Veľkofatranská stovka

Že taká nie je? Haha... V sobotu 16.6. sa uskutočnil mínus prvý ročník s prívlastkom schizofrenický. Lebo bol o niečo menej ako nultý.  Organizátor síce zvolil taktiku odlišnú od ostatných stoviek (čím neskôr sa prihlásiš, tým menej zaplatíš – až nič, pri platbe na mieste), ale slovač nič, tak sa musel aj zúčastniť, aby to zachránil. Takže účasť komorná: jeden organizátor (O) a účastník (U), šesť litrov vody, veľká kofola od Maka, zo päť gelov, sójový valček z Lidla a hrubý chlieb so syrom. Cieľ uvideli len prví dvaja (v jednom). Ale sa skoro pobili ku koncu. Lebo O vymýšľal zákernosti už vopred, (U musel prikyvovať), ale to čo vymyslel na záver, no... Program výletu: malo sa ísť ráno z Ľubochne (lebo prvý vlak) cez Kopu pod Borišov a odtiaľ na Krížnu. Potom také malé, milé kolečko (na profile vidno prečo) cez Kráľovu studňu, dole do Tureckej a cez Majerovu skalu nazad na Krížnu, aby sa to celé natiahlo nad 100km. Kúsok späť po vlastných stopách a cez Ploskú, Rakytov a Kútnikov vrch nazad do Ľubochne (lebo posledný vlak alebo priateľ s autom na telefóne). Dokopy asi 104 km a 6200 m+, Hikeplanner ukázal. Výživné, pekné, tak na 18 hodín? Termínovo to parádne zapadlo medzi Živloplaza a Stíhačku. Aj ako dobrá náhrada za pauzujúcu MF100. A počasie takmer ideál: polooblačný chládok po studenom fronte, medzi dvoma vlnami júnového dusna a búrok. Takže toto je návod, keby sa nejaký organizátor nudil, že toho organizuje málo.

Ľubochňa 6:15 – Kľak 9:15

U skáče z vlaku ktorý NEMEŠKAL!!!  a o chvíľu už sa prediera blatom zvážnic, vývratiskom a malinčím strmo hore na Kopu. Najhorší úsek (až pod Borišov) na úvod, kým nohy idú, tu ešte U súhlasí s O. Z Kopy dole do Ľubochnianskeho sedla jahôd na mrte, priamo pod nohami, odolať sa nedá, len O trochu frfle, že nezdržovať! Prvá fľaša vody padla už vo vlaku, druhá išla za ňou rýchlo (suší, po kuse slaniny na raňajky), ale s tým sa rátalo, napájadlá pod Nižnou Lipovou sú istota. A krásne lúky až po Príslop. Potom séria strmákov až na Kľak, spestrená burinou vyše hlavy na lúke pod Chládkovými. Ale nohy idú!

Kľak 9:15 – pod Ploskou 12:15

Z Kľaku prudko dole a najhorší úsek na najhoršom úseku – okolo Svrčníckeho sedla. Problém je aj ponáhľať sa, nie že bežať. Konáre oči vypichujú, pod nohy nevidno, preliezačky, obchádzačky v kalamitiskách a rúbaniach, bleee. Naproti tomu okolo kóty Široké široká cesta, až na Jarabinú. Potom séria jednotvárnych stúpaní a klesaní cez Malý Lysec až na Javorinu. Slnko v mrakoch, chodník v lese, prefukuje studený vetrík zo sv, dá sa. A východ z lesa na Jarabine do najkrajšej časti dňa! Vpredu vidno chatu pod Borišovom: U žobre, že chce kofolu. O nepovoľuje, že čas tlačí, že dostane v Tureckej. Tak ani k chate sa nejde, len okolo smerovníka doľava a pauza povolená na kameni pri prameni - v traverze Ploskej. Druhé tankovanie, k tomu šrotovanie chleba so syrom. Kým žalúdok funguje.

Pod Ploskou 12:15 – Turecká 14:40

Nádherné pobehovanie, nádherne rozkvitnuté všetko pod nohami, len na tú nádheru okolo nie je čas, dnes sa ide na výkon. Slnko nevadí, vetrík ovieva. Ovečky - kosačky pracujú, pár viet s pastierom (A skadeže ty bežíš?), kozmodróm Krížna sa blíži rýchlo. Odbočka pri jeho plote doprava dolu a poctivo až na Kráľovu studňu k prameňu - smerom na Úplaz žiadne obabrávanie skratkou poza kosodrevinu. Toto je poctivá stovka! Výškový takmer kilometer dole do Tureckej, pracne nabratá výška je preč, teplota rastie, O začína schytávať, čo to vymyslel. Ale zato vreští: „v Ramžinej na žltú!“ U naňho kašle, žltá je utopená v žihľave, tak do dediny valí pohodlnejšie po ceste cez Salášky. Kofola a horalka u Maka, tretie tankovanie, tentokrát z umývadla. O povoľuje najdlhšiu pauzu dňa (asi 15 minút), lebo kofola pri čapovaní moc pení. Zatiaľ velí prehádzať batoh, už musia byť poruke gély.

