Skifatrizmus-aktuál z pasienkov pod Šiprúňom

V tejto lavínovej štvorke bolo treba bezpečné miesta sobotných chlpatých radovánok voliť. Ale zase nie moc vysoko, lebo mraky, ani nie moc nízko, lebo tam furt snehu niet. Tak zas voľba padla na istotu – pasienky veľkofatranské. Pred týždňom sa na nich ešte mohli ovce pásť, teraz tam leží pol metra (aj viac) čerstvého, bieleho, bez základu samozrejme. Takto sa klimatická zmena prejavuje, ak by niekto ešte nevedel – čoraz väčšími extrémami.

Pre istotu, aj keď to asi málokoho zaujíma (lebo kto chce na lyže, musí autom): chodník z Rybárpoľa do Hrabova je pekne pocukrovaný, takže je pod nohami príjemne mäkko, a aj popoludní, keď teplomer vyskočil do červených čísiel, nebolo tam blata moc.

Zjazdovka sa v podstate dá skoro z parkoviska relatívne bezpečne smerom hore a niektorí šialenci ju dávali potom aj smerom dole skoro celú, ale ako vidno vyššie na fotke, je pekne pooraná ratrakom a pomimo jeho zubov síce utlačená, ale trčí z tej špiny všetko, čo trčať môže.

Ráno väčšina stôp odbočovala doľava na Medvediu cestu – a tá je smerom hore čistý komfort a po nočnom snežení aj rozprávka. Len miestami nejaký ten šutrík, treba si dať pozor najmä v strmších úsekoch. Základ? Skoro žiadny, samozrejme trochu biedneho ľadu, popoludní už aj mokroty presvitali na niektorých miestach. Ale zjazdiť sa to dalo aj po okrajoch, „bezpečne a plynulo“.

Na Vlkolínskych lúkach už iný svet a palice išli do snehu takých 20-30 cm, aj keď na ich spodku sa často ozvalo ostré klopnutie. Začal som síce zdola ešte za tmy, ale stopa už pekne preleštená asi troma pármi lyží (ďakujem), tak som ju poslušne nasledoval hore Suchým Hrabovom. Dole sú tam zo dva padnuté stromy, ale dajú sa komfortne obísť.

Na serpentíne stopa viedla rovno hore, tak som skúsil doľava, že preleštím cyklotrasu – asi päť cm v noci padlo do prechodenej stopy. Aj tiež jeden statný smrek – tam už to podliezanie také jednoduché nebolo, a ešte na lyžiach. Len také okienko pomedzi vylomené konáre. Inak cesta jedna paráda a okolie ako v zimnej rozprávke.

Sedlo pod Vtáčnikom ešte len čakalo, kto ho prvý poorie. Ufúkaný, hutný, ale čerstvý sneh ponúkal kompaktné a predvídateľné podmienky, aj keď zhora sa už približovali mraky a difúzka začínala skrývať detaily. Palice už som pichal dobre vyše pol metra, miestami nebolo o čo ich oprieť - a raz to aj tak dopadlo (doslova, hehe). Do mäkkého, len sa ťažko vstávalo. Predjazdci stúpali hore po zelenej, tak som zase pokračoval v leštení cyklotrasy. Priesek, ktorý na ňu padá z lúk pod Šiprúňom, priam vábil poriadne ho počmárať.

Na lúkach pod Šiprúňom už mlieko, smerom na Smrekovicu tuším stopa ani nebola prebehnutá, moji predjazdci sa otočili pod Šiprúňom, pod prvým veľkým prevejom. Vyšiel som až hore len tak, aby sa rátalo, lebo tie vrcholové preveje tam boli poriadne a ani dole to moc nešlo. Zato potom lyžovačka dole tým priesekom, to bola odmena. Ale krátka, tak som si ju strihol dvakrát.

Cestou nazad zmena programu – Vtáčnik už bol pokreslený, pekne natiahnutú stopu smerom hore akurát ničila partia snežničiarov, tak som to otočil popod Nemecký vrch, lesom k lanovke. Stopa už samozrejme natiahnutá, okolo obeda tam už začínalo byť husto, aj smerom dole by sa dalo zlyžovať relatívne bezpečne, nič zákerné tam netrčí. Pri lanovke odliepacie depo plné ako na pretekoch a zjazdovka parádna aj pre ľahké, mäkké lyže.

Ešte ostalo času do odjazdu, tak na záver ešte raz hore k lanovke, známym cikcakom lesom. Stopa v čerstvom snehu parádna, hlboká, len pozor! Miestni pretekári ju natiahli ako vždy strmo. Alebo len mojim pásom už končí život?

Potom už neostávalo nič iné, len druhý raz zhrmieť po piste a pomedzi kríky sa nejako premotať na dolný koniec Vlkolínskych lúk, k Medvedej ceste. Nebol som sám, kto tam improvizoval pomedzi smrečky, lebo asfaltka už bola prehrnutá až na asfalt. Snehu sa zdalo byť dosť, ale nižšie (pod tým zverincom či čo to je) za lyžami často ostávali mokré stopy. Zjazd po Medvedej ceste rýchly, bezpečný, aj bolo kam uhnúť. Na križovaní so zjazdovkou som radšej vyzul, ale ako som spomínal – niektorí pekne pluhovali kamienky a skákali tie priečne rigoly skoro až dole na parkovisko. Ich lyže im ďakujú. Tak nech len sneží ďalej!

Rišo Pouš