Ukrajina: údolím rieky Uh

Po minuloročných potulkách po Vihorlate som sa tento rok rozhodol zájsť ešte o niečo východnejšie – do Zakarpatskej Ukrajiny. Územie za hranicou, ktorá po roku 1945 rozdelila mnohé rodiny žijúce v susedných obciach. Hoci je to zo Slovenska takpovediac „na skok“, život tu funguje predsa trocha inak, ako sme možno zvyknutí. Dnes by sme snáď už ani neuverili, že toto územie (vtedy ešte ako Podkarpatská Rus) bolo v rokoch 1919-1938 súčasťou Československej republiky tiahnucej sa od mesta Aš až po Jasiňu. No nejaké pozostatky spoločného štátu pozornému oku predsa len neuniknú.

Na Ukrajinu možno cestovať aj individuálnou dopravou. K dispozícii sú hraničné prechody vo Vyšnom Nemeckom a regionálny prechod v Ubli. No v tomto prípade určite lepším riešením je použiť hraničný prechod v Záhonoch cez Maďarsko. Aj keď vzhľadom na stav cestnej infraštruktúry by som skôr uprednostnil verejnú dopravu – železničnú alebo autobusovú. Vlaky z Čiernej nad Tisou do Čopu jazdia iba dvakrát denne, no vďaka prechodu na širší rozchod treba počítať aj so značným zdržaním. Preto ako omnoho rýchlejšiu alternatívu môžem odporučiť autobusovú dopravu – na Ukrajinu premáva počas dňa niekoľko spojov z Košíc, Michaloviec a Prešova. Ja som si vybral pravidelný spoj s odchodom o 12:40 z Košíc, zabezpečovaný ukrajinským dopravcom PAT Užhorod. Kým dlhé roky jazdil na tejto linke staručký červeno-biely Ikarus, tentokrát ma príjemne prekvapil celkom nový klimatizovaný autobus čínskeho pôvodu Zhong-Tong. Nuž veru, aj tu sa už doba zmenila. Pohodová jazda, asi hodinové zdržanie na hranici a pred 16-tou hodinou (nášho času) vystupujem v Užhorode. Už prvý pohľad na autobusovú stanicu prezrádza, že toto je celkom iný svet. Tým ale netvrdím, že by tie naše autobusové stanice boli reprezentatívne :) Na stanici parkuje množstvo menších autobusov rôznych značiek, vo väčšine prípadov evidentne v pokročilom veku. Zvláštnosťou je, že spoje vychádzajúce zo stanice naberajú cestujúcich najprv na nástupišti (akože oficiálne) a potom ešte raz za bránou – lacnejšie a do vrecka vodiča. V blízkosti autobusovej stanice sa nachádza aj stanovište maršrutiek. Tie jazdia na trasách s veľkým dopytom (najčastejšie po trase Užhorod-Mukačevo) za porovnateľné, príp. o niečo menšie ceny ako riadni dopravcovia.

Večer využijem na hlbšie zoznámenie s Užhorodom. Mesto ako také je pekné, odporúčam navštíviť historické centrum, hrad, skanzen, kostoly i botanickú záhradu. Centrum je živé i v neskorých nočných hodinách. I keď rovnako ako všetky ostatné, aj Užhorod je poznačený rozsiahlou socialistickou výstavbou. A dokonca napokon nachádzam aj spomienku na časy ČSR - zachované české nápisy na staručkej budove v uličke pod hradom. V jednej susednej uličke, malej kaviarničke, sú dokonca vystavené turistické orientačné tabuľky z 30. rokov minulého storočia. No všímam si aj ďalšie veci. Cesty brázdia autá rôzneho veku a značiek, ktoré by sme na našich cestách hľadali dnes už márne. Rozbité cesty a chodníky, chýbajúce poklopy na kanáloch, voľne sa túlajúce psy na každom kroku, neporiadok všade naokolo sú odvrátenou tvárou mesta. Život tu skrátka funguje inak ako u nás a práve to teraz obdivujem. No miestna kuchyňa a pravý boršč sú vynikajúce. Čo som si ale všimol, tak to sú ceny tovarov a služieb. Moja predstava o Ukrajine (aspoň tej Zakarpatskej) ako o lacnej krajine sa rýchlo rozplynula. No niečo je tu predsa lacné –  verejná doprava a najmä vlaky, o čom som sa presvedčil nasledujúci deň. Za lístok na takmer 100 km dlhú trasu som zaplatil v prepočte „až“ 0,80 € (!).

