Šľuchta

Oblasť Slovenské rudohorie, celok Čierna hora, podcelok Bujanovské vrchy. Priamo nad sútokom Hnilca a Hornádu, nad Veľkým Folkmarom, Jaklovcami a Margecanmi sa „vypína“ nenápadný, komplet zalesnený, 783 m vysoký kopec, ktorého meno keď som videl na mape, hneď mi bolo jasné, že ho musím ísť pozrieť. A ešte keď Mapy.cz ukazujú pekné miestne chodníky, po ktorých sa to dá v pohode zokruhovať. Na turistickej mape (Hiking.sk) ešte neboli, tam som zase ale našiel pásovú červenú z Jakloviec do Margecian už pretrasovanú po pravom brehu Hnilca a po novom cyklomostíku, cez nádrž Ružín, nie po hlavnej ceste ako pôvodne. Takže cieľ jasný, zhruba aj trasa, prechádzka tak na päť hodín aj s rezervou a zbieraním húb. Lebo začiatkom októbra sa ich tam teda urodilo poriadne! Autobus z KE ma ráno vyšmaril v Jaklovciach priamo nad kaštieľom, tak kultúrno-historická rozcvička na úvod a išlo sa. Po tých miestnych značkách: modrá, červená, cez vrchol zelená (podľa mapy.cz):

Modrá pomedzi domy ok, potom nenápadná a neznačená odbočka na červenú, značky len v mojom protismere, pomohol som si gépeeskom v mobile. No následne cesta hore lúkami do lesa pomerne jednoznačná. Výhľady dozadu na Jaklovce a slnečnú elektráreň na lúke.

Potom príjemná, aj po daždi suchá a pozvoľne stúpajúca lesná cesta, ktorá keď sa pripojí k miestnej zelenej značke, trochu zostrmie. Po pár stovkách metrov zelená z cesty odbočí doľava na nie veľmi frekventovaný, ale dobre značený chodník a strmo stúpa na vrchol Šľuchty. Kľukatí sa, aj sa trochu pod nohami stráca, ale značky na stromoch sú. Na vrchole teoretická vyhliadočka zo skál na Jaklovce, asi z dvoch miest pár metrov pod sebou, cez prieseky v lese. Ale mal som len hmlu a hukot dopravy z doliny. Tak ďalej.

Po chvíľke strmšieho a hrboľatejšieho zostupu a chvíľke traverzovania svahu sa začínajú objavovať nové tabuľkošípky, podobné ako hore na vrchole. Označujú odbočky na vyhliadky z okraja skalných zrázov – na zaklesnuté meandre doliny Hornádu, zaliate ružínskou nádržou. Prvá vyhliadka priamo oproti západnému portálu Bujanovského tunela. Hurá, už som pod hladinou mrakov, tak aj reálne niečo vidím:

Potom už prudko dole popod stenu a trochu blatnatejšou cestou klesanie na lúky. Tam som sa na jednej zákrute tak napoly omylom a napoly naschvál odpojil od značky, lebo druhá cesta sa mi zdala, že vedie viac po lúkach a menej po asfaltke. Tej som sa ale nakoniec aj tak nevyhol, ale len niečo vyše kilometra popri Hnilci, po novo vyasfaltovanej cyklotrase (a tej červenej značke). Predtým z lúk ešte pohľad na nasledujúci cieľ – lom nad vápenkou na náprotivnom brehu Hnilca:

Do vlaku ešte hafo času, tak som išiel skompletizovať farebnú zbierku miestnych značiek (modrá a žltá) na vyhliadku z horného okraja toho starého lomu nad miestnou vápenkou. Výhľad do doliny grandiózny, mraky už takmer odtiahli, len Šľuchta sa furt hanbila. Ale tá cesta hore!!! Naopak ako na začiatku – značky aj hej (síce vyblednuté), ale chodník nikde. Len zabordelovaná úvalinka, poriadne strmá. Ale smer jasný a gps znovu pomohlo. Hore tá žltá už v pohode, sklonom aj značením, akurát keď som sa po nej vracal dolu, aj tá sa pod poslednou lúkou stratila v húštine. No to už bolo len na skok dole ku družstvu a na železničnú zastávku Jaklovce.

Že bola akurát na štreke výluka, prezradil až miestny hubár, náhodný okoloidúci. Že na zastávke nevisel ani oznam, ani cestovný poriadok, na nálade neubralo, času bolo. Len som si dopešoval po tej preloženej červenej do Margecian a na vlak počkal tam. Fajná prechádzka!

A ešte voľačo: názov tohto kopca by si mali ultráši dobre zapamätať, lebo možnooo už čoskoroooooooo... :-)

Rišo Pouš