Z Chebu na Slovensko “Jižní stezkou” – tretia časť

Po minuloročnom bikepackingovom dobrodružstve z Aše pozdĺž severnej hranice Českej republiky až domov, absolvovanú vo dvojici s Vladom, tak nejako logicky padla voľba skúsiť to túto dovolenku juhom. Od začiatku roka teda plánujem postup, naklikávam trasy, upravujem ich. Cieľom je hýbať sa čo najbližšie ku hranici po cyklotrasách alebo jednoducho zjazdných cestách pre MTB a zároveň vidieť čo najviac historických pamiatok, prírodných zaujímavostí, výhľadov, malebných zákutí a v neposlednom rade nezanedbať návštevy remeselných pivovarov v danej lokalite. Podarí sa mi prehovoriť na tento zájazd ešte Peťa, ktorý nám dal pred rokom košom, a po servisoch tátošov môžeme vyraziť na týždňovú dovolenku. 

Takže po prvých dvoch dieloch (odkazy sú dole pod článkom) ponúkame finále bikepackingových pohraničných zážitkov z piateho a šiesteho dňa (väčšinou) pohodovej bajkovačky:

Deň 5

Na mäkkej posteli sa spí dobre, tak potiahneme trošku dlhšie ako zvyčajne a kým všetko upraceme, doprajeme konečne aký taký servis aj našim strojom a nakúpime si zásoby v obchode pod penziónom, je sedem hodín. Vyrazíme smerom k rieke Dyji a jej tok nás bude sprevádzať takmer celý deň. Cez Oslnovice a Vysočany zbehneme pekným zjazdíkom k mostu na sútoku Želetavky a Dyje.

Najskôr sa ideme pozrieť k zrúcanine hradu Cornštejn, brána na nádvorie je ale zatvorená, tak pokračujeme znova cez most ponad Dyji do Bítova. Tu smutne pozeráme na otváracie hodiny miestneho pivovaru, ale čakať na otváračku nemá pre nás zmysel. Čaká nás odbočka a vracačka, dnes nie jediná, táto bude k hradu Bítov z 11. storočia. Hrad otvárajú o 9:00, preto si chvíľu pred bránou skrátime raňajkami a pobiehaním okolo hradieb. Po otvorení si obzrieme nádvorie a vrátime sa nazad na trasu. Pokračujeme cez Chvalatice, kúsok aj po hlavnej ceste ku Vranovskej priehrade, nazývanej často aj “Moravský Jadran”. Zabudnem odbočiť po asfaltke do kempu, a tak absolvujeme terénnu vložku po žltej turistickej značke po úzkom singlíku s predieraním cez kríky, prejazdom na dva metre od silne aktívnych úľov (to teda boli fofry) a nakoniec capkanicou v blate a po popadaných konároch.

Pri priehrade po 35. km sadáme na jedno doobedné pivo, keďže práve otvárajú. Chvíľu sa cítim ako rekreant, pozorujem z reštaurácie loďky, kúpajúcich sa a začínajúci ruch okolo priehrady, potom mi ale zrak spadne na zablatené tenisky a lýtka a vraciam sa do svojej role vandráka. Po občerstvení pokračujeme cez obrovskú hrádzu, vysokú 60 m, do Vranova nad Dyjí. Peťo už od včera spomína, že ho dosť pobolieva koleno, spoliehame sa teda, že tam nájdeme lekáreň. Pri zjazde fotíme barokový vranovský zámok na protiľahlom kopci a lekáreň nakoniec objavíme pri hlavnej ceste. Peťo odtiaľ vybehne, po pokece so slovenskou magistrou, iba s chladivým gélom... No, snáď to bude stačiť. Napojíme sa na červenú turistickú značku popri Dyji a vyzerá to na pohodové jazdenie, ale ja viem presne, čo nás čaká. Bol som tu už párkrát na pešo, naposledy na akcii Stovka Podyjím, pár rokov nazad. Onedlho sa s takmer kilometrovým tlačením do kopca, spestreným popadanými stromami, zoznamujú aj chalani. Netreba použiť ani vetu o kašľaní a dovolenke, z bicyklov zoskakujeme automaticky. Pri Čížove si robíme odbočku k Hardeggskej vyhliadke, tú jednoducho nejde vynechať. Vyhliadka je už plná ľudí, ale to som tak nejako očakával a je problém dostať sa ku zhotoveniu záberu.