Samostatnou kapitolou je hotel Inturist Zakarpattya, v ktorom som sa rozhodol ubytovať. Obrovská 14-poschodová budova, viditeľná už z diaľky, je nepochybne jednou z dominánt Užhorodu. Živá ukážka socializmu najmä pre tých, čo ho už nezažili na vlastnej koži. Budova, ktorá slúži už desaťročia od svojho vzniku azda bez akejkoľvek väčšej rekonštrukcie. Celý interiér je pôvodný. Snáď jediné čo je nové, to sú výťahy. Prekvapuje ma ale, že aj v čase vrcholiacej letnej sezóny je obsadených len pár izieb a hotel je tak akosi bez života. Na chodbách stretávam viac „dežurní“ ako ubytovaných hostí. Aj keď je hotelová reštaurácia prázdna, hudobník si v nej veselo vyhráva – pre nikoho, len tak... Možno tak trochu pre mňa nepochopiteľné. No dosť bolo prvotných zážitkov, zajtra ma čaká dlhá cesta vlakom a vytúžená túra v ukrajinských Karpatoch. Európou prechádza vlna horúčav, SHMÚ varuje pred teplotami atakujúcimi 40 stupňov. A veru cítiť to. Je niečo po 22. hodine a vonku len máličko pod 30 stupňov. To mi dáva tušiť, že spánok nebude veľmi kvalitný.

Je ráno a najvyšší čas vyraziť. Prichádzam na železničnú stanicu v Užhorode. Stanica je nová (vybudovaná niekedy okolo roku 2000) a na rozdiel od autobusovej stanice pôsobí na mňa veľmi príjemným dojmom. Lístok kupujem priamo v pokladnici, pani na peróne mi kontroluje lístky ešte pred vstupom do vlaku (a neskôr ešte aj sprievodcovia vo vlaku). Dojem z novej železničnej stanice bol úžasný, no o to horší dojem bol z vlakovej súpravy, do ktorej práve nastupujem. Aj tie najhoršie slovenské vlaky mi teraz prídu ako supermoderné. Staručká 6-vozňová súprava z roku 1959 v pravidelnej premávke je síce pre miestnych denná rutina, no pre mňa skôr zážitok. Nástupné schodíky do vlaku sú strmé a vysoké. A hlavne pre nás - „ľudí zo Západu“ čo sme si už privykli na štandard vozidiel s bezbariérovým vstupom. Usadím sa do vlaku už 20 minút pred pravidelným odchodom, no vozne sú už teraz slušne zaplnené. Len akurát predný vozeň je akosi podozrivo prázdny. Celý šťastný si nachádzam miestečko na sedenie takmer sám v celom vozni. No šťastie trvalo len do chvíle nášho odchodu.

Je 8:38, vlak sa pohýna presne podľa cestovného poriadku. Rozjazdy vlaku sú prudké a trhavé, zobudili by azda aj toho najväčšieho spáča. Mňa čakajú 3 hodiny sedenia vo vlaku, do mojej cieľovej stanice Sjanky je to z Užhorodu takmer 100 km. No rachotiaci motor vlakovej súpravy napokon vyhnal aj mňa do ďalších obsadených vozňov. Až teraz som pochopil, prečo bol predný vozeň prázdny... Aj interiér vlaku dáva tušiť, že má takmer 55 rokov bez modernizácie. Zhrdzavené prechody medzi vozňami, nefunkčné okienka (ktoré sa vyťahujú smerom nahor) a v niektorých vozňoch ešte staručké drevené lavice. Dobrodružstvo ako sa patrí. Cestu vo vlaku si krátim pozorným sledovaním ubiehajúcej krajiny a správania sa cestujúcich vo vlaku. My prechádzame takpovediac celým údolím rieky Uh a postupne stúpame z necelých 200 m n. m. až do Užockého priesmyku vo výške 852 m n. m. Vlaky tu nejazdia rýchlo, a tak mám možnosť sledovať zakarpatský vidiek v priamom prenose. Najprv ploché dno doliny sa čím ďalej zužuje a dostávame sa do zovretia vysokých hôr. Zároveň sledujem aj dianie vo vnútri vlaku. Vlaky (a vôbec verejná dopravu) je na Zakarpatí hojne využívaná. A niet sa čomu diviť, pre odľahlý vidiek je železnica jediným funkčným spojením so svetom. Tak ako sme postupne prechádzali cez Perečyn, Velky Bereznyj, Siľ, Kostrynu, Volosjanku až na Sjanky, vlak sa postupne vyprázdňoval. Všímam si svojich spolucestujúcich. Tí si krátia čas hraním kariet a fajčením v priestore medzi vozňami. Po vlaku sa sem-tam prechádza pár osôb predávajúcich azda ten najrozličnejší tovar. Ďalšia vec, ktorú pozorujem, sú chýbajúce odpadkové koše vo vlaku. No tie zrejme nikomu nechýbajú. Je tu úplne normálne, že odpadky vyhadzujú cestujúci von cez okno a pokiaľ sa okná nedajú otvoriť, zahodia ich rovno pod sedadlo. Presvedčil ma o tom aj môj spolucestujúci, ktorý sa takto zbavil plastového pohárika hneď po tom, ako si vychutnal rannú kávičku. Aspoň jedinou útechou bolo, že sprievodca napokon všetky odpadky na konečnej stanici v Sjankoch vyzbieral.

