Mengusovskou dolinou na Volí chrbát

Podľa mnohých zdrojov vraj jedna z najkrajších tatranských skialpových túr. Navyše v takom počasí, aké sa tu koncom januára často nevyskytuje: jasno, bez vetra, s teplotou jemne pod nulou. Dole v kotline vysoko nastlaná inverzná perina, vyliezli sme nad ňu až nad Štrbou - Lieskovcom. Jednoducho v posledný deň januára sa spravilo také okno v sivote, že ažžžž. Takže nebolo čo váhať a neboli sme samozrejme sami: od zastávky Popradské pleso hore lesom od vodárne, cez potok a len kúsoček po ceste. Mengusovskou dolinou po Rázcestie nad Žabím potokom a odtiaľ doprava po pláňach, popri meteostanici pri Vyšnom Žabom plese do Volej kotliny a do finále hore na hrebeň. Otočka na „granici państwa“ v Nižnej Hincovej priehybe, pod dohľadom Západného Volieho rohu. Koniec miestopisného úvodu, dole rovnako, akurát od PP po ceste, samozrejme. GPX je hore, takto sme ťapkali:

Takže úvod popri potoku vyšmýkaný, zopár skalných schodíkov síce vydretých alebo nezasnežených, ale aj v tejto biede snehovej sa to dalo bez prenášania. Smerom dole by sa to samozrejme nedalo, na to je cesta. Aj za mostíkom cez Hincov potok pár háklivých miest, ale nič hrozné:

Vstup do Mengusovskej tiež snehová tragédia (zvykáme si, čo už), ale po ujazdenom a primrznutom to hore nevadilo a potom dole sa to tiež dalo risknúť a aj ubrzdiť alebo obísť, kde bolo treba.  No hlavne – začali sa otvárať výhľady, ako tento na hrebeň Bášt:

V kosovke potom hadovitý chodník, takmer už bez kameňov. Len raz či dvakrát užšie miesto na potoku a ako inak - slabo vysnežený mostík. Vpredu sa začal vystrkovať Mengusovský Volovec:

Nad rázcestím už len jedno užšie miesto, klasicky pri Hincovej skale (ale dá sa obísť), potom už čoraz viac miesta pod nohami a čoraz viac otáčania hlavy dozadu ku krásne obielenému masívu Satana a spol. Do každého žľabu liezli nejaké tmavé bodky, dokonca aj do Červeného:

Ako kosovka pod nohami redla, vpredu sa začali otvárať pohľady na Volí chrbát, síce ešte čiastočne krytý Volovcom, ale napravo od neho už sa nezameniteľne černela Volia veža. Medzi tie dva tmavé smerovníky sme sa potrebovali trafiť, ale žiadny problém – stopy navádzali spoľahlivo:

Sneh: na starom, zmrznutom podklade dobre prilepená tenká vrstva nového, na slnku už aj miestami zvlhnutého, tak to aj na strmších miestach pekne pod lyžami držalo:

Tá nová, tenká vrstva mala ale aj nevýhodu, Okrem výhody, že naokolo to vyzeralo ako v zimnej rozprávke. Lebo priamo pod ňou striehla zubatá žulová háveď. Hore kopcom to zase až tak nevadilo, ale...

To už sme sa cez strmšie hangy a popri meteostanici prepracovali do Volej kotliny a išlo a do finále. Dno vyzeralo byť bezpečne vysnežené, tak sme sa aj poobzerať mohli – doprava dozadu na Ťažký štít napríklad:

Ale najmä sme si začali vpredu vyberať, na ktoré miesto Volieho chrbta sa ideme štverať. Hlavne s ohľadom na to, kade potom nazad dole, aby to nebolo moc kľučkovanie pomedzi šutre. Ale ani nepojazdené pláne nás moc nelákali, lebo bolo jasné, že sú bezpečné len na oko:

Rozhodli sme sa pre Nižnú Hincovu priehybu, teda vľavo od Západného Volieho rohu. No stopy naťahané všade a aj mravce sa všade mrvili. Niektoré už od radosti ujúkali dole kopcom. Lenže občas sa ozvalo aj nepríjemné zaškrípanie. Každopádne nám o lyžbu nešlo, tak sme sa vrhli do finálneho výšvihu po komfortnej stope. Srdečná vďaka predlezcom.

Hore trochu fúkalo, ale nie v závetrí. Tak čajíky a iné pochutiny, medzi nimi najlepšie boli tie výhľady na poľské mravce pod Rysmi a celkovo pohľady do primrznutej jamy s Čiernym plesom a Morským okom:

Nebolo sa kam náhliť, pohodička akurát taká poludňajšia, ale zas aby nohy nestuhli, začali sme sa tiež po chvíli dole spúšťať. Napriek opatrnosti v úvodnom strmom svahu nejaké tie škrtance zazneli, ale nič tragické. Potom už lepšie a dole v kosovke už zákruty preleštené, čiže zákernosti viditeľné.

A to je skoro všetko, lebo k Popradskému už to išlo samo, a lepšie ako sme čakali cestou hore. Dalo sa všetko ubrzdiť alebo obísť. Aj cesta v pohode, až na záver, obrátený proti slnku, kvalitne odpluhovaný (snehové hrče na okrajoch) a vytopený na asfalt. Niekde ledva pásik na sklz po jednej lyži. Viacerí radšej vyzúvali, ale aj to sa dalo obkľučkovať cez kríky povedľa.

A to je už ozaj všetko, vychutnajte si bohatú galériu tu dole, lebo ten deň sa zaznamenať oplatilo, aj keď to nebola nejaká epická túra. Aj pokochať sa krásou pri pomalom posúvaní niekedy stačí ku spokojnosti.

Rišo Pouš