Vraciame sa späť a ideme povedľa naschvál ponechaného ostnatého hraničného plota, „Pamätníka železnej opony“ aj s bývalou strážnou vežou. Súdruhovia na nás dávali pozor kvalitne. Cesta je asfaltová, po chvíli prechádza do kamenistej, neskôr je tu len uzučký chodníček… A zrazu sa stratí. No nič, kúsok vyššie je poľná cesta, pripojíme sa. Nezreteľný chodníček, možno pašerácky, sa občas znovu zjaví, ale musíme sa predierať, prenášať bajky cez roklinky a tlačiť, v tomto teréne to zaváňa defektom. Šťastne sa vymotáme a o chvíľku sme v Lukove. Sme tu v čase obeda, a tak sadáme na hodinku do miestnej pizzerie. S Peťom si dávame pivo, Vlado nejaké nealko, pravdepodobne limonádu zo známeho limonádovaru. Najeme sa, a keď ideme vysadnúť znova na bicykle, Vlado sa s rachotom strepe rovno na cestu. Abstinenti to skrátka majú ťažké a našťastie je to jediný pád, ktorý nás postihol na tomto putovaní, naviac nie za jazdy, ale z miesta.

V Podmolí odbočíme znova k rieke Dyji. Na trase sú prekrásne vyhliadky na jej meandre a strmé zrázy. Cez vinicu Šobes sa spúšťame k rieke. Vinica je jedna z najstarších a odborníkmi radená aj medzi 10 najkvalitnejších v Európe. Tu sklamem dvoch asi štvorročných chlapcov, lebo ako jediný z partie nezjazdujem na bicykli po širokých kamenných schodoch, ale tlačím na pešo. V mojom veku radšej byť srabom, ako rozbiť si držku, kluci. Cez visutú lávku prejdeme na druhý breh Dyje k obci Hnanice. Tam hlási aplikácia v telefóne Minipivovar Hnanice, ale nechce sa nám tam zachádzať. Boh chmeľu a sladu na nás ale dáva pozor a vzápätí nám postaví do cesty maringotku - bufet s pivom z tohto minipivovaru. Ochutnať to treba, najmä keď je na teplomeri cez 30 °C. Počas sedenia konštatujem, že dnes to bude zase bieda. Je 14:30 a máme na konte slabých 64 km.

Pred nami je ale dlhá rovina plná vinohradov a vínnych sklepov a vďaka nim aj hustá sieť cyklotrás. Cez Šatov a Strachotice frčíme počas Peťovho nadávania. Ten chlap roviny z cykloduše neznáša a na nálade mu nepridáva ani fakt, že ho koleno bolí stále viac a zaberá v podstate iba druhou nohou. Čo ale miluje, je kúpanie v nádržiach za akéhokoľvek počasia. Týmto sa nám pred výletom neustále vyhrážal a vravel, že sa každý deň do nejakej hodí a budeme ho musieť čakať. Predsa nebude celý deň jazdiť dopotený a špinavý. Áno, tušíte správne, až doteraz nevliezol ani do jednej a aj teraz ho pri Jaroslaviciach nabádame, nech sa švacne do Zámeckého rybníka - ale tvári sa, že nás nepočuje.

Hevlín, Nový Přerov, horúčava, nekonečné roviny, nekonečné vinohrady, milujem to tu. Teplo a smäd nás prinútia odbočiť do obce Březí, je 17:30 a zrazu máme na konte o 60 km viac. Peťo, vynervačený z rovinatej časovky, ale začne nečakane štrajkovať a neviem, či zo žartu, či vážne hovorí, že ho to už nebaví a zavolá si niekoho na odvoz domov. Použijem psychologickú fintu a vravím, že predsa len došlo na slová tých, čo vraveli, že ho nemáme so sebou brať a chceli sa so mnou staviť, že to nezvládne. O odvoze prestane vykrikovať a tak pokračujeme popod Mikulov, ktorý navrhujem ako ďalšiu zachádzku mimo trasu. Ale neprejde to. Pred rybníkom Nesyt odbočíme, aby sa tam P. náhodou nevykúpal a k slovu sa dostanú konečne nejaké kopčeky - smerujeme totiž ku kolonáde nad Valticami.

