Tam okolo OMIŠU, tam je to furt do kopca

Ostatnú prímorskú dovolenku sme trávili znova v našom obľúbenom Chorvátsku. Tentokrát sme sa rozhodli pre vychytenú lokalitu v okolí Omišu, konkrétne osadu Stanici, 4 km južne od mesta.

Program mám podobný ako posledné roky: ráno rýchlo skôr vstať, vyraziť, kým rodina ešte spí, do nejakej 10:00 - 11:00 pobajkovať a potom už iba leňošenie na pobreží. Má to však celé jeden háčik, ktorý som doteraz pri svojich prímorských jazdách nezažil a hneď prvé ráno ma celkom prekvapil. Tým háčikom a prekvapením je silný studený vietor, ktorý sa prelieva ako taká pokrývka od vrchu Kula až dole na pobrežie a je celkom nepríjemný. Potvrdzuje to nielen studenší vzduch, ale aj výrazne spenená hladina mora. Takže hneď prvé ráno, keď sa zobudím a naraňajkujem, tak zisťujem, že výjazd v tomto povetrí bude asi dosť nekomfortný a tak sa mi doňho ani veľmi nechce. Tak čakám, či sa niečo zmení. A je to tak. Akonáhle sa ukáže slnko, ktoré sa prehupne ponad skaly, tak ako zázrakom, vietor okamžite ustáva a môže sa vyraziť.

Druhým háčikom, s ktorým však už po skúsenostiach v Chorvátsku viac-menej rátam, je že takmer žiadna trasa nejde podľa plánu. A ako sa v najbližších hodinách a dňoch znova presvedčím, tak v okolí Omišu to platí dvojnásobne, keďže tu prakticky nie je žiadna rovina, okrem úplne najbližšej pláže alebo až vzdialenejšom vnútrozemí. Svoje trasy tak mám približne pripravené na základe trás z Mapy.cz, live máp zo Stravy a videí z Youtube.

1. Do Marušici a späť (27 km/740 m)

V podstate si môžem vybrať, či pôjdem na juh alebo na sever. Na západ je more, na východ prudké skalnaté svahy. Apartmán máme na úrovni hlavnej cesty, takže mám nejakých pár metrov výškových ušetrených, oproti tomu, ako keby som začínal úplne od pobrežia.

Prudkými asfaltkami sa vymotám k posledným domom a odtiaľ už štrkovou serpentínovou cestou cez nízke hájičky sa dopracujem takmer až popod skaly, kde sa terén vyrovná a pokračuje vlnovite smerom na juh. Cesta sa postupne mení na úzky chodník. Užívam si tento singláč hore aj dole, je tu aj zopár segmentov, čo zisťujem až po príjazde do apartmánu. Vyhodí ma do osady Lokva Rogoznica. Tu som mal pôvodne predstavu, že by bolo možné po prudkom kamenistom chodníku výjsť skalnou stenou ku kaplnke Sv. Vid a odtiaľ pokračovať chodníkom po náhornej plošine popod vrch Kula až do Omišu. Po pár zhliadnutých videách som to však rovno zavrhol. Nosenie bajku na pleciach v xc tretrách na štrkovom úzkom exponovanom chodníku, nie je presne to, čo by som vyhľadával. Napriek tomu, keď prídem k odbočke na chodník, zatočím naň, skúsiť koľko pustí. Že to nie je nič nezvyčajné, ma presviedča aj pohľad a otázka miestnej pani, či idem na Sv. Vid. A vôbec pri tom nevyzerá prekvapené, že sa tam chystám na bajku. Chodník je však taký aký som očakával. Po pár zákrutách je naozaj strmý, tvorený štrkom, ktorý okamžite pod kolesami preklzuje, takže to otáčam.

Z Lokvy vedie mojím smerom parádna štrková cesta, tentokrát vhodná aj na gravel. Po pravej strane sa otvárajú výhľady na more a ostrov Brač, dopredu je vidieť vysoké Biokovo a pod ním Makarsku riviéru. Výhľady spríjemňujú umelecké výtvory, ktoré sú umiestnené popri ceste.

