Sám na Mont Blanc

Po týždni krútenia do pedálov alpskými asfaltkami nechávam telo celý víkend oddychovať u kamarátov vo Švajčiarsku. Veru, iné stúpania ako na Popradské pleso či Sliezsky dom. Okružnej jazde okolo Mt. Blancu augustové počasie viac než prialo, snáď budú nebesá priaznivé aj môjmu turistickému pokusu o výstup na túto najvyššiu horu Álp. Všeobecne sa traduje, že aj Európy, ale európsko-ázijská hranica posúva kaukazský ešte vyšší Elbrus 5642m. celý do našej starej dobrej Európy.

Predpoveď hlási zajtra ešte jeden slnečný deň, potom príchod frontu a tri dni prehánok. Neváham, poobede sa rýchlo presúvam do Chamonix, vybavený a pripravený druhý deň vystúpiť na vrchol. Pôvodne som zamýšľal klasicky ako chodí väčšina turistov - od hornej stanice zubačky cez chaty Tete Rousse, Gouter a Vallot a späť, ale náhodné stretnutie so slovenskými VHT turistami mi dalo chrobáka na zaujímavejší variant – vyviezť sa lanovkou na Aiguille du Midi 3842 m, odkiaľ je to na Mt. Blanc 4810 m po ľadovci 6-8 hodín a dole klasicky cez chaty, s tým, že na niektorej z nich prespím. Skvelé, nemusím tou istou cestou tam aj späť!

Večer v Chamonix mi akosi nejde zaspať, prehadzujem sa, psychika sa asi nejak šteluje, vedomie ísť sám do neznámeho terénu robí svoje. Ranné oranžovo sfarbené zasnežené vrcholky nežne rozptyľujú náznaky nepokoja, onedlho už celý pozitívny a s detským očakávaním usmiaty stojím v rade na lanovku v dave podobne zmýšľajúcich katalógovo vyobliekaných bytostí. Bočným vchodom ospalá s strapatá prichádza Catherine, sprievodkyňa v lanovke, každý deň sa s turistami vozí z údolia k oblakom a späť, skvelá práca.


Vrcholná stanica, valíme sa z vagóna, kráčam za ostatnými tmavými katakombami až k miestu, kde sa betónový tunel mení na ľadový. Mystické miesto. Všetci tu podstupujú obrad ako stredovekí rytieri obliekajúci sa do plechového brnenia. Kovové zábradlie s výstrahou, cez ktoré preliezaš len v mačkách a dobrodružstvo začína!

Svetlo! Slnkom zaliata ľadová krajina, ostré kamenné vrcholky na horizonte pod modrou oblohou, chcel by si vzlietnuť, ale drž sa radšej hneď pri zemi na úzkom a nečakane strmo klesajúcom zmrznutom chodníku. Tadiaľ sa ide na Mont Blanc prosím? Áno, tam vzadu ten oblý to je on, potom ho nebude vidieť až na záver.

Cez veľké ľadové plató pokojne kráčam stopou, skupinky predo mnou, za mnou. Mačky, prilba, cepín, zimné oblečenie, slnečné okuliare a dobrý UV krém, 4,5 litra čaju, sedačka a feratový set v batohu na istenie sa v jednom strmom ľadovom žľabe zaistenom lanami. Pri dobrom počasí a správnej výškovej aklimatizácii je to príjemná vysokohorská túra. Na druhej strane, v celom masíve ročne zahynie 80-100 ľudí. Slnko pečie, po cyklistike 2500m vysokými horskými sedlami sa cítim poloaklimatizovaný na túto výšku, snáď to bude v poriadku, keby niečo mám spiatočný lístok na lanovku. Jediným vážnym rizikom sú trhliny v ľade. Ľadovec sa hýbe, táto hrozná nehostinná masa ľadu „tečie“ niekoľko mm za deň, trhliny sa občas rozšíria, občas vznikajú nové, občas do nich niekto spadne, najmä ak sú zakryté snehom. Po čerstvom snehu ani stopy, chodníček sa viditeľne kľukatí predo mnou, keď tadiaľ prešli tí vpredu prejdem aj ja, vraví sedliacka logika. Ale aj tak individuálne tury po ľadovci neodporúčam, lepšie je byť vždy naviazaný na lane v skupine s kamarátmi či horským vodcom.


Za platóm prvé stúpanie, krok za krokom nahor, cepín je občas prikrátky paličky by sa zišli. Oddychujem radšej v predstihu, tyčinky, čaj, foto, nemá zmysel sa ponáhľať, počasie drzí, šetrím sily na záver. Z vrcholu sa už vracajú vysmiati českí turisti, vstávali o druhej ráno, prajú veľa zdaru. Koľko ľudí už tadiaľ prešlo predo mnou na ten kopec? Kto boli tí ľudia, odkiaľ a kam kráčali? Koľkí tu zahynuli, ako žili svoje životy kým tu boli? Aká sila to všetkých poháňa k tomu namáhavému stúpaniu nahor, čo je to za zvláštnu ľudskú aktivitu objavujúcu sa len posledné desaťročia nášho evolučného vývoja? Koľko sa toho už nafilozofovalo v rôznych knihách a filmoch! A čo tu robím ja, prečo tu teraz takto tiež kráčam, potím sa a fučím?

