Z Chebu na Slovensko “Jižní stezkou” – prvá časť

Po minuloročnom bikepackingovom dobrodružstve z Aše pozdĺž severnej hranice Českej republiky až domov, absolvovanú vo dvojici s Vladom, tak nejako logicky padla voľba skúsiť to túto dovolenku juhom. Od začiatku roka teda plánujem postup, naklikávam trasy, upravujem ich. Cieľom je hýbať sa čo najbližšie ku hranici po cyklotrasách alebo jednoducho zjazdných cestách pre MTB a zároveň vidieť čo najviac historických pamiatok, prírodných zaujímavostí, výhľadov, malebných zákutí a v neposlednom rade nezanedbať návštevy remeselných pivovarov v danej lokalite. Podarí sa mi prehovoriť na tento zájazd ešte Peťa, ktorý nám dal pred rokom košom, a po servisoch tátošov môžeme vyraziť na týždňovú dovolenku. 

Takže tu sú zatiaľ prvé tri dni, vrátane toho „nultého“, nutného na presun z domu na štart. Pohodová bajkovačka juhom Čiech začína, príjemné čítanie želám!

Deň 0

Včasne ráno sa nechávame zaviezť do Trenčína na vlak a cez Bratislavu a Prahu smerujeme do Chebu. Cesta ubieha bez vážnejších meškaní a tým pádom bez stresov. Vo vlaku do Prahy cestujeme s týpkom, ktorý je zbalený podobne ako my, ale má gravel a hladké plášte. Premýšľame, či sa náhodou nezbláznil a nechce s tým ísť na Míle, keďže v nedeľu štartujú, preto sa mu Peťo prihovorí... A tu na MTBIKERi sme sa o tom rozhovore nedávno dočítali.

Mesto Aš ako miesto štartu sa tento rok nekoná, na železnici z Chebu je výluka a prekladať bicykle z vlaku do busu pokladáme za zbytočné. Volíme teda náhradný pol-okruh, s cieľom navštíviť v protismere zaujímavé miesta a pripojiť sa na plánovanú trasu na hranici. Blížime sa k Chebu a začína popŕchať, napriek tomu, že predpoveď sľubovala vyjasnenie v čase nášho príchodu. To nám to pekne začína! Vystupujeme po 17:00 v Chebe, povinne sa fotíme na železničnej stanici a konečne vyrážame.

S elánom, pretože hneď na druhom kilometri je v pláne podnik s remeselným pivkom. Z toho sa ale vykľuje iba akási predajňa a postávať v centre mesta s fľaškami sa nám nepozdáva. Keďže stále prepŕcha, volíme hneď po štarte večeru na terase na námestí a konečne aj dve čapované. Po nejakej trištvrte hodinke sme najedení, dokonca prestane pršať a konečne sa ide bicyklovať. Napájame sa na parádnu cyklotrasu popri rieke Ohři, ktorá je po daždi plná slizniakov, a tak sa bavíme kľučkovaním pomedzi nich. Naviac, kto by ich chcel mať tucty nalepených pomedzi dezén na plášťoch. Rieku opúšťame v dedinke Tršnice a smerujeme do Františkových Lázní. Poobzeráme si kúpeľné domy, popočúvame hity starých materí na kolonáde v podaní živej kapely a zastavíme aj pri jednom z minerálnych prameňov. Je výborný, slano-vajcový a železa je v ňom snáď kilo na liter. Chalani ho okamžite vypľúvajú, ja ho so sebazaprením dám a naberiem si aj do fľašky, ale riedim ho obyčajnou vodou. To ešte netuším, že tú príchuť budem cítiť ďalšie štyri dni po naplnení fľaše čímkoľvek. Pokračujeme okolo rybníka a rezervácie Amerika, kde sú pozorovateľne vodného vtáctva. Ďalej do dedinky Ostroh s rekonštruovaným hradom Seeberg, ktorý bol pôvodne hradiskom z doby bronzovej. Je síce podvečer, ale je tu podozrivý kľud a ticho, aj keď jazdíme po cestách medzi dedinkami. Až taký, že zrazu vyplašíme diviaka, ležiaceho hneď vedľa cesty. Nasleduje dedinka Libá s nádherným majestátnym zámkom. Asi preto, že to bol pôvodne hrad.

