Ráztocká hoľa - Prašivá - Donovaly

Nástupy na hrebeň Nízkych Tatier z juhu (od Hrona) sú vedené väčšinou dolinami. Ale modrá značka z Ráztoky cez Ráztocké lazy, popod Ráztockú a Ondrejskú hoľu na Košarisko je výnimkou. Od dediny sa štverá po lúkach s peknými výhľadmi. Vpredu vľavo dominuje Prašivá a obe Chochule. Zablúdiť sa tu nedá, cesta spoľahlivo vedie kroky. A keď nie je naporúdzi strom ako „nosič“ modrého pásika, pomôže napríklad stena jamy s hnojovicou :-) Chodník síce niekedy z cesty uhne, ale len preto aby si skrátil serpentínu úzkej asfaltky, ktorá z dediny vedie hore lúkami. Práve pri tom hnoji asfalt končí a ďalej pokračuje lúčna cesta. Aj výhľady – a čoraz krajšie, na celé Horehronie, kde sú vraj tie najkrajšie stromy :-)

Za kótou Kopcová (približne vo svojej polovici) vstupuje chodník do lesa a onedlho aj do národného parku, ale aj tu sú cez rúbaniská časté výhľady. Po poslednom odbočení zo zvážnice doľava nasleduje krátky výstup do prudkého svahu a les končí - som na hôľnych lúkach. Guľatý vrchol Ráztockej hole je priamo vpredu, ale pod nohami milión brusníc! Začiatkom novembra sú už ošľahnuté prvými mrazmi a mäkké a sladkééé, mňam!

Ale treba aj macom nechať a pokračovať – podľa mapy je na vrchol Ráztockej hole odbočka modrej značky. V realite nič, len smerovník pod kopcom, posielajúci človeka do traverzu pod Ondrejskú hoľu. Ale chodník vyšliapaný, ide sa. Z vrchu krásny rozhľad od Skalky na východe po Prašivú na západe, zaslúžený obedík (po vyše 3 hodinách stúpania) a davaaaj nazad k smerovníku. Ale nie nazad do Ráztoky, deň je ešte mladý, plán velí: smer Donovaly.

Takže nasleduje nie veľmi príjemné kľučkovanie úzkym chodníkom pomedzi konáre a korene kosodreviny pod Ondrejskú hoľu. Odtiaľ na Košarisko je to už po klasickom trávnatom hôľnom povrchu. Konečne si vychutnávam aspoň časť hrebeňa, ktorý som za posledné 4 roky prešiel 7x, ale buď v pokluse „s penou u huby“ alebo v noci :-) Salatín a Liptovská Lúžna vpravo, Poľana v opare ďaleko vľavo, príjemné striedanie krátkych výstupov a zostupov až na Prašivú, cesta uteká príjemne rýchlo. Ale aj čas, akosi sa stmieva.

Západ slnka nad Kremnickými vrchmi je z Prašivej priam gýýýýčovitý, v Hiadeľskom sedle šero, ale ešte vidno výsledky šantenia nejakého buldozeristu. To v národnom parku sa citlivejšie nedá??? Na Kozom chrbte stíham ešte posledné červené záblesky pomedzi stromy, cez lúky na Kečku je to už len po pamäti a od vstupu do lesa až na Polianku si zas užívam to, čo tu dobre poznám – úzky kužeľ svetla z čelovky a okolo totálna tma :-) No čo, je 6 hodín večer a včera začal zimný čas. Len teplota je nejaká letná...

Rišo Pouš