Stubaiské Alpy: Schrankogel (3497m) - skialpová túra

1971/1972

Schrankogel patrí k veľmi obľúbeným cieľom v Stubaiských Alpách, je to vážnejšia túra aj bez lyží, ale pre skialpinistov je to niečo zvláštne. Skutočná smotánka a len dobrí lyžiari to zjazdia.
Ešte som to nepoznal, tak som bol rád keď Benno zavolal: v piatok večer ideme. On mal ešte prednášky na univerzite a nemohol skôr. Pôjdeme zajtra Schrankogel a v nedeľu je na rade Daunkogel, teším sa. Ako zvyčajne cez Fernpass, už tá jazda v BMW 3000 robí radosť.

Prichádzame neskoro večer do Griesu, na veľké parkovisko, nájdeme si miesto. Už nehľadáme žiadny nocľah - je okolo pol dvanástej v noci, o štvrtej sa ide. Sklopíme sedadlá a skúšame zaspať, je začiatok apríla a ešte zima. Máme bivakové spacáky, vlezieme dnu a podriememe si. O štvrtej sa balí, káva z termosky chutí dobre. Plní optimizmu štartujeme do Sulztalu. Máme pred sebou len smiešnych 2060 výškových metrov, čo je to? Začiatok pešo a ďalej už na lyžiach - popri Sulztal Hütte. Asi za dve hodiny sme hore na Amberger Hütte, 2135m vysoko.  Tu je pohoda, všetci sa chystajú na túry a my si dáme konečne poriadne raňajky. Deň bude nádherný, ale mám strach o sneh, preto sme trochu pod časovým tlakom. Pijeme už dopredu veľa, viem že nám slnko dá zabrať. Horný Sulztal je už krásne osvetlený, je príjemné tam pochodovať.

Odbočíme doľava na ľadovec, cez jeden dlhší schod, a už stojíme na ľadovci Schwarzenberg. Naviazať sa netreba, lebo celkom vpravo sa dajú obísť všetky trhliny. Pekne. Na vrchu ľadovca sa dlhým oblúkom doľava dostaneme pekne pod steny Schankoglu. Na postup k vrcholu si vyberieme buď hranu vľavo, alebo vystúpime ešte vyššie a vystúpime hore stenou, kade sa aj zjazduje.
Skoro všetci idú prvý variant, nechajú lyže asi v jednej tretine, vyjdú hore na železách a pri zostupe zjazdia len dolnú časť. Tá má len asi 35-40°.
Pomaly začíname cítiť, aká je táto túra až zdola namáhavá.  Ja nemám strach, lebo po zimných behoch som vo vynikajúcej forme. Skôr sa bojím o Benna.

Takže lyže dole - sneh je ešte dobrý, bude niesť a hore je isto prašan. Založíme železá, lyže na ruksaky, čakany nemáme, ide sa s palicami. Benno začína byť pomalší, ale nepovie nič. Je vždy bojovník. Ale asi za polovicou steny musí platiť tribút za tie výškové metre: dostáva kŕče v stehnách a v tomto stave neprichádza jeho zjazd z vrcholu do úvahy, koniec.
Spravíme peknú plošinu, kde sa usalaší. Masírujem mu stehná a vyložím všetko von z ruksaku - mám len pitie, jablko a obal na železá pri zjazde. Benno sa uvoľní, kým zídem k nemu dole.
Idem pomaly hore popri skalnej bariére a myslím si pritom svoje. Nad ňou nesmiem spadnúť, ináč nestačím povedať ani haleluja a som v nebíčku. S týmto vedomím dôjdem až ku krížu na vrchole. Oddychujem, uvoľním si svaly, ešte som presvedčený že idem.

Hore je dosť miesta na založenie lyží a prechod do steny je príjemný. Po kúsku zastavujem - mám pod sebou 45-50°stenu, žiadny problém, keby tam dole neboli tie skaly.
Je celkom dobrý prašan, ale odvaha mi nejako odchádza. Po slovensky povedané: posral som sa do gatí, aj chcem ísť, len rozum mi hovorí nie. Vyjdem zas hore, založím železá a zídem po hrebeni kúsok nabok, odkiaľ by som po páde letel vedľa skál.
Tu začína veľa ľudí, tu sú schody na lyže, treba len pozorne zísť do steny. Začínam dostávať poriadnu chuť na zjazd. Ak by sme šli hore po hrebeni, tak sa pustím z vrcholu bez rozmýšľania. Taký je život.
Zjazd ku Bennovi bola nádhera, hneď som mu hovoril o mojich pocitoch. Bolo to správne, povedal.
Horných 400m je v každom prípade alpský terén, kde normálny turista bude mať svoje problémy, ale aj skúsený musí dávať pozor. Horná časť sa viacej skáče ako jazdí a ja ako lyžiar mám svoje myšlienky či sa tie miesta schádzajú alebo lyžujú. Ťažko povedať.