Volíme pauzu a pravdepodobne poslednú možnosť občerstviť sa pred spaním jedným čapákom. V reštaurácii všetci rozprávajú po nemecky, hoci sme stále v Česku, ale tento jav nie je v pohraničí ničím neobvyklým. V Libej sme sa konečne pripojili k plánovanej pôvodnej trase a stáčame sa na juh. Hneď za obcou je rybník Kladivo s nádherne upraveným okolím, aj celý zjazd je malebný a v letnom podvečere si ho užívam. Prichádzame do Pomezí nad Ohří a k vodnej nádrži Skalka, odtiaľ cez Dolnú a Hornú Hraničnú, sprava obchádzame rozhľadňu na Zelenej hore. Začína sa stmievať, preto nasadzujeme čelovky. Naplánoval som nocľah v prístrešku vedľa prameňa na Kyseleckom Hamri, keby bol problém s vodou, a tak nám bolo jasné, že dnes pôjdeme minimálne hodinku potme. Namiesto prístrešku však nachádzame iba jednu rozbitú lavičku. Všade na zemi je nenormálne vlhko a blativo a začínam mať obavy, kde sa dnes zložíme. Vlado nájde o kúsok ďalej za Březovým vrchom na mape ďalší prístrešok, tak sa tam s malou dušičkou vydávame. Je tam, chválabohu! Stôl a dve lavice, pre každého jedna posteľ. Medzitým sa aj vyjasnilo, tak si užívam oblohu plnú hviezd a fakt, že som opäť niekde uprostred lúk a lesov a jediné problémy, ktoré ma trápia sú, čo budem jesť a piť a kde budem spať. Rozložíme sa pod prístreškom a okolo polnoci zaspávame. V dnešný rozbehový deň sme zaknihovali 56 km a 900 m prevýšenia (STRAVA) :

Deň 1

Ráno sa budíme presne o piatej, keďže mám na túto hodinu nastavený budík. Deje sa tak ale so súhlasom celej výpravy, aby sme pri našom návrate domov využili čo najviac denné svetlo. Všetci sme rozlámaní a zhodujeme sa, že sme sa celú noc neustále budili. Pravdepodobne pod vplyvom adrenalínu a aj toho, že na diskomfort si musíme postupne zvyknúť, a hlavne sa poriadne unaviť celodennou jazdou. Vôbec mi to však nevadí, spali sme na okraji lesa, na blízkych lúkach sa prevaľuje jemný opar a prebíja sa ním vychádzajúce slnko. Romantika ako vyšitá. Čo mi vadí, je hrozná zima, keďže sme v Česku, tak skôr kosa a kým sa chalani zbalia, dávam si šprinty do kopca na zahriatie. Onedlho bude k zahriatiu ďalšia príležitosť, čaká nás konečne poriadny výšľap na 940 m vysokú Dyleň. Pre mňa dosť osobná záležitosť, pretože som vo vojenskom objekte na vrchole strávil pomerne dlhý čas v službách počas vojenčiny. A je tomu presne dlhých 30 rokov. Hore vyliezame s jednou pauzou, pri ktorej si Peťo naberá vodu z bystriny povedľa cesty. Zahriati už sme na vrchole dostatočne a budíme partičku tulákov spiacich v prístrešku. O 6:45 tam asi nikoho nečakali. A jelikož, nýbrž, poněvadž tu mnou lomcujú spomienky, budíme ich systematicky ešte 10 minút rozprávaním sa.