Znova nejaké tie stupáčiky a klesáčiky a prichádzam do Marušici, kde sa otáčam a vraciam sa späť na sever. Samozrejme nie tou istou cestou a tiež sa chcem za každú cenu vyhnúť hlavnej ceste, ktorá začína byť o takomto čase už dosť frekventovaná. Mal by som ju obísť singláčom, ktorý vedie ponad starý lom a potom ide priamo cez bočný hrebeň, ktorý cesta obchádza. Prejdem ponad lom, okolo chatky, k nádrži s vodou a tam sa cesta končí. Možno ešte čisto chôdzou by sa dala nájsť, ale v tretrách sa mi ju hľadať nechce. Už som si tak pred rokom jedny zničil, takže sa otáčam a pripájam sa na hlavnú cestu, ktorá je prakticky bez krajnice. Snažím sa ísť čo najrýchlejšie a keď sa dostanem pred cestný tunel, tak to stočím vpravo smerom k moru a tam po starej ceste prejdem ponad tunel a rôznymi štrkovými cestami po vrstevnici sa vrátim až do Stanici.

2. Naklice a okolie (36 km/970 m)

Druhý deň, poučený z toho, že netreba tak skoro vyrážať, sa neponáhľam. Počkám na výstup slnka spoza skál a až potom vyrážam. Dnes to bude smer sever. Prvý kilometer po hlavnej ceste, potom to stáčam do Nemiry a po ľudoprázdnej pláži prídem do Omišu. Tu mám plán výjsť na náhornú planinu do osady Naklice. Mám v merku turistický kamenný chodník, ktorý vedie úžinou v skalách. Už pri pohľade z diaľky tuším, že zasa bude treba pozmeniť plány. A je to tak. Chodník je smerom hore dosť príkry a skalnatý. Veď aj preto všetky zmienky, čo som našiel o bajkovaní po ňom, boli iba smerom dole. No, ale aspoň som skúsil. Tak sa vraciam na asfaltku bez krajnice a za nevôle vodičov, ktorú mi dajú najavo vytrubovaním, sa dostanem až k odbočke na Naklice.

Prejdem dedinou do vinohradov. Je tu príjemná cesta s úplne jemným štrkom. Mal by som pokračovať do centra Tugare, ale predomnou sa otvára cesta priamo pod hrebeň, kam som sa chcel z Tugare dostať a keďže vyzerá dobre, napriek tomu, že nie je zaznačená na žiadnej mape, ktorú mám v mobile k dispozícii, tak to risknem. A príjemne si tak skrátim trasu a vyhnem sa zbytočnému asfaltu. Odtiaľ rozbitou asfaltkou na vrch Zahod k vysielaču. Je odtiaľ fajn kruhový výhľad. Tou istou cestou dole.

Od kostola s cintorínom sa spustím nadol do Truše a odtiaľ príjemným vlnitým singláčom prídem ku kaplnke Gospe Snježne. Je tu zatiaľ najviac ľudí, čo som za tieto dva dni stretol, keďže sem vedie frekventovaný turistický chodník zo Stare Duce, zo strany od mora. Prvotný plán bol, že skúsim zísť týmto cikcakovitým chodníkom dole, aby som sa nemusel vracať tým istým chodníkom, ale po menšom prieskume vidím, že to s mojími schoponosťami nezozjazdujem, tak sa radšej vrátim pôvodným singláčom do Truše. Odtiaľ vyskúšam ďalší singláč smer Naklice. Je však dosť zarastený, tak do Naklic dorazím s výrazne krvavými rukami, ako som dodriapaný od tŕňov. Tu sa napojím na kamenistý singláč, ktorým som chcel ísť pôvodne hore. Je naozaj technický so zatvorenými zákrutami, v ktorých musím až zosadať z bicykla. Ale onedlho som dole v Omiši a tentokrát už popri zaplnenej pláži sa vrátim do Stanici.

3. Popri Cetine pod Šatarice (64 km/1275 m)

Dnes ma čaká najdlhšia trasa a celá po asfalte. Pôvodne som rozmýšľal, že si so sebou zoberiem aj cesťák, aj tak som mal na nosiči na ťažnom voľné miesto na druhý bicykel, ale potom som si povedal, že je to asi blbosť nosiť na štyri jazdy dva bicykle, tak som zobral iba horák. Je to však HT, takže ten asfalt zasa až také utrpenie nie je.

