Štyri Šturce mtb

Šturcov je na Slovensku asi dosť, a to najmä tam, kde tieto chotárne názvy vznikli poslovenčením nemeckých toponým. Takže aj okolo Banskej Bystrice, kde bolo nemeckých baníkov, uhliarov, hutníkov, drevorubačov a furmanov požehnane. Strmým, zráznym cestám a horským sedlám na nich hovorili často der Sturz (sklon, zráz, strmina...). Takže na „hrebeni“ Starohorských vrchov máme Horný a Dolný Šturec, z Liptovských Revúc do Bystrice sa kedysi chodilo cez Veľký Šturec a dnes najznámejší je Malý Šturec na ceste do Turca. Ešte sú tu aj banské prepadliská Šturec nad Kremnicou a Šturc nad Novou Baňou a jedna miestna časť v Hronci sa tiež tak volá. Aj nad Spišskou Novou Vsou bola kedysi osada Šturec. Poznáte niekto ešte nejaký Šturec?

Nooo, a pretože mám rád, keď výjazd/výbeh nie je iba naháňanie kilometrov, ale má nejakú myšlienku, napadlo mi tie štyri Šturce okolo BB spojiť. Vyšla z toho logická línia z Turčianskych Teplíc cez Krížnu, necelých 80 km a 2400 v. m., akurát na fajný víkendový pojazd. Pridať piaty Šturec, ten nad Kremnicou, to už by bola väčšia frajerina, lebo o nejakých 40 km viac. Ale keď raz budem veľký...

Úvod bol jednoduchý: rozjazd kúpeľným parkom, mierne stúpanie lesoparkom po zelenej značke, traverz po lesnej ceste do ústia Žarnovickej doliny, trochu asfaltu po Bartošku a postupne sa pristrmujúce stúpanie po žltej značke. Na záver pár stoviek strmších metrov starej cesty aj s jednou serpentínou a prvý Šturec (ten Malý, šoférom najznámejší) vybavený:

Veľký Šturec nie je ďaleko, ale v ceste stojí Krížna, takže toto bolo na dlhšie. Známe šotolinové serpentíny v miernom sklone (400 m na 10 km), to je po Kráľovu studňu proste cykloturistická paráda. Aj vietor z juhu dobre chladil motory.

Hore na Krížnu je to už iná stena – a ešte vyerodovaná, aj keď stôp vyjazdených je tu dosť. Po úvodnej strminke za hotelom som preventívne dotankoval v napájadlách, zahryzol sa do riadidiel, zaradil „vyprošťovák“ a davááj hore. Ale nohy ešte silné a stúpanie je tu našťastie prerušované, s rovinkami na predýchanie. Vietor parádny, výhľady ešte lepšie, veď ako na holiach. Len tá technika pomalej jazdy cez šutre nič moc, trochu aj drina miestami.

Zjazd na druhú stranu nebol veľmi za odmenu, aspoň na začiatku, pod Rybovské sedlo – lebo strmý a hrboľatý, brzdy si to užili ako už dlho nie, ruky vytrasené. Zato výhľad parádny – popri Majerovej skale priamo na Starohorské vrchy, niekam k tým posledným dvom Šturcom:

Traverz do Prašnického sedla a zjazd dole do Suchej doliny (asi šesť kilákov) už za odmenu boli – krásna, hladká šotolina, príjemne praskajúca pod kolesami. Okolo svieže jarné lesy, čistá rozkoš. Len krátky úsek pred Prašnickým sedlom prekvapil prehadzovačku, ako sa strmo dvihol z dlhého a mierneho klesania.

Stará asfaltka dolinou do Revúc ušla rýchlo, ruky si oddýchli. Prestávočka maličká, na „traťovku“ plnú rýchlej energie, aby sa stihla do nôh dostať na posledné dve dlhšie stúpania. To prvé začína hneď na hornom konci Revúc – odbočka doprava cez potok, pri poslednom dome normálne aj značka konca dediny a vstup do esteticky hodnotných serpentín „kráľovskej“ cesty (aj skalné steny naokolo), kade voľakedy fičala normálna doprava medzi Pohroním a Liptovom. V podstate medzi rokmi 1500 a 1961.