Cesta ďalej okolo dyleňskej veže vedie vysokou trávou a mať mokré nohy od rána je presne to, po čom sme túžili. Kilometre pekne nabiehajú, keďže väčšinou jazdíme po pohraničných asfaltkách. Nováčik Peter nemá so sebou absolútne nič na jedenie, a tak zachádzame do Broumova k pumpe. Je 7:30 a pumpa je zatvorená, ale o polhodinu vraj otvárajú. Zložíme sa na detskom ihrisku a s Vladom raňajkujeme. Naschvál sa pred Peťom pretŕčam s mojim tuniakom v zelenine a vychvaľujem konzervu do nebies. Vraciame sa k pumpe... A chyba lávky, je sobota a o ôsmej otvárajú iba počas pracovných dní. S prázdnym žalúdkom sa teda jeden člen výpravy vydáva v ústrety ďalším kilometrom. Nakoniec sa Vlado zľutuje a daruje mu nejakú tyčinku. Ideme riadnou divočinou a snáď na každom kilometri nám cez cestu prebieha a odskakuje vysoká zver. Pri smerovníku „U Křížku“ sa rozhodujeme, či naokolo po asfaltke alebo skratkou po turistickej značke. Skratka vyzerá blativo, ale nelepí sa na kolesá, tak sa spúšťame po nej. Cestou dole najskôr vyplašíme diviaka, no potom vbehneme do pravých močarísk a kilometer skratky nám trvá dobrých 15 minút. Tie strávime prenášaním bicyklov ponad popadané konáre, stromy, bahno a kaluže a vyschnuté tenisky sú opäť v stave bazén. Nadávam, ale aj toto patrí k životu dobrodruha. Pri bývalom Pavlovom Studenci sa dostávame na hlavnú cestu a odbočíme znova k benzínke, tentokrát otvorenej. Prvé pivčo, bagety, tyčinky, Peter si konečne vytvorí v taškách zásoby na cestu a ide sa ďalej. Okolie zaniknutých obcí v pohraničí je prekrásne, oteplilo sa, radosť žiť a bicyklovať. Aj keď je mi trochu smutno pri pomyslení na históriu a dôvod zániku týchto obcí. Narodil som sa v Československu a beriem to teda ako neradostnú históriu svojho národa. Urobíme si krátku odbočku terénom k bývalej Arnoštovej leštiarni skla. Je to zaujímavé a nikdy som nič podobné na vlastné oči nevidel.

Odtiaľ sa cez Starou Knížecí Huť spúšťame do Rozvadova. Blíži sa 13. hodina, máme za sebou 70 km a hlad nás vháňa do poľovníckej reštaurácie. Riadne nadlábnutí po hodinke pokračujeme cez Svatú Kateřinu a okolo loveckého zámočku Diana až do obce Železná. Odtiaľ nás čaká výživné stúpanie pod vrch Pleš k rovnomennej zaniknutej obci. Okolo reštaurácie s prekvapivým menom Pleš je dosť živo a takmer plno. Zastavujeme tiež a volíme kofolu namiesto piva. Po náročnom stúpaní treba doplniť cukry a kofeín, nedostatok spánku sa začína prejavovať. Po zjazde do Rybníka dosahujeme 100. kilometer a rozhodujeme sa, čo s večerou. Zhodneme sa, že je na večeru ešte priskoro a že do Českej Kubice to nejako zvládneme. Posilňujeme sa, tentokrát už pivom, a valíme ďalej. V Nemaniciach sa nám postaví do cesty otvorený vietnamský obchodík, čo s radosťou vítame. Zajtra je nedeľa a relatívne čerstvé pečivo s fajnou konzervou na raňajky bodnú. Z Lískovej začína vrcholné číslo dnešného dňa, výstup na najvyšší vrch Českého lesa - Čerchov. Má výšku 1042 m, čo je na chlp presne ako náš blízky Inovec. Ak mám ale porovnávať výstupové cesty, Inovec dávame s prstom v nose. Tu sa rozhodli cesty budovať čo najkratšie a takmer priamym smerom na vrchol a väčšinu času naše plne naložené bicykle tlačíme. Fakt nepríjemný výstup. Hore je podobný vojenský objekt, ako ten môj na Dyleni, ale verejnosti sprístupnený od roku 1989. Odmenou za námahu sú nám výhľady so slušným letným oparom, takže dohromady nevidíme skoro nič. Dobre, žalúdky sa nám začínajú ohlasovať, opúšťame teda vrchol a zjazdujeme za vysnívaným jedlom. Tiež to nie je žiadna sláva, do Kubice vedie panelka s dosť veľkými rozostupmi medzi panelmi, tak zápästia a karpály dostávajú zabrať, miestami mám strach, že to už neudržím. V Českej Kubici sme niečo po 20. hodine a parkujeme v miestnej hospode. Tesne pred nami prichádza aj partia bikepackerov, ktorých sme registrovali už na Pleši. Objednávajú si jediné výživné kombo, ktoré je k dispozícii – utopenci s nakladaným hermelínom. Inšpirujeme sa a celkom sa teším, hoci som to takto spolu ešte nikdy nejedol. Druhá partia kombo ešte dostane, nás čašníčka príde schladiť, že „utopenci už nejsou“, tak nám zostáva objednať si iba double hermelín a samozrejme pivo. Zakecáme sa s nimi, chalani sú z Brna a tiež idú z Chebu juhom domov. Na rozdiel od nás majú ale zabookované ubytovania v penziónoch, my zatiaľ netušíme, kde sa dnes zložíme. Nasýtení vyrážame smer Starý Spálenec po hlavnej ceste. Tá je touto dobou našťastie celkom prázdna a po chvíli odbočíme do terénu. Po pár metroch na žltej turistickej značke pod Mlynským vrchom sa nám zapáči lúčka veľa cesty a je rozhodnuté. Do zotmenia sa stihneme rozložiť, osprchovať sa vlhčenými obrúskami a vliezť do spacákov.