Náplasť na boliestku dostáva Peter následne vo Valticiach, veľmi a právom sa mu páči valtický zámok, ktorý je národnou kultúrnou pamiatkou.

Ďalšie dve náplaste v podobe burgra a vynikajúceho pšeničného piva si nalepí v Minipivovare Feldsberg. Ja si tam kupujem aj liter tmavého piva, lebo komáre započali svoje nájazdy a vraj B-komplex proti nim pomáha. Pozriem náhodne aj počasie… A v noci hlásia dážď. Parťáci hľadajú na viacerých portáloch a vysmejú ma - nikde dážď nepredpovedajú. Keďže to tu veľmi dobre poznám, navrhujem nocľah v lesíku pri letohrádku Rendezvous, zvanom aj Dianin chrám, aby sme sa mali v prípade dažďa pod čo schovať. Presunieme sa tam, ale pohybuje sa tam a zamyká to nejaký správca a podozrievavo po nás pozerá, naviac neďaleko na chate prebieha grillpárty, tak pokračujeme ku kaplnke svatého Huberta. Tu je kľud a rozložíme sa.

Komáre nám nedajú pokoj už od začiatku, ale ja som v kľude, mám predsa tmavé pivo. Vleziem do spacáku, upijem si riadne a čakám, kedy ich to začne odpudzovať. Tie svine ale o tom asi nikdy nepočuli a spúšťajú sa ku mne v organizovaných letkách. Čo je veľa, to je moc, skúsim si tým pivom potrieť tvár, ktorá jediná mi zo spacáku trčí. Zdá sa ale, že im to chutí viac ako mne a útoky pokračujú. Vzdávam svoj boj a idem sa dusiť vo vnútri spacáku. V momente, keď dopijem pivo a začnem zaspávať, dopadne na spacák veľká kvapka. Potom dve a do 30 sekúnd regulárne leje. “Vidíte, blbci, mal som pravdu!” Presúvame alumatky pod kaplnku, ktorej pôdorys má tvar trojuholníka a tak má každý svoju stranu na spanie. Zložíme sa, ale po chvíli musím vstať. Problém je v tom, že práve z mojej strany fúka vietor a teda na mňa jediného stále kropí. Tí dvaja už pochrapkávajú, tak iba stojím na ich strane a čakám, kedy prestane. Asi o polhodinku je po daždi, rozložím sa a zaspávam tiež. Podyjí a vinice boli spolu za 150 km a 1500 výškových metrov. (STRAVA) :

Deň 6

Cabrona nechám dnes vyzvoniť o 5:00 celého za to, že som musel pri nich v noci driemať postojačky. Balíme sa a ranné potreby, ako natieranie sedacích a intímnych partií Sudokrémom, sa ukazujú byť problémom, lebo cestu okolo kaplnky ľudia hojne využívajú na skoré ranné športovanie alebo pešiu skratku do práce. Podarí sa nám vyštartovať pred šiestou, všetci vetríme vo vzduchu vôňu domova a po hrubom odhade 140 km vidíme, že by sme to dnes mohli stihnúť ukončiť. Ale nasilu to tlačiť dopredu nebudeme, veď sme na dovolenke, môžeme kašľať. Peťo natiera koleno gelom a hovorí, že to skúsi dotiahnuť na Slovensko aj cez bolesť. Vyrazíme a okolo Chrámu troch Grácií sa dostávame do Ledníc. Hneď pri vjazde do mesta ma premôže sentiment a spomienky a tlačím ich zrána chalanom do hláv. Prechádzame totiž okolo bývalej Fruty - konzervárne, kde som trávil na brigáde letné socialistické aktivity. V centre je obhliadka lednického zámku a zámockého parku povinnosťou.

