Tri dni v Sliezskych Beskydoch: v nedeľu z Przyslopu do Skalitého.

Vo výseku oblohy, ktorý je rámovaný stropom terasy zhora a statnými smrekmi z bokov, pomaly bledne nočná obloha. Zobudili ma prvé škrípavé kroky iných nocľažníkov, lebo po makadamovej ceste pred veľkou chatou PTTK Przyslop sa úplne potichu chodiť nedá. Nadchádza tretí, posledný deň „ľahkej turistiky na ťažko“. Z poľských Beskýd prejdeme do Jablunkovského medzihoria na našu stranu a cez Kykuľu zídeme na vlak do Skalitého. Ale kým zvyšok „posádky“ ešte predstiera spánok, narovnávam otlačené telo a sondujem po okolí, či nenájdem niečo zaujímavé. Napríklad mapu GSB a malé turistické múzeum v susednej chalupe. Potom už sa spacia lavica mená na sedaciu a raňajkovú, aký to luxus! Aj túto noc sme spali menej ako by sa chcelo, ale kým okolité lesy sú po večernom daždi mokré, my pod terasou v suchu, tak spokojnosť. Okolo siedmej pomaly vyrážame, takto nejako to bude vyzerať:

Začiatok je zaujímavý: po kamenistom chodníku zostupujeme ku potoku a prvé kilometre sa prepletáme takou ťažko definovateľnou (na stredoeurópske pomery a túto nízku nadmorskú výšku netypickou) krajinou riedkych, nízkych lesov s podrastom čučoriedok a zarastajúcich lúk so solitérmi starých ovocných stromov. Pripadám si skôr ako niekde na severe Európy, ako v nejakej lesotundre. Aj keď na niektorých miestach je to jednoznačne výsledok nedávnej intenzívnej ťažby dreva.

Aj jednu vyhliadkovú skalku máme cestou, tak hor sa hore, samozrejme. Poriadne strmo a tou istou cestou dole. Aj hubárov stretáme a je tu aj odhodlanie dnes už niečo aj nazbierať, ale s tými batohmi sa zatiaľ nikomu nechce liezť do hustých mladín a striasať na seba vodu.

Postupne sa ale chodník rozširuje do klasickej lesnej cesty a les okolo rastie do dospelej výšky, objavujú sa aj prvé domce. Netrvá dlho, hlina prechádza v šotolinu a šotolina v asfalt. Vynárame sa na severnom okraji rozľahlej obce Koniaków, ktorá má svoje domčeky poriadne riedko rozhádzané takmer po celom chotári. Schádzame prudko dole a vidíme, ako prudko hore sa budeme štverať do protisvahu. Míňame mix tradičných rodinných hospodárstiev (traktory, sliepky, hnoj...), malých penziónikov (hojdačky, ohniská, sauny...) a nových, zväčša architektonicky nevkusných chát (tujky, esúvéčka, betónové ploty...).

Do protisvahu sa štveráme tiež fajne strmo, podľa nápisov na asfalte si to tadeto „vychutnávali“ aj profíci na pretekoch Okolo Poľska. My si ideme vychutnať vyhliadku Koczy Zamek, čo je trávnatá plošinka na vrchole nepoužívaného kameňolomu. Len taká nenápadná odbočka z cesty, ale pekné panorámy. Najmä smerom na juh a slnko moc nezavadzia, je skryté v riedkych mrakoch:

Zas by bola chuť na neskororanné kafíčko, ale reštika pri ceste otvára až o 15 minút a to vraj nestojí za to, čakať. Trochu ešte váhame na susednej križovatke, lebo je tu ešte jeden vyhliadkový bod neďaleko, a takmer po ceste – Ochodzita (895 m) je len taký holý brdok nad domami, hore je nejaký vykrývač, vidno ho zďaleka. Zhora by sme sa na našu modrú potom v pohode zase napojili dole lúkami, ale odradila nás cesta hore okolo nejakého rozostavaného apartmánového sídliska, či čo to tam bude. Zato ulička s modrou značkou popod Ochodzitu, pomedzi udržované staršie domy a mohutné stromy, je veľmi príjemná. A za posledným domom začínajú najintenzívnejšie černicové hody od piatka!

Potom ešte schádzame trochu nižšie pomedzi domy a smerujeme do lesa. Križujeme zo dve odbočky asfaltových lesných ciest a začíname pozvoľne stúpať na hraničnú Kykuľu (845 m). Najprv ešte po modrej, potom je zámer taký, že neznačeným chodníkom si to skrátime na zelenú a tá by nás mala doviesť na hranicu. Po nej je to na Kykuľu už len na skok. Chodník sa ukázal ako parádna lesná cesta (plno mtb stôp), zelená potom síce nikde, ale hraničný priesek jasný a používaný. Ešte aj značenie nedávneho Goral maratónu tam bolo.

Na Kykuľu už sa schádzali výletníci peší aj kolesoví a všetci sa chceli fotiť na megalavičke s výhľadom. My sme si počkali na voľný priestor, ale aj na slnko, batoh posúžil ako statív. Pojedli sme ešte dačo medzitým, z predposledných zásob, a potom už len hore - dole lúkami (viac dole), smer cieľ. V júli som tadeto išiel v protismere ( TU ).

Príjemný záver po lúčnych cestách, príjemné slniečko nad hlavami, ďaleké rozhľady do krajiny trojmedzia, len miestni pakovia na motorkách a offroadoch by tu nemuseli prášiť. Ono to ale aj pasuje k tým hromadám odpadkov v krovinách. Prečo asi mám už dlho dojem, že na tejto strane hranice býva akosi viac tupcov? Ale tým si pohodu kaziť nedáme. Času do vlaku dosť, tak ešte brúsime trochu po tých kríkoch, či okrem odpadu aj dáke kozáčiky nebudú. Ale predpoveď sa naplnila – že prvé dva dni toho bude všade, len na tretí deň nenájdeme nič. Ale nevadí – tri drevené kríže na Grúni sme našli:

Na záver teda už len strmo dole pomedzi domy, hop cez koľaje a vynárame sa na námestí v Skalitom. Času máme stále dosť, šéfka to dobre rozplánovala, na totálnu pohodu. Takže neostáva nič iné, len v miestnej kaviarni zapiť úspešný výlet – každý svojim obľúbeným nápojom. A pred naskočením do lokálky ešte poobzerať pekne udržiavaný historický vestibul miestnej stanice – kultúrnej pamiatky. Cestovanie domov potom už také kultúrne nie je, vďaka spoľahlivej nespoľahlivosti nášho „náhodného dopravcu“ je to dosť o improvizácii. Ale to už je iný príbeh a vlastne aj nábeh do reality bežného pracovného dňa, ktorý nás zajtra čaká. Tak už len posledné moje poďakovanie spolucestovateľkám, že poslúžili ako fotomodelky a že ma vôbec boli ochotné vziať a strpieť až tri dni. Zas niekedy, možno, že by?

Rišo Pouš