Strečnianska mašľa 2025

Kde bolo, tam bolo, už siedmy raz sa stalo, že strečniansky KST Uhlík zauzlil uzlík na miestnom štadióne. A od toho uzlíka natiahol dve sľučky, na opačné strany, a tak uviazal MAŠĽU. Väčšiu, ako nosil Hviezdoslav. 50-kilometrovú, navyše s poriadne výživným a zubatým profilom: od Váhu až na hrebene Krivánskej aj Lúčanskej Fatry, takmer 3000 výškových. Ani polovičná trať neprišla skrátka, na 25 km 1700 výškových, slušný záhul, nie? Navyše UHLÍK sa znovu spriahol s páchateľmi zo Slovak Ultra Trail, znova spáchal parádne počasie, bezoblačne júnové, ideálne svieže na štarte a príjemne teplé v cieli. K tomu ľudské limity (12/8 hodín, veď aj pre turistov), na trati aj v cieli parádne krmelce, no nechoď sa zničiť! Aj prihlásiť sa dalo ešte doslova pár hodín pred štartom, limity štartujúcich tiež boli nastavené štedro, ani sa nenaplnili. Ale zato sa do Strečna nazliezalo v sobotu 14.6. asi 400 účastníkov, zaparkovať bol problém. Ako správny lenivý suporťák na krátkej trati som si tentokrát strihol len druhú polovicu trate cez Minčol. Celá vyzerala podľa Termínovky takto, skoro ako furt:

Polovičiarov vypustili o 8:30, hoďku a pol po celotratiaroch, asi 200 ich bolo, poriadne stádo. Podobne na dlhej (vraj 183). Premiéru mali psí bežci, ktorých sa zišlo 18. Tak som si pískal do kopca, že bude fajn, ako ma budú predbiehať prví z dlhej. Zatiaľ som sa snažil dokumentovať premotivovaných a spenených na krátkej. Po pomerne dlhom asfaltovom rozkluse (prví hádam v trojkovom tempe) čakala za hradom poriadna (a poriadne vysoká) stena:

Potom miernejšie zvážnice medzi sedlami Rakytie a Javorina, až ku prvej kontrole, a ďalšia strmina. Hrebeň pekný, ale predtým, pod ním, hrôza rúbanísk – a to ešte nedávno aký krásny les tam bol!

Druhý krmelec pri dele v sedle Okopy v príjemnom chládku s miernym vánkom, ale žiadne rozmaznávanie! Lebo nasledovalo len krátke prehupnutie cez vrchol Minčola, a nevyhnutnou rozhľadovou a selfíčkovou zastávkou pri dvojkríži, a nástup do brutálneho a dlhánskeho zbehu.

Aj na ceste dole pekné lesy naokolo nevydržali dlho. Ako sa sklon zmiernil z brutálnej a kamenisto-korenistej úvodnej strminy do pohodlnejších zvážnic, otvorili sa ďaleké panorámy – najmä do vyholenej Višňovskej doliny.

Dole pod Holým dielom to žilo – začínala miestna súťaž vo varení guľášu, oproti tiahli rodinky s deťmi. Ešte jeden rozbitejší zbeh v ústrety bralnatému Hoblíku, kúsok po ceste do ústia doliny a zbohom lesné tiene! Lebo nasledoval presun podhorím.

Za treťou občerstvovačkou (nad Višňovým) našli orgovia kadejaké lúčne chodníčky ponad aj pomedzi nové domy, aj s peknými výhľadmi do Žilinskej kotliny. Lenže na lúkach už dobre pripekalo. Okolo pomalších krátkotratiarov prefrčal budúci víťaz dlhej – Tomáš Kubičík si išiel po traťový rekord (5:01):

Rastúci hluk a prašnosť z miestnych kameňolomov, podbehnutie miestnej atrakcie - hrkotajúceho dopravníka, a už čakal finálový „zabijak“, čiže superstrmý chodník na Kojšovú. Väčšina účastníkov si ho asi poriadne „užívala“. Ono to pre neznalých vyzeralo na profile trate ako taký nenápadný brdok pred cieľom, že?

Potom ale už len (prevažne) klesanie až do cieľa, ešte so super medzipristátím pri poslednom krmelci pod rozhľadňou. Ale aj tam dostali nohy zabrať, lebo niektoré úseky sú nepríjemne strmé, najmä ten posledný, už nad Strečnom.

Na záver ešte dlháááá asfaltová cieľová rovina popri Váhu a mohlo sa ísť oslavovať – niekto víťazstvo, niekto výkon, niekto prekonanie samého seba – každý si niečo našiel. Sprcha aj poživatiny cieľové vraj boli fajné, hádam sa v tých brutálnych zbehoch nik nepolámal, tak zas jedno vydarené podujatie do zbierky. Výsledky sú na TERMÍNOVKE , viac fotiek na ZONERAME . Tak sa treba nechať inšpirovať, natrénovať a o rok znovu (alebo prvý raz) vyskúšať. Oplatí sa to!

Rišo Pouš