Túžba po niečom novom, nepoznanom, zažívať chvenie z neistoty, vystaviť sa nebezpečiu, nechať sa rozhodovať v kritických situáciách, prečistiť zmysly a intuíciu v bežnom rutinnom živote tak málo využívané, dobrovoľne podstúpiť únavu, radosť z únavy, vediac, že po nej môže prísť ešte intenzívnejšia radosť z cieľa, dokončenia, akési endorfíny keď vyššie sa už nedá. Široký úsmev na všetky strany, tie zvláštne reakcie nervových buniek, ale pravdivé, ale príjemné...Človek, ten zvláštny živočích, človek – vyhľadávač slasti a mýtofil, ako som raz čítal, bojko v nebezpečí pokúšajúci sa prekonať ťaživú nutnosť svojho konca - smrti. Odmena za námahu, aké príjemné odmeniť sám seba, pohladenie ega, sebavedomia, vedomia seba, svojej sily, odvahy, výdrže, svojej konečnosti. Vdýchnuť viac pokoja do svojho ducha, bezhraničný pokoj, prežívanie okamihu každou bunkou, každým záhybom duše, duše vo vetre trepotajúcej....Veď čo sú to naše osudy, naše životy? Len výdych v temnom Vesmíre...ako keď sa obzrieš za niekým, kto kráča okolo...

Tieto úvahy pohupujúc sa nado mnou, s pribúdajúcou výškou dýcha sa ťažšie a rýchlejšie, srdce bije ako o závod, v snahe vypumpovať čo najviac kyslíka z rednúcej atmosféry.Počítam si...8 krokov - stop - 8 nádychov...8 krokov - stop - 10 nádychov...12 nádychov...len pomaly a trpezlivo, telo si určí koľko vládze. Ale každým krokom rozširuje sa úsmev kdesi vnútri, v tých záhyboch. Božská únava! Viem, že to vyjde, som blízko, namáhavé pomalé približovanie je rovnako čarovné ako posledný krok a prvý nádych na vrchole. Tam sa už objímajú švédski turisti. Ich horský vodca zisťuje odkiaľ som a prikyvuje s uznaním, podávam mu foťák na víťaznú pózu s cepínom nad hlavou, je mi z toho smiešne. Čakal som tu davy ľudí, ale keďže je poobede pol tretej, všetci už dávno schádzajú alebo zišli dole. Zvykom je začínať výstup z niektorej z chát o 2-3 ráno a do večera sa vrátiť k autu.


Po chvíli aj Švédi odchádzajú, ostávam na tomto kúsku snehu a ľadu sám. Nechce sa mi schádzať. Aké mystické a povznášajúce byť tu sám, na tomto mieste, pár minút tichej súkromnej slávy, s údivom hľadieť do všetkých dolín a ľadovcov vôkol, nechať voľne splývať pocity eufórie, extázy s pocitmi bytostnej existenciálnej samoty. Myslím na blízkych, na lásky, na všetkých, ktorých mám rád, na svojho syna, prečo tu nikto nie je so mnou, prečo sa s nikým nemôžem podeliť o tieto chvíle...Byť tu a teraz a byť tak ďaleko od všetkých. Sám až na dno duše, iba so sebou. Len vnímať ten tichý pohyb, čas, ktorý odnáša všetko a všetkých, Švédov, vrcholy, extázy, samoty, všetky odpovede a otázky kamsi do temných hlbín časopriestoru....

Nemôžem odstať dlhšie. Trochu neochotne ale opatrne schádzam úzkym hrebienkom, veľmi pripomínajúcim prvé metre z budovy lanovky Aiguille du Midi. Zrazu ako ľahko nohy poslúchajú a poddávaj sa gravitácii! Míňam plechovú na núdzové účely postavenú útulňu Vallot ani nezastavujem vraj je to samý bordel vnútri, chcem čo najnižšie, a okolo sedemnástej parkujem na posteli na chate Gouter. Mrakov rýchlo pribúda, do rána okolo chaty nasnežilo 10cm snehu. Smutní Poliaci váhajú či tu čakať možno aj 2-3 dni na priaznivé počasie alebo to zabaliť. Druhý deň pomaly pomaly zostupujem okolo chaty Tete Rousse ku stanici zubačky, obzerám sa za seba, nad seba...s nádychom nostalgie a smútku z lúčenia s touto magickou horou...

Au revoir, biela hora!

Roland Lipták