Z obrovského parku sa nakoniec nevieme, ani s pomocou navigácie, smerom k Janovmu hradu vymotať a vždy prídeme k nejakej zamknutej bráne. Až kým nás na neznačnej cestičke nevyhmátne ochranár na džípe a pýta sa, čo tam robíme. „Asi sme zablúdili“ - snažím sa tváriť čo najnevinnejšie. „A kam chcete?“ „Janův hrad.“ „Tak pojeďte za mnou…“ A za autom nás vyvedie cez luhy na žltú značku. Od Janovho hradu si to zamierime po náučnej stezke Lužní les do Břeclavi. V markete urobíme nákup a pred ním absolvujeme raňajky. A už valíme cez významné veľkomoravské hradisko Pohansko a potom Lanžhot na cyklocestu k rieke Morave. Na druhom brehu rieky je Slovensko, sláva, my ale zostávame ešte na dlho v Česku. Cesta povedľa Moravy je ale dosť rozbitá a hrboľatá, vraciame sa teda krkahájom na pohodlnejšiu asfaltku lesom. Tam nám vyletí pred nosom z trávy srnec a pri krkolomnom úteku na nás odušu šteká. Asi niečo v zmysle, že „jsme hajzlové a tohle se nedělá“. Vraciam mu to podobnými pazvukmi, asi niečo v zmysle, že „vlez nám na záda“.

Pri Mikulčiciach si obzrieme ďalšie veľkomoravské hradisko, najrozsiahlejšie slovanské archeologické nálezisko v Česku. Lokalita je chránená ako národná kultúrna pamiatka a v 9. storočí predstavovala významné mocenské a duchovné stredisko Veľkomoravskej ríše. Povedľa obce Lužice sa pohrávame s myšlienkou, ísť si obzrieť domy poničené tornádom, ale nakoniec to zavrhujeme. Podobných očumovačov tam majú iste dosť. Pred desiatou sme v Hodoníne a ideme na limonádu a pivo, dnes je totiž najteplejší deň nášho putovania. Z Hodonína kúsok po hlavnej ceste a cez Sudoměřice sa dostávame na Mlýnky. Odtiaľ po pomerne zle zjazdnej, ale malebnej turistickej trase popri potoku Mandát vytlačíme bicykle nad Radějov. Za obcou je rekreačná oblasť a kemp Lučina, o ktorých som, priznávam, v živote nepočul. A páči sa mi tu, aj keď je tu dosť rekreantov. Pekne zašitá dolinka medzi horami, dokonca aj s kúpaliskom, v ktorom sa Peťo… Áno, opäť neokúpe. Je príšerne horúco. Stojíme na tmavé pivo, okrem tekutín cítim, že potrebujem aj cukry, únava sa podpisuje veľkými písmenami, posledný deň nebude zadarmo.

Cez Hrubú Vrbku prichádzame do Velkej nad Veličkou a teším sa na návštevu obľúbeného pivovaru Velický Bombarďák, reštaurácia je ale ešte zatvorená. Je 14:00, dávame neskorý obed v zaujímavejšej reštaurácii, energia bude potrebná, tu začínajú kopce. Reštauráciu má v područí jediná pani a po chvíli zisťujeme, že súčasne s čapovaním predáva aj zmrzlinu v stánku o kus ďalej a že jedlo chodí variť niekam do budovy vedľa a kým sa vráti, kľudne si môžeme pobrať polovicu sortimentu za pultom spolu s kasou. Nie sme ale žiadni výtržníci a kasu jej trpezlivo postrážime. A kým príde hotové jedlo a popritom ona vydá 40 ľuďom zmrzlinu, trpezlivosť je naozaj na mieste. Naobedujeme sa, doplníme tekutiny a cez Javorník a Vápenky stúpame ku Kamennej boude. Cestou nás predbieha vitálny dôchodca a vykladá mi, ako si daroval nový horský bicykel k dôchodku a dáva si na ňom aj stokilometrové trasy. Všetka česť, jazdí za svoje, žiadna elektrika, ale ja na 105. kilometri a po skoro 900 km celkovo, s plnou bagážou, nemám náladu počúvať v kopci o jeho úspechoch, chcem už byť hore a vydýchať sa trochu. Sorry, priateľu. Pochopí, že mi nie je do reči a vystrelí dopredu. Pri búde už to isté hustí do hláv náhodným pauzujúcim cyklistkám. Z diaľkových pochodov tu mám odskúšanú výbornú studničku a keďže pijeme viac ako po opici, stojíme pri nej. Sme na turistickej značke, na červenej Ceste hrdinov SNP a schladzuje sa tu aj veľká partia putujúcich SNP-čkarov. Som už vydýchaný a ideme teraz z kopca, tak sa s nimi dávam do reči. Sledujem, hlavne v lete, web Cesty SNP a podľa nickov poznám registrovaných chodcov, takže osobne spoznávam dievčinu z ČR s nickom “Prostě du”. Milé stretnutie, poprajeme si šťastné dokončenia a lúčime sa.