Ako postupujeme údolím rieky Uh, mení sa aj okolitá krajina. Trať stúpa spočiatku len mierne. Najkrajší úsek trate sa začína za stanicou Volosjanka a subjektívne ju hodnotím ako jednu z najkrajších na území medzivojnovej ČSR. Podobne za krásnu považujem trať Banská Bystrica – Harmanec – Turčianske Teplice, resp. železnicu v česko-poľskom pohraničí Liberec – Tanvald – Kořenov – Harrachov – Szklarska Poręba. Najväčšie stúpanie na trati začína za stanicou Volosjanka. My pomalým tempom stúpame cez zastávku Užok a stanicu Šerbin až do Užockého priesmyku. Na asi 12 km prekonávame výškový rozdiel vyše 350 m so stúpaním 22 promile. Z vlaku sa naskytujú nádherné výhľady do hornej časti údolia rieky Uh a karpatský hrebeň. Vďaka zákrutám má táto trať aj prívlastok "Ukrajinský Semmering". Postupne prechádzame niekoľkými viaduktmi a tunelmi. Na trati bolo pôvodne postavených 6 tunelov s dĺžkami 450 m, 310 m, 570 m, 240 m, 310 m, 280 m. V roku 1971 bol jeden úsek (údajne kvôli zosuvom, no dôvody boli možno aj vojensko-strategické) nahradený tunelovým variantom, takže v poradí druhý tunel s dĺžkou 310 m sa prestal používať a na novej preložke pribudli dva nové tunely s dĺžkami 540 m a 910 m. V súčasnosti je na tejto trati spolu 7 tunelov. Niektoré z nich sú strážené vojakmi so samopalmi.

Vlak prichádza do Užockého priesmyku (852 m n. m.), kde železničná trať spájajúca Užhorod a Ľvov dosahuje najvyšší bod. Sme v tesnej blízkosti Schengenskej hranice, preto niet sa čomu diviť, že celý priestor je prísne strážený. Za čias 1. ČSR sa v sedle nachádzala aj vlaková zastávka (staničná budova je dodnes zachovaná), dnes už vlaky v sedle nezastavia. Dôvody sú ako inak strategické. Tento priestor si lepšie obhliadnem cestou nazad, keď pôjdem tadiaľto peši. Konečná stanica Sjanky sa nachádza asi 3 km za priesmykom – už na opačnej strane karpatského hrebeňa. Do Sjanok sme dorazili po troch hodinách cesty presne (!) podľa cestovného poriadku o 11:34. Stanica Sjanky pôsobí veľkolepým dojmom napriek tomu, že sme ďaleko v horách. No všetko má svoj význam. Odpoveď treba nájsť v historickom vývoji tohto regiónu. Aj dnes, hoci sme stále na Ukrajine, je stanica Sjanky významnou prestupnou stanicou. Práve tu sa prestupuje medzi vlakmi do Užhorodu a do Ľvova.

Spomeniem ešte pár slov k samotnej železnici a jej vývoju. Železničná trať bola vybudovaná ešte za čias Rakúsko-Uhorska v roku 1905 ako strategická spojnica Uhorska do Haliče. Po roku 1919 sa trať ocitla na území Československej republiky (v správe Československých štátnych dráh), pričom stanica Sjanky bola pohraničnou stanicou v správe poľských dráh P. K. P. V historickom „Oblastnom jazdnom poriadku pre Slovensko a Podkarpatskú Rus“ platnom od 22. mája 1937 je táto trať uvedená pod číslom 322 a ponúka 9 párov vlakových spojov na celej trati. Cestovná doba z Užhorodu na Sjanky bola len o niečo dlhšia ako je to v súčasnosti. Dnes tadiaľto denne premávajú 4 páry osobných vlakov a nočný rýchlik z Ľvovu cez Užhorod až do Solotviny (býv. Slatinské Doly). 