Serpentíny parádne, skaly popri nich bombastické, lesy naokolo zachovalé, výhľady takmer žiadne. Iba jeden priehľad pomedzi stromy k Čiernemu kameň, ale aj k tomu sa treba zohnúť. Len na mnohých miestach je tá šotolina pod kolesami akási až moc „kyprá“. Asi ako po zime. Metricky ale len nejakých päť kilákov a druhý, teda Veľký Šturec, vybavený tiež:

Zjazd dole pod Motyčky je tu približne rovnako dlhý a určite rovnako pekný, len dole v doline už sú aj početné zvyšky starého asfaltu. Cestou som rozmýšľal, na ktorú stranu odbočím dole na hlavnej a ako sa dostanem hore na „hrebeňovku“ Starohorských vrchov: či doprava dole a pôjdem cez Dolný Jelenec priamo ku Žliabkarovi, alebo doľava hore a cez Motyčky na Krčahy.

Lenivosť vyhrala, spustil som sa doprava, nech som čím skôr preč z rušnej cesty. Stúpanie popri elektrárni a pomedzi staré chalupy a socialistické chaty je potom plynulé, po asfalte až ku starej horárni na križovatke cyklotrás.

Pri horárni doľava po žltej cykloznačke, do lesných traverzov, po spevnenej hlino-šotoline, až hore, ku zvyškom Špaňodolinského vodovodu, ktorý „stráži“ drevený žliabkar Matiáš. Stúpanie len o trochu dlhšie ako predošlé, tiež veľmi pohodlné a krajinársky pekné, ak sú nohy – a tie moje už začínali pišťať. Holt, to aj trénovať treba. Ale dobre, to už bol posledný dlhší výšľap.

Hore zas krátka pauza na niečo do brucha a okrem krátkej strminy na úvod už len pohodové hojdanie hore a dolu, po známej turistickej „diaľnici“ medzi Šachtičkou a Donovalmi. Až do sedla Horný Šturec, čo je inak len križovatka lesných ciest, alebo skôr zákruta cesty s odbočkou:

Preto takto som si Šturce zoradil na trase naschvál, lebo Horný a Dolný Šturec sú od seba iba pár stoviek metrov, ale tá spojka medzi nimi, to je hrôôôôôza!, Zjazd je ani nie taký strmý, ako je tá cesta vymletá, veľa voľných kameňov na nej a v spodnej polovici na ňu navyše vyteká voda. Pre pešiaka nič, pre mňa bajkového antitechnika trochu výzva. Ale zadarilo sa a aj Dolný Šturec, čiže posledný, vybavený v zdraví. Inak je to ešte väčšia križovatka - lesných ciest sa tu ozaj hadí a zbieha neúrekom. Aj jedna asfaltka:

No a záver – už len rozhodnúť, kade do Bystrice. Dochádzala mi voda, a preto som ako naj voľbu videl napájadlo na južnom úbočí Panského dielu. Takže hybaj na Šachtičky pod vleky, po modrej Panský diel obísť od západu a po náučnom chodníku, po peknom singlíku, z juhu. Vodička na Prednej Vápennej fajná, chladná, len to tak to zasyčalo.

Výjazd z lesa do krásnych panorám s Poľanou a Veporskými vrchmi. Krátko si ich užiť a už len strmo dole, čím nižšie, tým hladšie – popod Hrádok lesom, cez Bučičie po pasienkoch, lesným traverzom do Sásovskej doliny a rýchlym svišťaním po starom asfalte až do ústia doliny. Vynoril som sa pod železničným viaduktom a do city na zmrzlinu som to mal slabých 10 minút. Padli štyri do brucha a pod slnečníkom v parku sa parádne dochladzovalo.

Celý výlet zhodou okolností vyšiel na prvý tropický deň roka, takže na stanicu v BB som došiel fajne nasolený a voňavý – ešte, že som bol potom na chodbičke vagóna len sám s bicyklom. Lebo nefungovala klimatizácia, tak všetci zdrhli vedľa. Mne nevadilo – aj teplejšie mi bolo ešte pár hodín predtým. Potom navyše začali „horieť brzdy“, tak aj smrad exkluzívny, nik sa nesťažoval na ten môj. Našťastie sme dobre došli. Tieto Fatrany, to je zážitok cestovať :-)))

Rišo Pouš