V Spálenci je nejaká hlučná dovolenková bavenica, pripitej dievčine sa v hrdle zasekla poškriabaná LP platňa a donekonečna a dookola vyspevuje asi štvorsekundový úryvok z neidentifikovateľnej piesne. Tým, že sme na kopčeku nad dedinou, nesie sa to k nám celkom zreteľne a za týchto uchu lahodiacich škrekov postupne zaspávame. Dnes krásnych 135 km a 2800 výškových metrov (STRAVA) :

Deň 2

Budím sa ešte pred zvonením budíka na divné zvuky. Snáď tá dievčina stále nevyspevuje? Tak nie, to breše rujný srnec. Vstanem a snažím sa ho opticky nájsť, ale je niekde zalezený a po chvíli prestane. Spalo sa mi už lepšie, únava urobila svoje. Budík nechám vyhrávať, aby chalani pochopili, že je čas na nové zážitky a spoznávanie nových miest. Vstanú bez frflania, zdá sa, že ich to tiež baví. Je teplejšie ako včera a tak aj ranné balenie trvá dlhšie. Štartujeme pred šiestou. Zo žltej značky sa po chvíli vrátime na hlavnú cestu, ale v nedeľu včasne ráno tam niet ani nohy, vlastne kolesa. Za Všerubami opúšťame civilizáciu a pokračujeme lesnou cestou bez značenia súbežne s hranicou. Pri hraničnom prechode Svatá Kateřina vchádzame do CHKO Šumava. CHKO Český les bol pre mňa príjemným prekvapením. Divoké a hlboké nedotknuté lesy, množstvá zveriny, minimum ľudí, turistov či cyklistov. Viem, že na zvyšku cesty už nič také nezažijeme. Alebo áno? Črieda diviakov prebehnuvších cez cestu naznačuje, že by to nemusela byť tak celkom pravda. O ôsmej usúdime, že je čas na raňajky a zložíme sa v prístrešku u Zadních chalup. Po raňajkách sa postupne vyšplháme do 1000 m výšky a kopírujeme červenú turistickú. Nad vodopádom Bílá strž necháme bicykle pri ceste a zbehneme si pešo po schodoch k nemu.

Po nasadnutí na bicykle predbiehame postupne niekoľko diaľkových pútnikov s obrovskými batohmi a od jedného sa nám ujde pochvala formou sucho prenesenej vety: „Taky bych chtěl umět zbalit se takhle nalehko“. Prichádzame k Černému jezeru, národnej prírodnej rezervácii. Jazero je ľadovcového pôvodu a je rozlohou najväčšie na Šumave. Je krátko po desiatej a začínajú sem prúdiť davy. Rušia ma aj jarmočné atrakcie typu nanuky, balóny a iné zbytočnosti. Komentár k tomu asi netreba, kto má rád prírodu, názor na to má dávno urobený.