Železničného dobrodružstva som si užil dosť a je načase vybrať sa konečne po vlastných... Začínam pešiu túru do Volosjanky. Zo stanice si ešte zájdem ku drevenému kostolíku nachádzajúcemu sa na návrší nad obcou, čo som nakoniec vôbec neľutoval. Pozriem, spravím ešte pár záberov a opäť popri staničnej budove pokračujem popri čopskom zhlaví koľajiska, chvíľu lesom a už som na hlavnej ceste spájajúcej Zakarpatskú a  Ľvovskú oblasť. Aj keď hlavnou cestou by som to radšej nenazval. Cesta je miestami v takom stave, že vodiči sa vozovke vyhýbajú a prechádzajú radšej po krajnici alebo rovno po tráve. Prechádzajúce autá sprevádzané kúdolmi prachu sú viditeľné už z diaľky. Našťastie som za celý čas stretol len niekoľko áut. No odmenou sú výhľady na rozptýlené osídlenie niekdajšej poľskej obce Jaworów.

Aj keď sú možnosti, ako sa asfaltke vyhnúť, pre krátkosť času zostávam radšej verný asfaltke a za polhodinku rýchleho kráčania po ceste prichádzam do Užockého priesmyku (Užockyj pereval) v nadmorskej výške 852 m n. m., kde je stanovište pohraničnej stráže (PS). Z búdky ihneď vychádzajú dvaja príslušníci PS pýtajúci si cestovné doklady. Prelistovali si môj cestovný pas a keď videli, že SK/UA hranicu som prekročil legálne, tak bolo všetko v poriadku. Ešte sa ma spýtali na cieľ mojej cesty, prehodil som s nimi pár slov a bez problémov som pokračoval ďalej. Hneď za stanovišťom PS sa nachádza novovybudované odpočívadlo pre turistov aj s novými informačnými tabuľami. V tomto mieste sa pripája červeno značkovaná Zakarpatská magistrála (vyznačená v rokoch 2010-2011), ktorá je jedným z mnohých chodníkov, vyznačených na Zakarpatí počas posledných siedmich rokov.

Pár slov o značkovaní. Územie dnešnej Zakarpatskej Ukrajiny, vtedy ešte ako Podkarpatská Rus, bolo v medzivojnovom období súčasťou ČSR. Klub československých turistov (ďalej KČST) na Podkarpatskej Rusi od roku 1922 aktívne značil turistické chodníky, staval turistické chaty a propagoval turistiku. V roku 1928, k 10. výročiu vzniku Československej republiky, KČST vyznačkoval tzv. „Jubilejní karpatskú stezku“. Táto červeno značkovaná magistrála, dlhá úctyhodných 343 km, začínala v Užhorode a končila v Trebušanoch (dnes Dilov). Do roku 1938 sa KČST podarilo na Zakarpatskej Ukrajine vybudovať hustú sieť značkovaných chodníkov. O rozsahu značkovaných chodníkov svedčí turistický sprievodca „KČST – Podkarpatská Rus, 2. vydanie“ vydaný v roku 1936, ktorý opisuje všetky vtedajšie chodníky. Reedícia originálu bola vydaná v roku 2009, takže jeden kúsok sa mi podarilo zakúpiť. Sprievodca tiež obsahuje zaujímavý vlastivedný opis územia a ponúka ďalšie praktické rady (ubytovacie a stravovacie možnosti, dopravné spojenie po Podkarpatskej Rusi a pod.). Žiaľ, prišla druhá svetová vojna a tejto „rozprávke“ bol koniec. Počas vojny boli zničené všetky turistické chaty vybudované KČST, s výnimkou jedinej – nachádzajúcej sa pod vrchom Javorníka, ktorá sa zachovala dodnes.