Vyrážam známou cestou do Omišu. V centre to stočím doprava a tunelom popod bralo prídem do kaňonu Cetiny. Okamžite ako sa stočím na juh začína dosť silný protivietor. Myslel som, že pôjdem viac-menej popri rieke a užijem si výhľad na jej hladinu, ale je ďalej od cesty a breh je zarastený. Dávam si preto nejaké odbočky, ako hneď po pár kilometroch do osady Podašpilje, výživný stupák popod vrch Kula, tentoraz z druhej strany. V jednej serpentíne sa nachádza aj nástup na známy zipline. Od Podašpilje sa otvára výhľad na známe skalné bralo, ktoré vidím cez deň z pláže, tiež z druhej strany. Vrch Kula je pri obzretí sa, impozantný. Pokračujem v zjazde až sa napojím znova na hlavnú cestu.

Cez pár dedín pokračujem okolo niekoľkých prístavov pre splav Cetiny. Sezóna splavov je v plnom prúde, predbieha ma niekoľko autobusov a áut s člnmi a  raftami. Pokračujem v stúpaní k hrebeňu, kde sa cesta láme prudko k moru. Tesne pred ním zatáčam doprava na starú asfaltku v skalách, ktorá vedie k bývalým vysielačom. Keďže sa točí v holých skalách sú z nej páradne výhľady až na Makarsku a Biokovo, ktoré rastie priamo pred očami.

Hore potom pokračujú iba turistické chodníky, takže sa vraciam dole na križovatku s hlavnou cestou. Rozmýšľam, či ísť popri pobreží po hlavnej ceste a tak dnešnú trasu zokruhovať, ale vyzerá to už na riadnu premávku a riešiť bočné cestičky sa mi nechce, tak sa rozhodnem pre návrat tou istou cestou, tentokrát však vynechávam Podašpilje.

4. Cez Stare Duce a Zeljevici (28 km/600 m)

Posledný deň jazdy vyrážam znova na sever, nie však do vnútrozemia, ale chcem ísť stále s výhľadom na more. Prejdem cez Omiš, strmšou asfaltkou sa dostanem do osady Stare Duce. Cesta presekne pár zjazdových trailov, ktoré začínajú až hore pri skalách. Rozmýšľam, či pri návrate nejaký skúsim, ale už teraz tuším, že asi nie. Hore pri skalách zájdem ešte trocha po ceste, ktorá vedie k turistickému chodníku cez skalné sedlo ku kaplnke, kde som bol predvčerom. Vrátim sa a pokračujem po turistickej značke. Úzky kamenistý chodník sa vlní lesom, nikde ani nohy. Som zatiaľ najbližšie ku skalám zo všetkých svojich jázd. Je to poznať aj v teréne, kedy treba často zliezať a tlačiť, či už smerom hore alebo dole. Míňam pár starých opustených domov. Keď sa dostávam z uzučkého chodníka na širšiu lesnú cestu, tak som celkom rád.

V Zeljevici zozjazdujem dole na nižšie cesty na vrstevnici. Na nich už je vidieť, že sú celkom frekventované, sú to aj značené cyklotrasy. Dostanem sa po nich späť do osady Stare Duce. Rozmýšľam nad trailami, ale hlavou mi letí zajtrajšia 1000 km cesta domov, tak na to kašlem. Netreba posledný deň pokúšať, už som si dnes zažil dosť pri prebíjaní sa lesom pod skalami. Takže už iba asfaltom cez Omiš do Stanici a potom autom späť do Omišu, kde si aj s rodinou chceme užiť posledné kúpanie.

Nakoniec mi stále ešte niečo chýba. A to výstup na skalnú pevnosť na kopci nad Omišom. Tak ako sa na správneho cepra patrí, vyberiem sa hore presne na poludnie. V plavkách, tričku, sandáloch s cyklistickým bidonom v ruke a mobilom vo fashion ľadvinke. Pani, čo hore predáva lístky má zo mňa evidentne radosť. Ďalší pošahaný turista, ktorý nevie, kedy sa na taký výlet chodí.

LukJur