Rozsutce: koncoročný okruh z Bielej

Poznáte niekto Rozsutce? Také dve nenápadné, nezaujímavé kopčeky v Malej Fatre, skoro nik tam nechodí. Malý a Ešte Menší, koho by zaujímali, že? Ale kvôli spopularizovaniu tohto obchádzaného kúta rodnej hrudy čo by sme nespravili? Aj kvôli pomoci miestnemu chudobnému ľudu, ktorý doteraz v pote tváre z kamenistej zeme svoj každodenný chlieb namáhavo dobýva, žeby si trochu prilepšil službami pre turistov, ktorí tam len málokedy zavítajú. Tak sme to riskli a hlbokými, zarúbanými a takmer nezjazdnými dolinami sme sa prebili až do zapadnutej Bielej, zaplatili nášmu furmanovi a slaninou a pálenkou sme ho zásobili, nech len na nás počká, a vybrali sme sa objavovať utajené krásy divokých hôr, ktoré málokto pozná. Našťastie koncom decembra vyšlo počasie s modrým nebom a ostrým vzduchom, aj to málo snehu uľahčovalo nám postup divočinou, takže takto šťastne celé dobrodružstvo dopadlo:

A teraz už seriózne teda... Na rozchodenie tak akurát do kopca, okolo dvoch zvoničiek nad Bielou do sedla Príslop. Po trávnatých chotárnych cestách a po ovčích prtiach, z hlbokého, mrazivého tieňa na ostré slnko. S naberaním výšky čoraz širšie panorámy: vpredu bralá pod Čapicou, vľavo Veľký Rozsutec, vpravo zalesnené dolnooravské dominanty:

V sedle Príslop nad Bielou sranda končí, ako vieme. Ale sa otvára aj severný horizont s dominantami Oravskej Magury vpredu a prihraničných Beskýd vzadu, početnými rúbaniskami a linkou estakády oravsko-kysuckej cestnej spojky:

Strmina hore lesom pod Malý Rozsutec je spestrená početnými skalnými vežami a bralami – ale najmä niekoľkými vyhliadkovými plošinkami pre upokojenie pľúc a potechu očí. K Veľkému Rozsutcu sa stále odvážnejšie pridáva Stoh a na východe nesmelo vystrkuje svoj nos Choč. Svieti aj guľa meteoradaru na Kubínke:

Na rovinkách pred sedlom Zákres už snehu skoro ako v zime, ale starého, tvrdého, s prešliapanou stopou, žiadne prebáračky. Ešte dáke vyhliadky – už aj Západné a Nízke Tatry, Choč v plnej paráde a hmly v kotlinách:

Malý Rozsutec nasvietený a výstupová stena suchá, ide sa hore, keď už sme tu. Samozrejme v tieňoch aj ľady pod nohami, ale dalo sa aj bez mňaukania. Skôr zubami poriadne škrípali tí, ktorí mačky vytiahli vyvenčiť sa. Dokonalú vrcholovú panorámu netreba predstavovať, akurát hlavný cieľ dňa sme mali priamo v protislnku.

Nazad dole, medzi sedlami jedovato prefukuje a v tieňoch prituhuje, tešíme sa, ako sa ohrejeme výstupom na Veľký. Aj tu cestou pár pekných miest na predýchanie a pokochanie. A kontrast zavinený polohou a výškou zimného slnka:

Hore prefukuje fest, ale dajú sa nájsť aj ohriate miestečká v závetrí, tak piknikujeme na predvrchole, a potom ideme už len na krátku návštevu ku smerovníku, ružici a krížu. Aj preto, lebo je tam husto. Furt tie isté panorámy, škoda hovoriť, akurát čo vidíme nové, že aj Turčianska kotlina je na dne mrazáku.

Zostup na juh je síce na viacerých tienistých miestach šmýkavý, ale bezpečnejší a istejší ako sever. Skaly suché a ľady špinavé, nižšie sa aj blato nájde. Pred očami rastie Stoh a za chrbtom brčkavý terén Rozsutca v neskorodenných pastelových farbách.

V Medziholí už len v tieni. Zužujúce sa panorámy sú preteplené len odbleskami svietiacich vrcholkov, ale ako klesáme a za hrebeňmi slnko tiež, aj tie zvyšky svetla prechádzajú do podvečernej oranžovej. Z lesa na lúky nad Bielou sa už vynárame do šera a dole dedinou okrem tmy a mrazu hustne aj atmosféra rozbiehajúcich sa predsilvestrovských osláv. Povoz trpezlivo čaká, a že načo sme sa tam hore trepali, keď sme aj tak nakoniec dole zišli :-)

Rišo Pouš