, aj nás chvíľu museli čakať hore na Ďurkovej, tak soráč, neodhadli sme. Takže po úspešnom pripojení ku skupine a davu (ktorý tam bol ozaj nejaký neobvyklo veľký) už len hromadná odliepačka a za radostného ujúkania lyžovačka dole do Viedenky. Niekto priamo, väčšina bokom (ako sme išli prvý raz hore). Lyžby aj tu odlišné, podľa kvanta slnečných lúčov, bijúcich do snehov.

Dole na „križovatke“ sme sa pozliezali, poslušne sa zoradili do vláčika a hybáj hrany brúsiť - bokom, sklzom, pluhom. Najprv úzkou serpentínou k potoku, potom širšími „húpačkami“ popri potoku. Vyzuli sme, kde sme ráno obúvali, takže ozaj takmer kártukár – ani 600 m sme neniesli, lepšie ako teraz v Žiarskej. Ale dlho to také nebude, ak také teplo bude. Treba ísť!

Rišo Pouš