Rychlebské hory, deň tretí: z Borůvkovej hory do Pekla

Hlavný hrebeň Rychlebských hôr tvorí zelenú hranicu medzi Čechami a Poľskom. Spolu s jeho odľahlosťou ho to v minulosti predurčilo stať sa miestom pre tajné stretávanie českých a poľských disidentov a pre pašovanie nelegálnych tlačovín počas socializmu. Aj naše kroky povedú viacerými takýmito miestami, po tzv. cestách Československo-poľského priateľstva.

Letiště - Borůvková hora - Wapienna - Ladek-Zdrój - Trojak - Černý kout - Prezelecz Gieraltowska - Špičák - Břidličný - sedlo Peklo Σ 28,5 km, ↗ 1200 m

Ráno sa vkráda do našich spacákov len nesmelo. Pomaly balíme a vyrážame za ďalšími zážitkami. Zahrievacím tempom aj terénom stúpame na Borůvkovú horu. Na jej rozložitom a zarastenom vrchole stojí od roku 2006 25-metrová rozhľadňa s murovanou útulňou. História rozhľadní na tomto vrchole siaha hlboko do minulosti a je celkom logická vzhľadom na blízkosť kúpeľného mesta v jej podhorí. Dnes je tu turistická infraštruktúra doplnená aj o bufet a niekoľko ďalších piknikových prístreškov. Takto z rána je ešte všetko zatvorené, tak raňajkujeme z vlastných zásob a posilnení si vyšlapeme ešte tých 155 schodov za výhľadmi. Tie sú stopercentne kruhové, odhaľujú celé hrebene Ryhlebských hôr, sever Jeseníkov a Králického Sněžníka v kontraste s rovinou južného Poľska.

Borůvková hora sa však v minulosti okrem iného zapísala do histórie aj ako miesto, kde sa po prvýkrát po niekoľkých rokoch policajných represií a prerušení vzájomných kontaktov opäť stretla väčšia skupina disidentov z Poľska a Československa. Stalo sa tak 21. augusta 1987 a spomienkou na túto udalosť je spoločná fotografia z vrcholu a pamätník venovaný stretnutiu disidentov Charty 77 a Solidarnośći.

Možností, ako z Borůvkovej hory pokračovať ďalej, je viacero. Kým doteraz sme šlapali dva dni viac-menej v smere z juhu na sever, teraz sa otáčame o 180° a mierime rovno na juh. Vyberáme si kombináciu chodníkov na poľskej strane hrebeňa, pretože tu podľa mapy očakávame najmenej asfaltu. Hneď na začiatku klesania míňame výdatné a pekne upravené pramene vody, ktoré nám padnú vhod. Zostup vedie prevažne lesom po zvážniciach, okorenený je len lúkami s čiastkovými výhľadmi od kostola sv. Karola Boromeusza na Wrzosówke a zachádzkou k neveľkej Vápennej jaskyni. Jaskinia Wapienna, ako sa v origináli nazýva, je v skutočnosti len výsledkom ľudskej činnosti a pozostatkom banských prác na ťažbu kryštalického vápenca v minulosti. Fotogenický vstupný portál a veľký priestor za ním (dĺžka 20m, šírka 10m a výška 5-6m) sú však dostatočným dôvodom na krátku, asi 5-minútovú zachádzku.

Potom sa už necháme vcucnúť mestským ruchom. Lądek-Zdrój (česky Landek, nemecky Bad Landeck) patrí k jedným z najznámejších a najstarších kúpeľných miest v Poľsku. Ako kúpele bolo mesto známe už v 15. storočí a dodnes sa tu liečia reumatické, ortopedické a neurologické ochorenia. Obdobím vojen mesto prešlo takpovediac bez ujmy, aj preto sa dnes môže pýšiť viacerými historickými stavbami. Centrum mesta tvorí námestie obkolesené renesančnými a barokovými domami (Rynek), ktorým v strede kraľuje radnica z roku 1872. Okrem toho sa tu nachádza niekoľko kostolov, zachovalé kúpeľné domy, historické mosty... Unikátom je určite krytý most ponad rieku Biała Lądecka, ktorý bol postavený v 30. rokoch minulého storočia, aby prepojil vilu Werbauer s liečebňou na druhej strane rieky. Viac info TU .