Turecká 14:40 – Ploská 17:40

Hor sa do druhej polovice! V podstate z najnižšieho na najvyšší bod trasy, na parádu výmysel. Na začiatok nie až dole do Starých hôr, ale pekne po zvážniciach ponad, proti šípkam „ultra Krížnej“, ktorá sa tu behala nedávno. Aspoň to. Pod Majerovou skalou aj tak kofola a horalka už ako palivo nestíhajú, na rade je „zubná pasta“ X-iont. Ešte ostali dve od vlani. Niektorých ľudí zdravíme dnes už druhý raz (tie divné pohľady...). Konečne – druhý raz Krížna, Ostredok, Suchý vrch, pastier s ovečkami a koniec spoločného úseku pod Ploskou. Sem to išlo super (vďaka gélu a gravitácii), na Ploskú je to už trochu horšie, také monotónne, ale zas poctivo až hore, žiadne obabrávačky traverzom!

Ploská 17:40 – Smrekovica 19:40

Pri hrobe na vrchole len fotka nasledujúcej etapy (vidno až niekam za Smrekovicu) a poklusom sklus pod Čierny Kameň, v ústrety štvrtej tankovačke. Na výber je z viacerých prameňov, v tom traverze to furt pod nohami čvachtá. Potom séria ďalších lesných traverzov, technických trochu, ale behateľných, až pod Rakytov. U si myslí, že Rakytov bude posledný vážny strmák na trase, hehehe... No, vážnejší je - asi 20 poriadne strmých minút. Slnko sa kloní k obzoru, farby pod nohami sú ostré, dobrá výhovorka na pár zastávok kvôli fotkám. O radšej čuší. Zhora vyzerá Smrekovica ešte poriadne vzdialená, ale je to nakoniec len necelých 40 minút.

Smrekovica 19:40 – Ružomberok 22:40

Medzi chatami, pri mape, taktická porada. U je síce nastavený ísť do Ľubochne, ale O už dlho vymýšľa otočiť to radšej do Ružomberka. Argumenty: krajinársky je to krajšie, mimo NP v noci, lepšie spoje domov. Jeden svoj zámer ale radšej ešte nespomína... U teda aspoň uprace batoh (treba čelovku nachystať) a na začiatku stúpania piaty raz dotankuje. Kam tá voda mizne??? Vďaka gélom to teraz beží skoro samo a švihať už netreba, času dosť, takže pohoda. A tu je to už po širokých chodníkoch, dá sa aj obzerať. Pár vyplašených kopytníkov, ktoré sa so súmrakom odvažujú na chodník vylizovať odhodené obaly po turistických prasatách, pár posledných výletníkov a slnko nad obzorom vyrába neskutočné oranžové exhibície. Nadobro sa ukrýva za Vyšným Šiprúnskym sedlom. Na lúkach smerom pod Vtáčnik začína O tak nenápadne: vieš, máme skoro tri hodiny do vlaku...

U:  A čo? Tak zvoľníme tempo.

O: Nooo, ale zima začína byť, treba sa hýbať, čo keby sme ešte jeden malý kopček...

U: No šak Malinô Brdo, a čo ešte chceš?

O: A čo tak Sidorovo? Je tam nová vyhliadka...

U: ???????????????????? !!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!

Horná stanica lanovky, odparkovaná vetrieska, splašená jelenica, dole svieti RK, čelovka ide na čelo. Síce dolu po zjazdovke by ju nebolo treba, ale to Sidorovo čaká... Takže traverz temným lesom nazad na zelenú, po nej na Vlkolínske lúky a už je tu tá „jemne naklonená rovinka“, kde aj ruky treba použiť pri výstupe. No dobre teda... O 20 minút vrchol, výhľad na nasvietenú dolinu Revúcej, z Vlkolínca len pár svetielok. Strmý zostup do mesta, akurát hodina do vlaku, netreba to hnať. V lese pohoda, ale cez mesto veru treba zrýchliť, lebo tie pripité pohľady spred krčiem nehovoria nič dobré. Našťastie kým im dopne, že ten čudný tvor by možno potreboval pár po papuli, je preč.

A dobre tak, vlak ide o desať minút. Tomu sa povie načasovanie, po takmer 17 hodinách naháňania. O aj U sú spokojní s vykonaným dielom. A ako čakajú na peróne, prichádzajú dvaja milí páni v bielych plášťoch a vraj: „No dosť bolo, poď pekne s nami.“ No dobre, ale ktorý z nás?

O+U