Všetky terchovské Diery a Malý Rozsutec ako prídavok

Počasie na mikulášsku sobotu vyšlo takmer ideálne hnusné: s občasným dažďom a hrebeňmi hôr v mrakoch, so zdrapmi hmiel v dolinách a s teplotou málo nad nulou. Aspoň že nefúkalo. Ale v tiesňavách pod Rozsutcom je pekne, aj keď je škaredo :-) Navyše v takomto počasí tam človek nestretne ani nohu, čo je vzácna príležitosť vychutnať si prírodu bez uhýbania, posúvania v rade - a najmä v tichu. A pre niekoho aj príležitosť zaexperimentovať si v pokoji so samospúšťou a manuálnym nastavením expozície pri fotení. Dosť užitočné pri slabom svetle, aké v „Dierach“ väčšinou panuje - a v decembrovom šere zvlášť :-)

Takže som začal z Bieleho potoka od hotela, s plánom užiť si a presnoriť všetky tiesňavy. Na začiatok som prešiel po modrej Dolnými dierami na Podžiar a zišiel som nazad, ale už len k rázcestiu Ostrvné. To bola dobrá rozcvička s malým stúpaním, atraktívnymi úzkymi kaňonmi a keď tam nikoho niet, nie je problém prejsť to v oboch smeroch. V lete sú práve tu najväčšie „zápchy“, lebo ľudia chodia húfne z Bieleho potoka aj z opačnej strany, zo Štefanovej.

Z Ostrvného som sa vrátil znova na Podžiar, ale už po žltej cez Nové diery. Sú najkratšie, riadne strmé a veeeľmi atraktívne. Na ich konci chodník točí doprava a traverzuje lesom s dvoma vyhliadkami ponad Dolné diery.

A z Podžiaru ma čakali najdlhšie, najstrmšie a na výzor najpestrejšie Horné diery. Dole poriadne úžiny, kaňony a obrie obrie hrnce - zopár takých úsekov sa strieda s rovinkami na vydýchanie. Potom širší úsek doliny medzi rázcestiami Pod Pálenicou a Pod Tesnou rizňou, kde už pomedzi stromy nad hlavou presvitá Malý Rozsutec. Záverečná Tesná rizňa je už trocha menej „bombastická“ - predsa len tu vyššie už má potok menej sily. Ale jej krása je v niečom inom, treba vidieť!

Potom ma už chodník „vypľul“ v sedle medzi Rozsutcami. Kým Veľký Rozsutec bol zahalený v mraku, malý pyšne dominoval okoliu. Presne to som potreboval. Krátky presun po lúkach a o chvíľu už som „feratoval“ po reťaziach na vrchol. Výhľady samozrejme nič moc, svetlo biedne, krajina do šeda, ale mraky dostatočne vysoko a to bralo a cesta naň stojí za to v každom počasí.

Rovnako aj smerom dole, po zelenej. Na to som sa zvlášť tešil, lebo tade som ešte nešiel. Takže som si užil najskôr pár stoviek metrov „zlaňovania“ po reťaziach (sutina alebo klzký vápenec ako smerom hore z druhej strany) a následný strmý zostup lesom do osady Podrozsutec. Potom už len posledný úsek zablatenými lúkami a lesmi, nazad k  parkovisku pri hoteli, odkiaľ som ráno vyrazil.

Takýto „itinerár“ si vyžiadal asi osem hodín, a to som sa poriadne zdržoval pri fotení. Takže si myslím: dobrý tip na pohodovú prechádzku aj v nie príliš dobrom počasí. Šťastnú cestu!

Rišo Pouš