Po úmornej snahe zohnať pred obedom a bez poľských šušňov pivo si dávame jedno zaslúžené fľaškové na Rýnku. Potom sa už vydávame opäť do hôr. Prepletieme sa pomedzi posledné hotelíky a parčíky a strmo stúpame na Trojak. Výrazný výhľadový bod nad mestom je charakteristický sústavou skál a vďaka rozsiahlym rúbaniam aj širokými výhľadmi. Od roku 2022 tu stojí (trochu kontroverzná) vyhliadková plošina. Dovidieť z nej na všetky okolité horské hrebene - Králický Sněžník, Orlické hory, Krkonoše, Góry stołowe i Góry Sowie. Pod nohami je tiež zaujímavá podívaná - na skalných stenách priamo pod vyhliadkou sa lezie a vo svahu smerom do mesta vedie sieť upravených cyklotrailov. Viac info TU .

Aj okolitý les je plný skalných stien, či veží s názvami ako Skalny mur, Skalna brama, Skalna twierdza. Na väčšinu z nich vedú lezecké cesty (viac info TU ), no aj zbežná prehliadka z turistickej značky teší oko. Potom už nasmerujeme náš krok späť k CZ/PL hranici po Szlaku kurierów Solidarności. Turistický hraničný prechod Černý kout je miestom posledného pašovania samizdatov (a ľudí) 18.11.1989, t.j. na druhý deň po Zamatovej revolúcii, o ktorej sa vtedy ešte nevedelo. Podrobný priebeh udalostí je dnes zachytený (okrem iného) aj v texte náučnej tabule na hranici.

Chodník v ďalšom úseku kopíruje hranicu. Vinie sa pomedzi hraničné kamene väčšinou lesom alebo zarastajúcimi lúkami po zelenej značke, ktorá je (možno cielene a možno čisto náhodou) akýmsi symbolom zelenej hranice. V sedle przełęcz Gierałtowska sa priblížime na dohľad lokalite Hraničky, ktorou sme v opačnom smere prechádzali včera. Aj tu nachádzame množstvo spomienok na pohnuté časy socializmu, ktoré symbolizuje všadeprítomný obrázok spojených rúk a heslo „Solidarność“.

V tomto úseku už stretávame aj dosť ťažkoodetej človečiny. Zrejme to súvisí s tým, že pohraničná trasa je súčasťou Stezky Českem, ktorá (rovnako ako u nás SNP-čka) v poslednej dobe dosť nabrala na popularite. Ale inak tu vládne pokoj. Chodník síce vedie už prevažne lesom bez výhľadov, ale nie je vôbec nudný. Práve naopak. Má čarovnú atmosféru, striedajú sa neustále stúpania a klesania a k priamej linke si možno prihodiť aj zachádzky na vrcholy ako Špičák alebo Břidličný. Ten prvý menovaný je najvyšším bodom Nýznerovskej hornatiny a vedie naň značená odbočka. Vrchol je však ukrytý v hustom lese a bez výhľadov. Za tými sa určite oplatí odbočiť z hrebeňa na kóte Břidličný. Chodník nie je značený, ale je výrazne vyšlapaný a vedie k skalnému zrázu so širokými výhľadmi.

Niekde v týchto miestach nám však už výrazne ubúda síl, aj slnečných lúčov. Pôvodný plán zísť na noc z hrebeňa do útulne pod Skorošom zamietame. Pošetríme radšej nejaký ten čas aj výškové metre a rozkladáme bivak priamo uprostred lesa v sedle Peklo. Nefúka tu, na noc nehlásia žiadne zrážky a neďaleko sa nachádza aj dobrý prameň na doplnenie zásob a spáchanie základnej hygieny. Spokojní a unavení zaspávame ešte skôr, ako vyjdú prvé hviezdy...

Text: Jaraba

Foto: Jaraba + Janči K.