Po roku 1945 sa územie stalo súčasťou Sovietskeho zväzu. Turistické chodníky už nik neobnovoval a postupom času zanikli. Až v roku 2006 vznikla myšlienka obnovy turistických chodníkov na Zakarpatskej Ukrajine za pomoci ukrajinsko-česko-poľských dobrovoľníkov. Tak sa do roku 2012 podarilo vyznačiť približne tisíc km značených chodníkov. Najdlhším z nich je už spomínaná Zakarpatská magistrála, ktorá vedie z Veľkého Berezného až na Pop Ivan a meria 332 km. Dnešná Zakarpatská magistrála je nasledovníčkou niekdajšej Jubilejnej karpatskej stezky, aj keď presne nekopíruje jej priebeh. Napokon, v roku 2013 prebieha projekt prepojenia siete značených chodníkov na Slovensko s novovybudovanou ukrajinskou sieťou značených chodníkov cez turistický hraničný prechod v Ubli. Z toho dôvodu bude do Uble predĺžená červená TZT z Novej Sedlice (na slovenskej strane) a červená TZT z Veľkého Berezného (na ukrajinskej strane). O tom, že sa projekt už realizuje, svedčia novotou žiariace červené značky na železničnej stanici vo Veľkom Bereznom. Súčasné turistické chodníky sú zaznačené aj v novej edícii turistických máp Zakarpatskej Ukrajiny, ktoré sú postupne vydávané od roku 2009. Toľko značkárske intermezzo a my sa vráťme späť do Užockého priesmyku.

Smerovník v sedle udáva kilometrický (9,5 km) aj časový (cca 2,5 hodiny) údaj. Od Užockého priesmyku pokračujem po červenej turistickej značke až do stanice Šerbin. Tesne pod sedlom po pravej strane sa nachádza budova niekdajšej železničnej stanice Užok. Značkovaný chodník vedie celý čas popri železnici po starej vozovej ceste, ktorá slúžila ako náhrada za trať zničenú v druhej svetovej vojne počas jej opravy. Preto si môžem zblízka vychutnať nielen krásnu karpatskú prírodu, ale aj železničnú trať s množstvom tunelov a viaduktov – tentoraz nie z okna vlaku, ale pekne po vlastných. Po necelej polhodinke od sedla prichádzam na vyhliadku, kde stretávam českých (ako inak) turistov. Ponúka sa mi panoramatický výhľad do údolia horného toku rieky Uh a na masív Kruhly. Chodník na tomto mieste križuje železničnú trať a ja mám to šťastie vyfotiť na tomto krásnom mieste práve prichádzajúci vlak z Užhorodu tesne pod vrcholom stúpania.

Na ďalšom úseku prechádzam postupne popri vstupných portáloch troch tunelov a pred Šerbinom obdivujem ešte dva viadukty. Sú iné ako ktorékoľvek iné, najmä vďaka zaujímavému skĺbeniu „architektonických štýlov“ na jednom z nich. Pôvodný oblúkový viadukt bol totiž počas vojny zničený, z pôvodného viaduktu sa zachovali iba prvé dva piliere. Tieto však boli ponechané v pôvodnom stave a ostatné boli postavené nanovo – betónové a hranaté, svojím vzhľadom úplne odlišné od tých prvých dvoch. Viadukt preto vcelku pôsobí ako architektonický hybrid. Nasleduje ešte krátky úsek a o chvíľu som na stanici Šerbin (turistický smerovník) s možnosťou ubytovania. Do odchodu vlaku ostáva ešte vyše hodiny, preto sa rozhodnem pokračovať po ceste do stanice Volosjanka (opúšťam červeno značkovaný chodník, ten ďalej vedie cez Verchovinu Bystru, Plišku, Čeremchu, Siľ, Javornik až do Veľkého Berezného).

Na poslednom úseku zo Šerbina do Volosjanky dvakrát pretínam železničnú trať – najprv novú preložku (spomínanú v tomto článku vyššie) a napokon aj pôvodné nepoužívané teleso trate. Aj keď to je už značne zarastené vegetáciou, trakčné stožiare stále stoja. Pre mňa je to ďalší netradičný pohľad. Prichádzam do obce Volosjanka, prejdem ulicou na hlavnú cestu, kde odbočím vpravo a čaká ma ešte kilometer po ceste na stanicu. Určite odporúčam navštíviť krásnu drevenú cerkev v obci Užok (na spomínanej križovatke vpravo a odhadom asi 2 km odtiaľ), pričom na vlak sa dá nastúpiť aj na rovnomennej zastávke povyše obce. Časová rezerva sa akosi vyčerpala a mne na túto zachádzku už nevydalo, tak mám aspoň motiváciu vrátiť sa sem :) Vlak naspäť do Užhorodu odchádza o 17:16 ja si musím opäť zvyknúť na trhavé rozjazdy. No nevadí, zážitky sú tentokrát silnejšie. V Užhorode sme o 19:38, opäť presne podľa cestovného poriadku. Tú presnosť by im niekedy snáď mohla závidieť aj naša Železničná spoločnosť Slovensko. Za nami je krásny deň a chuť spoznať ďalšie a odľahlejšie končiny Zakarpatia je teraz ešte silnejšia. Ale to už niekedy inokedy...

Vladimír Kobza