Do Špicáckeho sedla už doslova kľučkujeme pomedzi kočíky, elektrokolobežky a mestsky oblečených ľudí. V sedle si chvíľku posedíme, sledujem počas pauzy bitky výletníkov o parkovacie miesta, aby to nemali k jazeru náhodou o 150 metrov ďalej, a pomedzi hotely sa konečne dostávame k prvému remeselnému pivovaru na trase, pivovaru Belveder v Železnej Rude. Koštujeme pivká, dávame si pomerne včasný obed a po takmer hodine a pol pokračujeme v návrate domov. V tiahlom a náročnom stúpaní popod Polom si overujeme stabilitu obeda v našich žalúdkoch, Peťo si s plnou poľnou zapreteká s miestnym borcom, ktorý si očividne trénuje časovku do vrchu. A potom okolo zrúcaniny kostola v bývalej Hůrke zjazdujeme do obce Prášily. Cestou mám problém dostať sa pred postaršiu pani na elektrobicykli, ktoré sú tu momentálne v presile. Jazdí stredom cesty a váha bicykla ju hádže zo strany na stranu a mám strach, že rovno predo mnou hodí na asfalt hlavičku. Nakoniec sa mi to podarí a keď ma v ďalšom kopci predbieha, nezabudne sa pochváliť: „Sedím na tom prvně, ale je to paraaaada!“ No, ako pre koho, tetuľka. V Prášiloch zastavujeme na pivo a dokupujeme, znova u Vietnamca, zásoby jedla. A hor sa do ďalšieho stúpania, tentokrát pod vrch Poledník. Na odbočke zvažujeme, že si naň odskočíme, ale mesačná krajina po kôrovcovi všade naokolo je deprimujúca a tak schádzame do doliny Roklanského potoka.

Tam je to krajinársky úplný opak, čistý gýč, malebné slatiny, lúky kúpajúce sa v slnku. Úmyselne pribŕžďam a kochám sa. Hneď na začiatku obce Modrava nás víta druhý dnešný remeselný pivovar Lyer, toto je fakt nádherný poobedný úsek trasy. V pivovare sa rozhodujeme aj pre skorú večeru a po 18. hodine ideme bojovať s ďalším tiahlym stúpaním. Priznávam, že mám toho už plné kecky a v strmších úsekoch radšej tlačím. Som rozhodený natoľko, že zabudnem chalanov upozorniť na odbočku ku prameňu Vltavy. Tak sa tam pozrieme nabudúce. Cestou pozeráme v telefóne počasie a zisťujeme, že má celú noc pršať. Najvyšší čas začať sa obzerať po nejakom priestrannejšom prístrešku. Prechádzame cez Knížecí Pláne, ale až do obce Strážný ako naschvál nič, iba kilometer pred Strážným neoplotená súkromná chatka s úzkou drevenou zastrešenou terasou. Ak nebude moc šľuhať, pomohla by. Bordel neurobíme, snáď by majiteľ nenamietal. V dedine sadáme do hospody a pýtame sa domácich na tipy prespania pod strechou. Penzióny sú beznádejne obsadené, Česi majú štvordňové voľno až do utorka. Chalani sú tvrdohlaví a pobiehajú po dedine a hľadajú, pýtajú sa. Ja trvám na chatke za dedinou. Je už tma, keď vtom si niekto všimne veľkú drevenú terasu Rybárskej bašty. Pýtame sa čašníčky, tá nás odporučí na majiteľov, bývajúcich nad reštauráciou. Zvoníme, z okna sa vystrčí pani v nočnej košeli a... „Jasně, klidně se tam zložte“. Paráda, terasa je od ulice oddelená plným zábradlím, takže nás v ľahu nebude vidieť, dokonca nachádzame aj funkčné zásuvky na dobitie telefónov. A môže začať pršať, dobrú noc. Dnes 115 km a 2700 m výškových (STRAVA) :

Nabudúce sa posunieme ďalej na východ smerom k domovu, opustíme Šumavu a cez najjužnejší bod ČR preskúmame Novohradské hory.

Johnny Pristach