Skialpová klasika: Malá Studená - Priečne sedlo - Veľká Studená

Arktická zima vrcholí, ráno v Poprade je hnusne sivo, do toho hlási SHMÚ severný vietor na horách - ideálne podmienky vybehnúť na pásy :-) Ale cestou do Smokovca sa rýchlo vyjasňuje a Slavkovský štít pred nami svieti na slnku. Cestou na Hrebienok zhadzujeme zvršky, teplota je o dobrých 15 stupňov vyššia ako dolu v meste a vietor nikde.

Pokračujeme do Malej Studenej, dávame „krátku spoločenskú“ prestávku na Zamke a o chvíľu už frčíme hore dolinou. Šliapačov akosi nieto, prevažujú pešiaci, čo sa deje? V doline je ale celkom živo. Výhľady nádherné, vietor stále nikde, o chvíľu sme pod Hangom.

V noci padlo trochu snehu, ale pri tých mrazoch je to len také páperie, ktoré rozhádže aj dupnutie nohou. Zato tých 5cm spoľahlivo kryje staršie a zmrznuté stopy, tak to v traverzoch trochu podklzuje.

Térynku obchádzame a nad ňou riešime dilemu: Sedielko či priamo Priečne? Priečne! A už aj cikcakujeme. Posledných vari 300m už sa na lyžiach nedá a sneh je hlboký, ide to pomaly. Ale stopy už nejaké sú. Úplne pod sedlom vietor vyfúkal sneh na tvrdú platňu, zišli by sa vraj mačky, ale kto by zvieratá trápil v takej zime? Schodíky si vysekávame špičkami lyžiarok, celkom sa to dá.

Do sedla vyliezame z mrazivého tieňa a je tu celkom príjemne, napodiv ani tu vietor nefúka. Za ním (ale hlavne za lepšími výhľadmi) sa štveráme na Širokú vežu. Profíci s lyžami s úmyslom zafrírajdovať si, cepri len „naboso“. Pekne na striedačku - kým rýchlejšia časť výpravy už lyžuje dole, pomalšia sa ešte len štverá hore. Výhodou pre ňu je hotová stopa, hehehe.

Napriek prešliapnutej stope je tu miestami poctivý „vajcový sneh“, až hore sa dá o skaly poopierať. Výhľady sú famózne, kruhové, oblakov málo, len tu už vietor poriadne dobiedza. Nie že by bol príliš silný, ale príliš chladný. Rýchlo dole a pohodička obedík na balkóne pod sedlom.

Potom už len lyžovačka na etapy dolu Streleckými poliami. Moc si to neužívame, lebo pod tenkou vrstvou prášku je hnusná kôra a je to tu už rozlyžované, čo tiež trochu komplikuje oblúky. Dole v najužšom mieste ešte trčí dosť kameňov a tie najzákernejšie sa v noci zamaskovali na bielo. Radšej to obchádzame, ale prekľučkovať sa dá. Už sme zas v tieni.

Jediný prášok sa dá vychutnať pri zjazde na chodník nad Bufetom. Slnko tu svieti málo, žiadna kôra, super! Posledná etapa je rýchla: chodník je dobre prelyžovaný pomedzi kosovku, dopadové zóny sú široké a mäkké :-) Na Húpačkách sa dá vyblbnúť do sýtosti a od rázcestia hore kopcom k Hrebienku sa korčuľuje dobre, miesta dosť a stopa tvrdá, ruky sa veľmi nenadrú.

Ostáva už len zrekapitulovať vydarený deň (a víkend) na slniečku a neskôr pri kofole. Celý deň sme stretali len málo šliapačov, akoby dosť ľudí podľahlo nepriaznivej predpovedi. Nevyšla, tak im treba!

Rišo Pouš