Štiavnický Ultra Punk 2025

Skoro rovnaká ŠUPa to bola ako vlani a predvlani a predtým... Zasadená do krásneho, pestrého, strakatého a behavého prostredia okolo Banskej Štiavnice. Už som sa naučil, že žiadny pomaličký komunitný pobeh na záver sezóny (ktorá inak vôbec nekončí), ale kruté boje o bohaté ceny vpredu a krutý boj s kameňmi pod lístím a zostatkovým alkoholom vzadu. Neoddýchol si teda žiadny pozvaný – a že je toto akcia len pre VIP a ozaj na pozvánky, to je ďalšie jej špecifikum. Lenže to najväčšie je ozaj to, že aj keď je to len detské ultra (teraz 57 km / 2600 m), akcia je to celovíkendová a pre pečeň veľmi náročná. Spánkový deficit a následný modrý pondelok zaručený! Behanie je tu vlastne len také podružné, aby sa nepovedalo – hlavný cieľ je prežiť vodopády remeselného piva z vínových fliaš, deathmetalový koncert, socializáciu a jazzovú jamovačku - všetko akože v cieli v Artcafé, od piatka do nedele. Pomedzi to aj tie šutre pod lístím na trase, čo sa nie všetkým členkom páčilo. Maličkou výhodou je len posun na zimný čas, a teda o hodinu dlhšia noc.

Slušne vychovaný bulvár sa na miesto činu dostavil zas až v sobotu ráno, takže priamo pod Nový zámok, na parkovisko. Že zdokumentuje aspoň to behanie. Ako sa rodil deň, z hlbokých tieňov sa začali knísavo vynárať rôzni zombíci a dych niektorých naznačoval, že to nebola ústna voda, čo použili na vstávanie z hrobov. Tí potom aj vybehli najrýchlejšie (zdalo sa), lebo zostatkový alkohol je silné palivo! Ostatní za nimi zahriať sa pohybom, lebo hviezdy nad hlavou hovorili jasne – noc bola takmer mrazivá. Zato ale pred siedmou (štartovacou) hodinou stihlo trochu aj zapršať, aby sa neprášilo. Divný úvod dňa, nie?

Nasledovalo tradičné zahrievanie do kopca cez Klinger, a tentokrát aj s oranžovým výbuchom za chrbtom, ako spoza východného horizontu liezla žeravá guľa. Bolo treba rýchlo fotiť, lebo potom zaliezla za sivotu a väčšinu dňa jej nebolo. No aby sme počasiu nekrivdili, občas bolo aj farebne gýčové, veď na fotkách vidno. A teplotne pre väčšinu zúčastnených asi aj bežecky ideálne, aj keď zas - tí dobrovoľníci na kontrolách boli nejako podozrivo pozabaľovaní. Niektorým červené nosy ledva trčali z bufiek. Aj vyhliadky na kopcoch síce lákali posedieť si a pokochať sa, ale nejako to nik moc nevyužíval.

Zato pri krmelcoch sa stálo niekedy aj celkom dlho, to boli klasicky vianočné hody. Za mňa najlepšie boli tie ovocné koláče, prekladané klobásou a údenými korbáčikmi. Pozorovania dokazovali, že mnohí mali podobné tehotenské chute. Potom nečudo, že na dračku išla aj vnútorná dezinfekcia tráviaceho traktu. Len nemenovaný Juraj T. sa z vlaňajška poučil a rozlieval iba z trojdecky, nie z litrovky ako vlani – a iba vybraným budúcim bývalým kamarátom, aby mu aj niečo ostalo. A možno len tým, ktorí potrebovali vyrovnať hladinku. Niektorí sa síce naoko tvárili, že „nie ďakujem, radšej knihu“, ale mimo záberov kamier sa toho dialo ooooveľa viac...

Aha, ešte vraj treba aj niečo o behaní napísať, lebo niektorí (napríklad taký Rišo K.) sa tvárili, že aj o behanie tu išlo. Čiže v prvom rade kritika – orgovia si dovolili porušiť tradíciu a NESKRÁTILI trať! Normálne bola o kilák či dva dlhšia ako vlani, to čo malo byť? Ale zas – potiahli ju cez nové miesta, takže znovu mala o level lepšiu estetiku. Aspoň tí, ktorí skončili v cieli ešte pri zmysloch, si dosť pochvaľovali. A neprášilo sa a kto chcel, mohol sa cestou aj párkrát okúpať.

Ale v zásade behanie bola ozaj len taká okrajová záležitosť, to hlavné sa rozbehlo po ôsmej večernej, keď aj zadný voj konečne trafil do cieľa. Lebo čo asi robil ten Belo s dvoma babami HODINU na posledných troch kilákoch??? No dobre, nechajme im to, došli celkom vyrehotaní, tak aj napriek tomu večernému lejaku sa im to v teréne zjavne páčilo. Aj im sa ušli nápoje a vegánguľáš na účet organizátorov, aj oni zrejme dali potom zarobiť baru v Artcafé, ale pri tom už bulvár z pochopiteľných dôvodov nebol, lebo po gratuláciách (tentokrát dvom oslávencom) sa zo scény diskrétne stiahol, aby mohla zábava vygradovať bez obáv z nejakého budúceho mediálneho trapasu.

Takže čo na koniec? Ozaj len poďakovať Radovi a spolupáchateľom, že sú ochotní takéto „neoficiálne“ a mnoho ďalších „oficiálnych“ ultraRADOvánok organizovať. Nech ich to nadšenie (ničiť ľuďom kĺby) neopúšťa. A všetkým kĺbom, členkom a ostatným súčiastkam popriať dlhú výdrž aj po skončení záruky, aby sa mohli ešte dlho týchto šialeností zúčastňovať.

Rišo Pouš