Zvážnicou zbiehame do Strání a tu sa stane skutočnosťou to, čím sa Peťo vyhrážal v priebehu dňa. Odpája sa od nás a ide po hlavnej ceste čo najkratšie domov. Neprehovárame ho, netušíme, ako moc ho bolí to koleno, aj tak na Slovensko došiel po svojich kolesách, stávku by som prehral. Vo dvojici pokračujeme do dedinky Březová, kde sa zastavíme na kofolu. Potom Lopeník, chvíľu po hlavnej ceste okolo lomu Rasová a po červenej značke už idem ako vo sne a iba silou vôle. V hlave vidím len cieľ pri smerovníku Na koncích nad Hornou Súčou. Tu sme pred rokom s Vladom ukončili naše putovanie popri severnej hranici a chceme symbolicky uzavrieť náš český hraničný kruh. Podarí sa nám ešte, necelý kilometer pred vytúženým bodom, jemne zablúdiť a berieme to krížom po lese, nakoniec sme ale predsa len na mieste. Víťazoslávne podanie si rúk, úľava, šťastie, skvelý pocit z toho, že sme to znova zvládli… A po dlhej dobe sa napijem vody. Náhle mi príde zle od žalúdka a mám čo robiť, aby som nepokosil všetku trávu okolo. Už je to len z kopca, to už dám, hovorím si…

A malátny sen pokračuje. Ledva pretáčam pedálmi, aby som sa vôbec rozbehol. Popíjam vodu iba po dúškoch, aby vo mne zostala, dnes bolo 34 stupňov a pravdepodobne som dehydrovaný, musím to rýchlo napraviť. Plán dôjsť dnes až do Bánoviec padá a vybavujeme odvoz z Trenčína. Som rozbitý a naviac k večeru hlásia silné búrky. Bojím sa, aby sa neopakovala situácia spred roka, keď nás presne v týchto miestach z mračien oblievali v zjazde vedrami vody a klepal som zimu na autobusovej zastávke v Skalke. V diaľke sa dnes blýskalo už cestou sem, preto niet času na zdržiavanie. Horná Súča, Dolná, Skalka nad Váhom, nový cyklochodník popri Váhu, stále pijem a začína mi byť lepšie, už to znova ako tak šliape. Odvoz z Trenčína ale už nerušíme, cez starý most to dotiahneme na Sokolovňu do pivárne a tesne pred 20:00 sa odmeňujeme dobrými, remeselnými pivkami. Je to za nami, dnes rekordných 170 km a nerekordných 1800 m do kopcov.  Celkovo za 6 dní a 2 hodiny sme najazdili 915 kilometrov a 13 000 výškových metrov.  (STRAVA):

A čo zostalo nevypovedané? Že sme mali v podstate šťastie, ktoré nám umožnilo nerušene jazdiť a užiť si trasu naplno. Počas dňa ani raz nepršalo, nemali sme jediný defekt a ani žiadnu technickú poruchu na bicykli, žiaden pád a okrem Peťovho bolestivého kolena bol celý výlet tip top. Že nás ohromne teší, že sme znova spoznali desiatky, možno aj stovku nádherných kútov u našich susedov. Že aj keď sme unavení, máme hlavy plné zážitkov, spomienok a obrazov z tých pekných miest a že ja osobne týmito spomienkami budem žiť až do momentu, kedy si zase zbalím cyklotašky, hodím za hlavu všetky osobné a pracovné problémy a domovom aj posteľou sa mi na chvíľu stane zem a nad ňou obloha a cesta pod kolesami môjho bicykla. A kam teda nabudúce? Už kombinujem, plánujem a klikám trasy. Možno Vám o tej ceste po jej skončení znovu niečo napíšem…

Johnny Pristach