V dolnej časti, tam sa začne jódlovať, lebo je to nádhera, no dole nižšie, na ľadovci, tam ťa prejde dobrá nálada. Je to rovina, lyže ledva idú dopredu. Len ten dolný schod, už firnový, sa dá krásnymi dlhými oblúkmi rýchlo zjazdiť. Posledné 2km, tam sa tlačí palicami v mokrom snehu až ku chate.
Tak som ľutoval Benna, že si tento deň pokazil svojimi kŕčmi. No ale bol to jeho nápad, ísť to naraz až zdola. Dáme si na terase niekoľko pív, oddychujeme a po večeri ideme hneď spať. Veď zajtra sa ide na Daunkogel (ten vyšiel super, spokojnosť). To sa písal rok 1971.
Rok 1972: Samozrejme mi to stále žralo mozog, že som ten Schrankogel nezišiel. Koho by to neštvalo? Bol som v zime vo Švédsku, Fínsku, Taliansku, Švajčiarsku na behoch, naháňal som kondičku na ďalší cieľ. Mojím snom bola Haute route, kráľovná všetkých alpských prechodov.

Tentokrát padneš, môj milý Schrankogel (som si myslel)! Aby sa po ceste nevyskytla žiadna náhoda, rozhodol som sa pre sólo zjazd - už ho poznám. Tentokrát plánujem ako ja chcem, tak spím na chate.

Večer sme posedeli pri vínku a kecali sme. Ráno v kľude dobré raňajky a vyberám sa pomaly cez Sulzenau, v hotovej stope, na známu cestu pod kopec. Idem naschvál pomaly, chcem prísť hore celkom bez únavy. Vtedy je človek aj mentálne v inom stave.
Rozhodujem sa pre výstup po hrebeni, je tu stopa a nie je taký strmý. Myslím že je zbytočné hovoriť, aká panoráma sa tu otvára lezcovi - ani sa mi nechce odísť. Cestou som si všimol že skaly sú dosť zasnežené. Bol som výborne naladený, vôbec žiadny pocit neistoty sa nedostavil.

Kontrola lyží, priviazať pevne ruksak a hops do steny! Najprv skoky po jednom, potom niekoľko za sebou. Sneh je ideálny, tvrdý, nie lavinózny a na vrchu asi 5cm firnu, totálna pohoda.
Ťahám sa zhora doprava, aby som nad tou kamennou bariérou nemusel ísť traverzom obchádzku. Potom to nechám bežať: nekonečný slalom až pod kopec, kde ostanem stáť, lebo stehná sú už horúce ako pec. S pôžitkom sa kukám na moju stopu zhora a myslím si, aký som bol minulý rok zasran.
Tentokrát je sneh taký rýchly, že to môžem nechať bežať po ľadovci bez problému až na rovinu pred chatou. Som fantasticky dobre naladený: mám tu vybavené čo som chcel, tak si sadám na terasu pred chatou a s pôžitkom ťahám prvé pivko. Zanedlho dôjde dolinou tiež nejaký samotár, oprie lyže o zábradlie k mojim, mieri ku mne a sadá si k stolu.
Vidím že chce kecať. Objedná pivo a začne: bol si tiež pod Schrankogelom? Vravím áno. No a videl si tie stopy od lyží z vrcholu? Vravím nie. A on pokračuje: že nepochopí, ako môže niekto tak riskovať.

Rozprával mi pol hodinu o ľuďoch, čo sa zabili na kopcoch, ja som mu prikyvoval a povedal som presvedčivo, že niečo také by som nikdy nerobil. Tak sme sa skamarátili, že sme šli zjazd po ceste dole k autu spolu. Nechal som ho 10 minút za sebou a keď sa divil, povedal som mu že sem-tam pretekám.

Teraz som vo veľkom očakávaní, čo prinesie Haute route, tak balím na odchod do Chamonix.

Spomienky, Jano Banko